RUMBELLE
Zrkadlenie
nadviazanie na ff
HVIEZDNY ŠUM
7. kapitola
Nepriznaná......
Pozakopával aj o to, o čo sa
prakticky zakopnúť ani nedalo. Cítil sa zrazu ako cudzinec vo vlastnom dome. Obraný o všetkých päť zmyslov súčasne. Skrátka, necítil sa tu už bezpečne...
Ten kvázi „bezberiérový“ prístup do jeho
vily, ktorý jej umožňovala mágia, ho vytáčal do nepríčetnosti a gauč
v obývačke bol viac ako nepohodlný! Aj opierky, aj epedá, aj vankúše,
poťah, štruktúra, tvar...všetko!
Strhol sa, vstal hore zadkom a zliezol
z neho prapodivným spôsobom, švacnúc najbližší vankúš späť o gauč a keď
chudák odletel pri odraze, bez súcitu doň kopol.
Vyštartoval do kuchyne, zaútočil na
chladničku a nenájduc v nej aj tak nič tekuté, odtočil aspoň točku
a chvíľu sa díval na zúrivo tečúcu smršť vody do výlevky, kým si uvedomil,
aký je vlastne nemožný, vyklepaný a smiešny.
Zastavil vodu, potom ju opäť pustil, nabral
do šálky a díval sa na hladinu, kým v jeho nervozitou sa trasúcej
ruke, neprispala.
Mal v úmysle udržať tento zdanlivý pokoj.
Zaklonil hlavu a chcel vytesniť všetky
myšlienky.
Vypol svetlo, zakopol o prah.
Zahrešil a netušiac ani sám
prečo, neriešiac to s rozumom, vôľou ani logikou, namiesto spätného chodu do obývačky, zamieril k vchodovým dverám.
Stlačil kľučku, trhol nimi a pocítiac sviežosť nočného povetria, oprel sa lopatkami o veraje.
Zhlboka nasal vlhký vzduch, čo sa okamžite pustil do olizovania jeho spoteného
tela.
Natiahol ruku, aby ho zachytila kamera
a rozsvietila svetlo nad dverami.
Zapraskalo, rozbzučalo sa, ale poslúchlo. A bzučalo ďalej...
V momente sa okolo neho začal život
zvedavých nočných múr, motýľov a kadejakej
okrídlenej pliagy.
Zamračil sa. Teraz bude minútu čakať, kým sa
zas vypne a on bude mať pokoj...Aj tie úbohé tvorčeky ho dnes vytáčali. Iritovali. Obťažovali...
Odvrátil radšej hlavu.
Pár okamihov predtým, než bezpečnostné svetlo
alarmu zas vyplo, zazdalo sa mu, že na spodnom schodíku niečo, prípadne niekto sedí.
Akási amorfná kôpka.
Bezdomovec? Feťák? Zblúdilá duša pod vplyvom
alkoholu.?!
Mal by sa konečne naučiť zamykať aj vonkajšiu bránku.
Spravil krok vpred, aby svetlo zas
zareagovalo.
Kôpka sa pomrvila a vytiahla sa
z nej hlava, čo sa opatrne otáčala za svetlom, v ktorom sa zablysla
svojou belobou a vystrašenými, žmurkajúcimi očami odvyknutými od svetla.
Pohľady sa im spojili.
Šálka s vodou mu v ten moment
vypadla z ruky a rozpleskla sa na desiatky kúskov.
Postava sa zas v prvom okamihu obranne schúlila do klbka, akoby sa
chránila, ale po chvíli odhodlane, pripravená na všetko, pomaličky vstávala a narovnaná, spustila ruky
pozdĺž tela a otočila sa rovno k nemu.
Mal pocit, že mu zoskratovalo telo.
Nedokázal
sa ani hnúť...
Rečové centrum odpojené...
Mozog definitívne skolaboval...
Jediné, na čo sa zmohol, boli dve šokom
vyhĺbené kolmé vrásky nad koreňom nosa a ešte trochu rozochvieť spodnú peru.
Zvnútra mu všetko kričalo, pýtalo sa, volalo,
ale jedine pravá ruka sa odvážila napriamiť a dotknúť sa...preludu.
Ilúzie. Fatamorgány. Predstavy. Nástojčivého priania a tajného sna
v jednom.
Zachvela sa a dívala na jeho nervózne prsty,
klopkajúce jej po paži, kým sa nezakvačili hore na ramene a nepritiahli mu celé
telo, ako zmagnetizované k nej.
Obkľúčil ju ramenami, pritlačiac tvár do jej vlasov a zhlboka nasal
vôňu, ktorá ho začínala prebúdzať.
Bez slova mu ovila ruky okolo tela
a pokojne vydýchla namiesto neho.
Prehrabal sa k jej tvári a opatrne,
ako škrupinku skryl ju v hniezde dlaní, rozkmitanými zreničkami
vstrebávajúc každý detail jej dokonalej krásy.
- Ty žiješ...- vyslovil po chvíli
s plačom na krajíčku.
Odpovedala mu tichým, trochu plachým úsmevom.
Silne prižmúril oči, ale rýchlo ich zas
otvoril, aby sa uistil, že sa mu nesníva
Bola tam! Belle...láska stelesnená v jej
mladom tele. Opäť živá, vyžarujúca teplo, nehu a... je tu! V jeho náručí.
Opäť jeho...milovaná, milujúca.
- Belle, Belle, Belle... nedokázal prestať
šepkať, bázlivo prechádzajúc prstami po
jej vlasoch, po čele, po lícach, perách...všetko chcel obsiahnuť jedným jediným
dotykom. Keby to len šlo.
Jej zoslabnuté telo sa však zakymácalo
a vysilené poryvmi, strácalo nad sebou kontrolu.
Zachytil ju do náručia a pritisol
k sebe, ako poklad, čo mu práve zoslalo nebo.
Z toho sa však len kde-tu začínali
spúšťať prvé vločky tohtoročného snehu.
domiceli
nádherný obraz v závere :) inak k tej romantike niet čo dodať :))
OdpovedaťOdstrániť