Rumbelle - ŠUM HVIEZD... 4. kapitola TLKOT

RUMBELLE

Hviezdny šum

nadviazanie na ff Rozhojdané

4. kapitola

Tlkot

   Srdce sa mu prudšie rozbúchalo a dralo sa kdesi do krku. Poznal ten naliehavý pocit, kedy mu vlastné telo akoby nepriamo naznačovalo, že súc byť jeho neoddeliteľnou súčasťou, pozná odpoveď na otázky, ktoré ho trápia, noc, čo noc berú spánok a ráno otvárajú hmlisté a ponuré.

 Stál pri synovi, ktorý mu bol otočený chrbtom a cítil, že sú prepojení neviditeľnou pupočnou šnúrou, ktorá im dovolí zdieľať pocity. Ak budú chcieť...

 - Máš pocit, že ti niečo tajím, chlapče...- začal sám a kameň, zahlcujúci mu srdce, sa pohol.

  Hej, to bol ten moment našepkávania...

  Bae sa otočil, prekvapený, že otec sám chce mu konečne zrejme povedať pravdu.

  - Nemôžem ti predostrieť pravdu.- sklamal v okamžiku jeho nádeje. -  Je ...je skrátka...neodpustil by si mi, ako si ani ja sám nedokážem odpustiť... Nenúť ma, Bae, prosím... Bolí to viac, ako si dokážeš vôbec predstaviť a hoci viem, že som ťa sklamal už toľkokrát, toto...by si nepochopil...a tvoje odsúdenie by som niesol viac ako ťažko... - habkal a Bae sa mračil.

  - Ako môžeš povedať, že by som ťa odsúdil?! ...si predsa môj otec! Nemám nikoho okrem teba! ...a...a aj keď nie som dvakrát nadšený z toho, čo v poslednom čase robíš, poznám ťa, ako dobrého človeka a verím ti!...aspoň doteraz som ti...veril!- skočil mu do reči vyčítavo a nenechal ho, aby sa obhájil, pokračoval s tým, čo mal tiež sám už dlhé mesiace na srdci. – Stále som čakal, že prídeš a povieš mi konečne pravdu... – ukázal na dvere, ale on vedel, kam mieri.

  - Bae, neuveríš mi...- skúsil znova.

  -  Nie!...teda...áno! Neuverím ti! Už ti nikdy neuverím, keď mi teraz nepovieš ako...čo sa vlastne stalo. Kde je Belle?! Kto je maličká... – stal si rázne a pozrel mu priamo do očí.

  Videl, aké sú unavené a utrápené. Ako sa lesknú z tajného plaču. Ako sa mu pery chvejú a viečka trhane kmitajú od nervozity. 

   Ale ON ďalej stále iba mlčal. Mlčal. Mlčal!

  - Aj tak viem pravdu! – skríkol nečakane.

  Strhol sa,  pootvoril ústa od údivu.

  - ...prečo sme ušli z dediny na toto vyhnanisko, kde nezablúdi, ako sú mesiace dlhé ani živá duša! Viem, prečo sa nám všetci vyhýbajú!...prečo sa ťa boja! Viem, čo si myslia a viem, aj čo o nás hovoria! – rozkladal rukami a očami blúdil kade-tade, len aby sa nemusel dívať do tých jeho a vidieť, ako mu pritakáva.

  Opak bol však pravdou. Rumpel záporne krútil hlavou. Nikto nič nevie. Nesmie vedieť... Nech už si Bae myslí pod vplyvom ľudských rečí čokoľvek, určite to nebude pravda. Určite nie...

  - Ublížil si Belle! ...V ten večer...bol si nehnevaný a zlý na mňa aj na ňu! ...a ona sa potom už nevrátila k nám domov! – namieril na neho prst.

  - ...vrátila sa domov... k sebe domov...k nim domov. Na zámok. - odpovedal ticho, so sklopeným zrakom.

  - Viem. Našiel ju jej snúbenec a nechci vedieť, ako ju ľudia opísali, chuderku...Ako si mohol?! ...ona nás predsa ľúbila! Aj mňa ľúbila!...- vyčítal ďalej. – A viem aj to, že sa mala vydávať a že chvíľu pred svadbou vraj kdesi zmizla! Aj jej snúbenec vraj kdesi zmizol!...aj ty si v tom čase...kdesi... zmizol! – už na otca kričal.

  Neodpovedal, čo Bae utvrdilo v tom, že klebety, čo sa niesli krajom a len pomaly ustávali, nebudú len klebetami, ale možno...celkom určite...čistou pravdou. Jeho otec, jeho vlastný milovaný otec má prsty v zmiznutí tých dvoch! A čo ak aj čosi horšie...

  - Tak je to pravda...- vyriekol ticho a začal cúvať od otca.

  - Bae...- natiahol k nemu ruku.

  Chlapec zakýval záporne hlavou, otvoril dvere a prudko ich zvonka zabuchol.

  Pod nohami mu škrípali drobné, vlhkom nasiaknuté kamienky. O slizké steny sa len kde-tu oprela rozviata košeľa. Vlhko a chlad vliezali mu pod odev každou škárou.

  Kráčal pomaly, sťažka bral schody, akoby každý smerom dolu, ťahal ho do hlbín vlastného vnútorného pekla.

  Kúzlom otvoril vráta, zažal ďalšiu zo sviec a chvíľu postál, kým mu oči privykli na zmenu svetla.

 Odložil hrubý temnožltý valec do výklenku, do torza predchádzajúceho, dotlievajúceho a otočil sa k piedestálu v strede miestnosti.

  Stal si tesne k nemu, takmer sa ho už dotýkal tvárou. Opatrne položil brušká prstov na sklenené veko. Okolo nich sa zjavili drobučké srieňové kvapôčky a pospájajúc sa do celku, spustili sa dolu vekom, vyrývajúc si cestičku v opare z jeho horúceho dychu. Spustil prsty tiež dolu, vytvoriac tak hrubé, rovnobežné  trajektórie, kým mu bezvládne ovisli pozdĺž tela.

  - Čo mu mám povedať, Belle?...- zašepkal.

domiceli