RUMBELLE
Zrkadlenie
nadviazanie na ff
HVIEZDNY ŠUM
3. kapitola
Tichá...
Starý majster sa spokojne usmial, zodratým
palcom prihladil špáru v práve
zasklenom okne a porúčal sa.
Sedeli mlčky, dívali sa cez novú tablu skla
von a vidiac len prázdnu sivastú oblohu, skúšali prijať jej pokoj. Nešlo
to.
- Chceš odísť, však?! – spýtala sa
a neprestávala mrviť prsty v lone starká.
- Musím ju nájsť. – odpovedal jej
a zahryzol si do jazyka, aby neprezradil viac, hoci mal nutkanie pýtať sa
a pýtať, lebo sa mu zazdalo, že táto dobrá žena vie viac, ako si pôvodne
mysleli a stretnutie s ňou asi nebola až taká náhoda.
- Viem. Čaká ťa dlhá cesta a mal by si
sa pripraviť... - stále nedvíhala zrak z lona. - ... ja som nikdy nenašla
odvahu, aby som sa na ňu vydala... – dopovedala tajomne.
Nerozumel jej, ale mal plnú hlavu svojich vlastných
starostí, tak sa radšej ani nepýtal. Aj tak by jej asi nevedel pomôcť. Je len
chlapcom...
- Neviem, prečo ste s maličkou ušli od
rodičov, ale teraz už neverím, že sú mŕtvi. Však mám pravdu?! – až teraz
zodvihla zrak a pozorne sa na chlapca zadívala. – Poznám tvojho otca. Veľmi
dobre poznám...aj ONA ho pozná a obávam sa...bojím sa, že maličká bude
nástrojom JEJ pomsty. Viac ti povedať nemôžem... – doložila, vstala a podišla k starému
kredencu, niečo v ňom pozorne hľadajúc.
Keď sa k nemu otočila a niečo
skrývala v dlaniach, skôr, ako mu to podala, skúsila ospravedlniť svoje
správanie.
- Mala by som ti poradiť, aby si sa vrátil
k otcovi a spolu...by ste mali šancu, poraziť ju a získať späť
maličkú. Ale... nechcem ublížiť ani JEJ. Možno mi raz všetci odpustíte,
uveríte, že som nemohla konať inak...- nadvihla vrchnú dlaň a pod ňou sa
zaleskla fazuľa.
Veľká, biela, priesvitná fazuľa, čo dokáže
otvárať portály.
- Môžem sa premiestniť tam, kde je maličká! –
zasvietili chlapcovi oči nadšením, ale starká záporne pokývala hlavou, nechala
dopadnúť fazuľu na zem a keď sa rozkrútila a tajomný zelenskastý vír,
ktorý Bae už dôverne poznal, zrýchlil svoje otáčky, zašepkala slová, ktoré nečakal...
Sťažka vystúpil k vchodovým dverám
svojej potemnelej vily. Vydoloval kľúče, odomkol. Z opatrnosti postál, ale
nepočujúc žiadne zvláštne zvuky, nezacítiac nič podozrivé, vošiel a zamkol
zvnútra na niekoľko západov.
Prešiel chodbičkou a zahol do prvej
izby. Zažal starú secesnú lampu a vo svetle jej rôznofarebných lupeňov,
tvoriacich tienidlo, čo razom tlmene rozkvitli a dali miestnosti dúhový
povlak, prešiel dookola pohľadom po starožitnom nábytku, zastanúc pri jednom,
jedinom predmete za sklom v rohu starobylého sekretára.
Otvoril presklené dvierka maličkým kľúčikom
z vnútorného vrecka saka, opatrne vybral šálku s odštipnutým kúskom
na boku prasklinky a poláskal ju bruškami prstov. Tvár mu zmäkla
a ruky sa triasli, keď ju nežne pokladal na jej prioritne vyárendované
miesto v strede poličky, aby vzal do rúk miniatúrny portrét v oválnom
rámiku, čo ležal vedľa nej.
- Dobrý večer, Kráska...- prihovoril sa mu,
akoby tieto slová šepkal do ucha onej žene. – ...neuveríš, čo sa mi dnes
stalo...- rozprával tým istým tónom, usmievajúc sa na obrázok, občas prejdúc po
jeho povrchu niektorým z prstov.
Rozprával dlho, nevynechávajúc žiaden
detail dnešného dňa, dokonca sa vracal a dopovedával, hoci to boli vskutku malicherné,
ničím významné maličkosti.
- ...a potom, keď som sa po tie spadnuté kľúče
zohol, zrazu mi do nosa udrela vôňa. Prekrásna vôňa! Tá najkrajšia vôňa na
celom svete... – oči sa mu zaleskli. - Neviem,
kde sa tam náhle vzala, ale blahorečím osudu, že mi ju aspoň na okamih priniesol
späť, asi ako fatamorgánu, alebo tak nejako... – zamyslel sa s letmým
úsmevom na perách.
Zadíval sa na chvíľu von oknom, do tmavej noci, ale farba oblohy kruto mu pripomenula odtiene minulosti.
- U nás by som
veril na zázraky, ale tu nič také nefunguje, a predsa...- zažmurkal
nadšene, hľadiac už zas do tváre prekrásnej ženy a rozcítil sa ešte viac. - ...myslel som, že na vône sa zabúda,
ale na túto nemôžem... Ty vieš prečo... – preglgol a na okamih privrel
viečka, akoby si rozpomínal... - Čierna
čerešňa, divoká malina a slivka...tuším to bola slivka. Iste to
bola aj tá....a k tomu orchidea, kosatec, frézia a ...zabudol som...nie, nie,
nie, počkaj! Mám to! ... bola to nočná orchidea a sladká vanilka. –
otvoril oči, dvihol ukazovák a spýtavo sa pozrel na ženu na obrázku, či mu
náhodou nepritaká. - Však som uhádol,
Belle...? Nikdy tú vôňu už nedostanem z hlavy...- nežne pozrel na obrázok,
ale prestával ho ostro vnímať. Oči sa mu potiahli slzami. Aj keď žiadna
nevypadla. Už dávno nijaká...
Položil rámik s podobizňou späť na jeho
miesto. Zatvoril dvierka, zamkol a vrátil sa späť na chodbu, aby konečne
odložil kľúče na vešiačik a vyzliekol si kabát.
Z kroka na krok vystupoval hore po schodoch,
rozopínajúc si s ťažkosťami manžetové gombíky.
Keď utíchli posledné kroky a ozval sa
šum vody v kúpeľni, v skle sekretáru v rohu obývačky zjavil sa
odraz ženy.
- Maliny, čerešne, frézie...! Pch!...- striaslo
ju a položila dlaň zvonka na sklo, aby skryla pod ňou šálku i portrét
a držala ju tam, kým sa nepotiahlo
srieňom a námrazou. – Moje kvety sú
aj tak krajšie! – zašumelo izbou, kým postava zmizla v opare a zostal
po nej len trblietavý povlak čerstvého snehu na koberci, ktorý ho po chvíli
vpil, rovnako, ako sa ľadové kvety premenili v teple bytu na kvapky
a tie stiekli po skle a vsiakli do priehlbiniek dreva nábytku.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára