Rumbelle - ŠUM HVIEZD... 8. kapitola PRAVDA

RUMBELLE

Hviezdny šum

nadviazanie na ff Rozhojdané

8. kapitola

Pravda

  - Ty?!... Ako sa opovažuješ, po tom všetkom ešte prekročiť prah môjho domu?!... Stráže! – zaprel sa Sir Maurice o opierky svojho kresla a sťažka sa pozviechal z neho, aj keď nevykročil, aspoň sa nahol k nezvanej návšteve ponad stôl.

  Očakával takéto prijatie, bol naň pripravený. Všetci v paláci tvrdo spali, aby sa mohol nerušene pozhovárať so svojím „svokrom“.

  - Prišiel som vás požiadať o pomoc. – povedal pokojne, akoby bol práve preložil nohu cez nohu, odhryzol z koláčika a zapil ho čajom na banálnej zdvorilostnej rodinnej návšteve.

  - Von! Von z môjho zámku, ty gauner! Ty odkundes akýsi!... ja sa ťa nebojím... ja už nemám, čo stratiť... ja...- zlyhával starému pánovi hlas a prechádzal do vzlykotu.

  Zlyhávalo mu aj telo, aj odbojnosť. Spomalene si sadal s hlavou sklonenou, čelom zmrašteným bolesťou, ktorú mu tento tu tak kruto pripomenul. Paže sa mu triasli, dych nestačil...

  - Naozaj potrebujem vašu pomoc. Ste jediný... kto mi ju môže poskytnúť. Ak budete chcieť...- doložil tichšie, takmer pokorne, hoci sa mu ústa zdráhali vyslovovať týmto tónom a práve tieto slová.

  Ešte nezabudol na potupu, čo mu uštedril  pyšný pán tejto usadlosti. Ale teraz tu sedel zronený, zničený, opustený, sám. Takmer by mu ho prišlo ľúto, ale tieto city mal už tiež utlmené, spolu so sebaľútosťou a sebaobviňovaním sa. Inak by nemohol každý deň vstať a čeliť skutočnosti, čo bola z hodiny na hodinu ťaživejšia.

  Mohol prísť ako Temný pán a vziať si sám, čo potrebuje... neučinil tak. Mal pred sebou fatamorgánu oboch párov detských očí, ktoré ho sprevádzali, kamkoľvek sa z domu pohol a tlmili jeho zlosť, nevraživosť a nenávisť.

  - Zabil si ju. Zmárnil... Moju Belle... moju jedinú dcéru, moju lásku... čo si ty za netvora...- vzlykal starý pán a jeho slová sa ako nože zabodávali mu do srdca, lebo boli pravdivé.

  - Áno... ja som vinný. Nedá sa to ospravedlniť a žiaľ, ani nič vrátiť späť. V tomto svete nie. Podnikol som kroky, skúšal nájsť cestu z toho prekliateho labyrintu, návod, recept, radu... hľadal som všade... ale nič. Len ... – s vierou pozrel na strápenú kôpku užialeného otca Belle, či predsa len prejaví záujem.

  Neprejavil. Nepočúval ho. Nevnímal, ponorený do svojej vlastnej bolesti.

  - Odíď...- zaznelo po chvíli ticha. – Alebo radšej zabi aj mňa! Počuješ?! Vraz aj mne dýku rovno sem... sem do hrude, aby to toľko nebolelo. – opäť sa Sir Maurice pokúsil vstať z kresla.

  Zhlboka sa nadýchol.

  - Preto som tu... – odpovedal mu. – ...ale smrť nič nevyrieši, inak by som to už dávno vzdal aj ja sám. Je tu však niečo, čo by ste mali vedieť. V čom by ste mi mohli pomôcť. – zopakoval svoju žiadosť.

  - Nikdy! Tebe nikdy nepomôžem!  Pre takého naničhodníka ako si ty,  nemienim ani prstom pohnúť, aby si vedel.. – kýval záporne hlavou muž.

  Zdvihol kútik úst.

  - Pre mňa nemusíte.. je tu však niekto, kto vás potrebuje, komu... by ste pomôcť mohli. Ste ochotný ísť teraz so mnou?! Ku mne, domov a ...- videl na tvári starca nevôľu, tak radšej stíchol.

 Stíchol a použil radšej čary. Obaja zmizli v červenkastom dyme.

 

- Kde...kde to som?... Prečo?! Akým právom?! – otriasol sa starec a zaprel ruky o jeho klopy vesty.

  Rumpel si však priložil prst k perám a ukázal na obrovskú posteľ v strede tmavej komnaty.

  Sir Maurice nič nechápal a nič nevidel.

  Až keď rozsvietil sviečku na stolčeku pri pelesti lôžka, ešte nechápavejšie sa zadíval do protivníkovej škaredej tváre.

  - Decko? – skrútilo mu nos.

  Iba prikývol, lebo mu zovrelo hrdlo. Vždy, keď ju videl maličkú a nežnú, nič netušiacu o osude svojej matky, ktorá jej však každým dňom chýbala viac a viac. Dievčatko sa uzatváralo do seba, prestávalo rozprávať, takmer sa neusmievalo, vyhýbalo sa očnému kontaktu. Ani Bae nevylúdil jediný úsmev na jej bledej tváričke.

  - Obzrite si ju lepšie. Nič vám nepripomína? ...Niekoho...- posunul muža bližšie k lôžku..

  - To nemôže byť... – prekvapene otvoril starec oči, lebo kdesi hlboko, prehlboko v pamäti schovával obdobný obrázok na svoju vlastnú dcérku. – Belle...- zašepkal dojatý.

  - Voláme ju „maličká“... Vlastne som jej nikdy nedal meno. Bez...jej matky...nechcel som...- rozprával s letmým úsmevom na perách a s úľubou sa díval do tváre dievčatka.

  Sir Maurice ho zdrapil pod krky.

  - Čo mi to tu chceš nahovoriť?! Toto, že je... toto nemôže byť... – zreval a dievčatko sa pomrvilo, zaklipkalo očkami a obrátilo sa do svetla.

  Muži stíchli.

domiceli