Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 9. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

9. kapitola

     Sledoval jej tvár osvietenú mihotavými plameňmi z pahreby. Bola jasná, svetložltá s teplými jesennými nádychmi, čo tancovali po nej podľa praskania ohňa a dokonca sa mu zdalo, že okrem očí sa jej v plamienkoch lesknú aj pery. Skrútil svoje a pocítil suchú, popraskanú kožu, ktorej páľava z ohniska veľmi nepridávala. Nasliniť ich nikdy nepomáhalo, končili po chvíli ešte horšie a pohľad na skromné kvapky tuku zo zajačej pečienky, prskavo kde-tu dopadajúce do pahreby z roštu, ho od liečby niečím podobne nechutne mastným odradili úplne.

  Až po chvíli si uvedomil, že rieši prakticky malichernosť. Chce sa jej páčiť...Reálne nemá veľkú šancu. A predsa na neho vždy hľadí ako na sochu kdesi v chráme, tak...tak...tak inak. Mäkko a krásne nežne a...

  Záporne pokrútil nad svojou detinskosťou hlavou, ani si nevšimol, že ho už hodnú chvíľu aj sama pozoruje a nerozumie celkom jeho tvárovej mimike. Len to zošpúlenie pier pokladala za pozvanie k bozku. Nezaváhala.

  Ani sa veľmi nemýlila.

  Zachytiac si navzájom pohľady, preložila paličku, ktorou doteraz iba tak, pre radosť, šťúrala do pahreby, lebo sa jej páčili iskierky, čo z nej vylietavali a strácali sa v temne nočnej oblohy ako svätojánske mušky, do druhej ruky a podišla k nemu, pohodlne sa mu usadiac na kolená.

  Pomaličky položil ruku na jej koleno, pocítiac ho len matne vo vrstvách  hrubej neforemnej sukne,  prešiel opatrne až k pásu, ktorý bol pod ľahkou blúzkou citeľnejší a nadvihol k nej túžbou rozcítenú tvár.

  Teraz tá jeho bola ožiarená ohňom a v ňom sa jasne črtal každý jej detail. Nedokonalý detail. Kopa nedokonalých detailov...

  Nežne mu posunula zopár pramienkov z čela a zarovnala s ostatnými až kdesi za ucho, hladiac ho očami i letmým úsmevom, kým sa vrátila drsnou, dosť zle oholenou sánkou a akoby tušila, o čom premýšľal, prešla mu bruškom palca po spodnej pere. Skúsil ju skryť, ale vidiac jej pomaly sa približujúce ústa, poslal radšej rýchlo svoje rovno  im naproti.

  - Hm, hm, hm! Ja ešte nespím, ak by ste si, náhodou, nevšimli! – ozvalo sa  z opačnej strany ohniska. – Sľúbili ste mi opekačku, zabudli ste?! V bruchu mi už škvŕka, ale vy sa stále len zabávate, ako malé decká! – protestoval Bae ďalej, vidiac, teda nevidiac, že by sa na druhej strane niečo ohľadom prípravy jedla začínalo diať.

  - Aby som sa ja nepohral s tebou! – premiestnil paličku z dlane Belle do svojej, využijúc tých pár okamihov, aby nepatrnými dotykmi preskúmal a zistil, že aj prsty a dlaň a hánky a všetko má neuveriteľne jemné v porovnaní s jeho labou.

  Švihol paličkou  v povetrí, ako bičíkom, ale zamrzelo ho, že sa Bae vyľakal a ustrnul. To nechcel. Nikdy nechcel...

  - Moment, zabudol som farbu...- strčil jej koniec do pahreby a keď ho rozžeravený po chvíli vytiahol, rýchlym švihaním začal kresliť na pozadí tmavej oblohy. Svetielkujúce ohňové brázky rýchlo mizli, ale dali sa zachytiť obrysy stola a okrúhle taniere a stoličky a chvíľkami to vyzeralo, že sa v dvorane akéhosi tajomného paláca práve vo svetle tisícov sviečok začína slávnostná hostina.

  - Tak, prosím, je prestreté! – spravil posledný obrovský ohnivý kruh, ako rám obrazu, vzal do dlane  ruku Belle a pobozkal ju na končeky prstov. – Bude naša hostiteľka taká láskavá a naloží nám riadnu porciu dnešnej večere?! My chlapi sme už nedočkaví a staré dobré príslovie predsa vraví: Láska ide cez žalúdok...- žmurkol.

  - Ahá, takže vďaka tejto pečienke, ktorá chudáka ušatého stála život, ma budete obaja ľúbiť?! – skúsila zaprotestovať nad dehonestovaním takého vzácneho citu, ale vedeli, ako ju odprosiť, hoci dosť neobratne.

  - ...vďaka tomu ušiakovi ťa okrem lahodného pocitu v žalúdku dnes,  bude hriať nielen naša láska, ale aj teplá podšívka na zimu, do kapucne plášťa z jeho kožušiny. – dýchol jej na ucho aby pocítila to teplo, kým z druhej strany sa jej o sukňu zakvačil chlapec s vysvetlením ešte neromantickejšie praktickejším.

  - Ja ťa ľúbim aj za slepačiu polievku a chlebové placky, aby si vedela. – zamrmlal jej do látky.

  - Výborne! – objala ich. – Takže ako kuchárka som teda splnila vaše vskutku náročné požiadavky. Potrebujú páni ešte niečo ku šťastiu?! – skúsila trochu s nadsázkou.

  Kým Bae začal mrmlať zase čosi o hlade a konečnom nakladaní do misiek, jemu radšej zhrozená, priložila výstražne ukazovák na popraskané pery.

   Z očí si dosť jasne prečítala všetky ďalšie priania... Jedno jediné prianie...v rôznych obmenách...

 

  Sledoval jej tvár osvietenú mihotavými plameňmi z pahreby...

  Bola bledá, akoby oheň vypálil z nej všetku farbu a nechal len neglazovanú, svetlosivú keramickú vrstvu. Ešte aj tie hnusné biele, svadobné šaty, ktoré mu ako päsť na oko pripomínali, čo sa chystalo, akoby jej odoberali farbu z kože, alebo naopak, dodávali jej svoju jedovatú belobu...

  Sedela oproti strnulá, schúlená do seba zvonka i zvnútra a dívala sa do plameňov mlčky, bezmyšlienkovito, bezfarebne, mdlo...

  Čosi ho vnútri zabolelo...

  - Ako si vedel, čo potrebujem ku šťastiu? – prisadol si k nemu Peter Pan a pretrhol mu myšlienky na minulosť...

domiceli