Rumpelstiltskin
Rozhojdané...
Nadviazanie
na ff Temný závoj
9.
kapitola
Sledoval jej tvár osvietenú mihotavými
plameňmi z pahreby. Bola jasná, svetložltá s teplými jesennými
nádychmi, čo tancovali po nej podľa praskania ohňa a dokonca sa mu zdalo,
že okrem očí sa jej v plamienkoch lesknú aj pery. Skrútil svoje
a pocítil suchú, popraskanú kožu, ktorej páľava z ohniska veľmi
nepridávala. Nasliniť ich nikdy nepomáhalo, končili po chvíli ešte horšie
a pohľad na skromné kvapky tuku zo zajačej pečienky, prskavo kde-tu dopadajúce do pahreby
z roštu, ho od liečby niečím podobne nechutne mastným odradili úplne.
Až po chvíli si uvedomil, že rieši prakticky
malichernosť. Chce sa jej páčiť...Reálne nemá veľkú šancu. A predsa na
neho vždy hľadí ako na sochu kdesi v chráme, tak...tak...tak inak. Mäkko
a krásne nežne a...
Záporne pokrútil nad svojou detinskosťou
hlavou, ani si nevšimol, že ho už hodnú chvíľu aj sama pozoruje
a nerozumie celkom jeho tvárovej mimike. Len to zošpúlenie pier pokladala
za pozvanie k bozku. Nezaváhala.
Ani sa veľmi nemýlila.
Zachytiac si navzájom pohľady, preložila
paličku, ktorou doteraz iba tak, pre radosť, šťúrala do pahreby, lebo sa jej
páčili iskierky, čo z nej vylietavali a strácali sa v temne
nočnej oblohy ako svätojánske mušky, do druhej ruky a podišla k nemu,
pohodlne sa mu usadiac na kolená.
Pomaličky položil ruku na jej koleno, pocítiac
ho len matne vo vrstvách hrubej neforemnej sukne, prešiel opatrne až k pásu, ktorý bol pod
ľahkou blúzkou citeľnejší a nadvihol k nej túžbou rozcítenú tvár.
Teraz tá jeho bola ožiarená ohňom
a v ňom sa jasne črtal každý jej detail. Nedokonalý detail. Kopa
nedokonalých detailov...
Nežne mu posunula zopár pramienkov
z čela a zarovnala s ostatnými až kdesi za ucho, hladiac ho očami i letmým úsmevom, kým sa vrátila
drsnou, dosť zle oholenou sánkou a akoby tušila, o čom premýšľal,
prešla mu bruškom palca po spodnej pere. Skúsil ju skryť, ale vidiac jej pomaly
sa približujúce ústa, poslal radšej rýchlo svoje rovno im naproti.
- Hm, hm, hm! Ja ešte nespím, ak by ste si,
náhodou, nevšimli! – ozvalo sa z opačnej strany ohniska. – Sľúbili ste
mi opekačku, zabudli ste?! V bruchu mi už škvŕka, ale vy sa stále len
zabávate, ako malé decká! – protestoval Bae ďalej, vidiac, teda nevidiac, že by
sa na druhej strane niečo ohľadom prípravy jedla začínalo diať.
- Aby som sa ja nepohral s tebou! –
premiestnil paličku z dlane Belle do svojej, využijúc tých pár okamihov, aby
nepatrnými dotykmi preskúmal a zistil, že aj prsty a dlaň a hánky a všetko má
neuveriteľne jemné v porovnaní s jeho labou.
Švihol paličkou v povetrí, ako bičíkom, ale
zamrzelo ho, že sa Bae vyľakal a ustrnul. To nechcel. Nikdy nechcel...
- Moment, zabudol som farbu...- strčil jej
koniec do pahreby a keď ho rozžeravený po chvíli vytiahol, rýchlym švihaním začal
kresliť na pozadí tmavej oblohy. Svetielkujúce ohňové brázky rýchlo mizli, ale dali sa zachytiť
obrysy stola a okrúhle taniere a stoličky a chvíľkami to
vyzeralo, že sa v dvorane akéhosi tajomného paláca práve vo svetle tisícov sviečok
začína slávnostná hostina.
- Tak, prosím, je prestreté! – spravil posledný obrovský ohnivý kruh, ako rám obrazu, vzal do dlane ruku Belle a pobozkal ju na končeky
prstov. – Bude naša hostiteľka taká láskavá a naloží nám riadnu porciu
dnešnej večere?! My chlapi sme už nedočkaví a staré dobré príslovie predsa
vraví: Láska ide cez žalúdok...- žmurkol.
- Ahá, takže vďaka tejto pečienke, ktorá
chudáka ušatého stála život, ma budete obaja ľúbiť?! – skúsila zaprotestovať
nad dehonestovaním takého vzácneho citu, ale vedeli, ako ju odprosiť, hoci dosť
neobratne.
- ...vďaka tomu ušiakovi ťa okrem lahodného
pocitu v žalúdku dnes, bude hriať nielen
naša láska, ale aj teplá podšívka na zimu, do kapucne plášťa z jeho kožušiny. – dýchol jej na
ucho aby pocítila to teplo, kým z druhej strany sa jej o sukňu
zakvačil chlapec s vysvetlením ešte neromantickejšie praktickejším.
- Ja ťa ľúbim aj za slepačiu polievku
a chlebové placky, aby si vedela. – zamrmlal jej do látky.
- Výborne! – objala ich. – Takže ako kuchárka
som teda splnila vaše vskutku náročné požiadavky. Potrebujú páni ešte niečo ku
šťastiu?! – skúsila trochu s nadsázkou.
Kým Bae začal mrmlať zase čosi o hlade
a konečnom nakladaní do misiek, jemu radšej zhrozená, priložila výstražne ukazovák na
popraskané pery.
Z očí si dosť jasne prečítala všetky ďalšie priania... Jedno jediné prianie...v rôznych obmenách...
Sledoval jej tvár osvietenú mihotavými
plameňmi z pahreby...
Bola bledá, akoby oheň vypálil z nej
všetku farbu a nechal len neglazovanú, svetlosivú keramickú vrstvu. Ešte aj tie hnusné biele, svadobné šaty, ktoré mu ako päsť na oko pripomínali, čo sa chystalo, akoby jej odoberali farbu z kože, alebo naopak, dodávali jej svoju jedovatú belobu...
Sedela
oproti strnulá, schúlená do seba zvonka i zvnútra a dívala sa do
plameňov mlčky, bezmyšlienkovito, bezfarebne, mdlo...
Čosi ho vnútri zabolelo...
- Ako si vedel, čo potrebujem ku šťastiu? –
prisadol si k nemu Peter Pan a pretrhol mu myšlienky na minulosť...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára