Rumbelle - ZRKADLENIE 3. kapitola TICHÁ

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

3. kapitola

Tichá...

   Starý majster sa spokojne usmial, zodratým palcom prihladil špáru  v práve zasklenom okne a porúčal sa.

  Sedeli mlčky, dívali sa cez novú tablu skla von a vidiac len prázdnu sivastú oblohu, skúšali prijať jej pokoj. Nešlo to.

  - Chceš odísť, však?! – spýtala sa a neprestávala mrviť prsty v lone starká.

  - Musím ju nájsť. – odpovedal jej a zahryzol si do jazyka, aby neprezradil viac, hoci mal nutkanie pýtať sa a pýtať, lebo sa mu zazdalo, že táto dobrá žena vie viac, ako si pôvodne mysleli a stretnutie s ňou asi nebola až taká náhoda.

  - Viem. Čaká ťa dlhá cesta a mal by si sa pripraviť... - stále nedvíhala zrak z lona. - ... ja som nikdy nenašla odvahu, aby som sa na ňu vydala... – dopovedala tajomne.

  Nerozumel jej, ale mal plnú hlavu svojich vlastných starostí, tak sa radšej ani nepýtal. Aj tak by jej asi nevedel pomôcť. Je len chlapcom...

  - Neviem, prečo ste s maličkou ušli od rodičov, ale teraz už neverím, že sú mŕtvi. Však mám pravdu?! – až teraz zodvihla zrak a pozorne sa na chlapca zadívala. – Poznám tvojho otca. Veľmi dobre poznám...aj ONA ho pozná a obávam sa...bojím sa, že maličká bude nástrojom JEJ pomsty. Viac ti povedať nemôžem...  – doložila, vstala a podišla k starému kredencu, niečo v ňom pozorne hľadajúc.

  Keď sa k nemu otočila a niečo skrývala v dlaniach, skôr, ako mu to podala, skúsila ospravedlniť svoje správanie.

  - Mala by som ti poradiť, aby si sa vrátil k otcovi a spolu...by ste mali šancu, poraziť ju a získať späť maličkú. Ale... nechcem ublížiť ani JEJ. Možno mi raz všetci odpustíte, uveríte, že som nemohla konať inak...- nadvihla vrchnú dlaň a pod ňou sa zaleskla fazuľa.

  Veľká, biela, priesvitná fazuľa, čo dokáže otvárať portály.

  - Môžem sa premiestniť tam, kde je maličká! – zasvietili chlapcovi oči nadšením, ale starká záporne pokývala hlavou, nechala dopadnúť fazuľu na zem a keď sa rozkrútila a tajomný zelenskastý vír, ktorý Bae už dôverne poznal, zrýchlil svoje otáčky, zašepkala slová, ktoré nečakal...

  Sťažka vystúpil k vchodovým dverám svojej potemnelej vily. Vydoloval kľúče, odomkol. Z opatrnosti postál, ale nepočujúc žiadne zvláštne zvuky, nezacítiac nič podozrivé, vošiel a zamkol zvnútra na niekoľko západov.

  Prešiel chodbičkou a zahol do prvej izby. Zažal starú secesnú lampu a vo svetle jej rôznofarebných lupeňov, tvoriacich tienidlo, čo razom tlmene rozkvitli a dali miestnosti dúhový povlak, prešiel dookola pohľadom po starožitnom nábytku, zastanúc pri jednom, jedinom predmete za sklom v rohu starobylého sekretára.

  Otvoril presklené dvierka maličkým kľúčikom z vnútorného vrecka saka, opatrne vybral šálku s odštipnutým kúskom na boku prasklinky a poláskal ju bruškami prstov. Tvár mu zmäkla a ruky sa triasli, keď ju nežne pokladal na jej prioritne vyárendované miesto v strede poličky, aby vzal do rúk miniatúrny portrét v oválnom rámiku, čo ležal  vedľa nej.

  - Dobrý večer, Kráska...- prihovoril sa mu, akoby tieto slová šepkal do ucha onej žene. – ...neuveríš, čo sa mi dnes stalo...- rozprával tým istým tónom, usmievajúc sa na obrázok, občas prejdúc po jeho povrchu niektorým z prstov.

   Rozprával dlho, nevynechávajúc žiaden detail dnešného dňa, dokonca sa vracal a dopovedával, hoci to boli vskutku malicherné, ničím významné maličkosti.

   - ...a potom, keď som sa po tie spadnuté kľúče zohol, zrazu mi do nosa udrela vôňa. Prekrásna vôňa! Tá najkrajšia vôňa na celom svete... – oči sa mu zaleskli. -  Neviem, kde sa tam náhle vzala, ale blahorečím osudu, že mi ju aspoň na okamih priniesol späť, asi ako fatamorgánu, alebo tak nejako... – zamyslel sa s letmým úsmevom na perách.

  Zadíval sa na chvíľu von oknom, do tmavej noci, ale farba oblohy kruto mu pripomenula odtiene minulosti.

  - U nás by som veril na zázraky, ale tu nič také nefunguje, a predsa...- zažmurkal nadšene, hľadiac už zas do tváre prekrásnej ženy a rozcítil sa ešte viac. - ...myslel som, že na vône sa zabúda, ale na túto nemôžem... Ty vieš prečo... – preglgol a na okamih privrel viečka, akoby si rozpomínal... - Čierna  čerešňa, divoká malina a slivka...tuším to bola slivka. Iste to bola aj tá....a k tomu orchidea, kosatec, frézia a ...zabudol som...nie, nie, nie, počkaj! Mám to! ... bola to nočná orchidea a sladká vanilka. – otvoril oči, dvihol ukazovák a spýtavo sa pozrel na ženu na obrázku, či mu náhodou nepritaká. -  Však som uhádol, Belle...? Nikdy tú vôňu už nedostanem z hlavy...- nežne pozrel na obrázok, ale prestával ho ostro vnímať. Oči sa mu potiahli slzami. Aj keď žiadna nevypadla. Už dávno nijaká...

  Položil rámik s podobizňou späť na jeho miesto. Zatvoril dvierka, zamkol a vrátil sa späť na chodbu, aby konečne odložil kľúče na vešiačik a vyzliekol si kabát.

  Z kroka na krok vystupoval hore po schodoch, rozopínajúc si s ťažkosťami manžetové gombíky.

  Keď utíchli posledné kroky a ozval sa šum vody v kúpeľni, v skle sekretáru v rohu obývačky zjavil sa odraz ženy.

  - Maliny, čerešne, frézie...! Pch!...- striaslo ju a položila dlaň zvonka na sklo, aby skryla pod ňou šálku i portrét a držala ju tam, kým sa  nepotiahlo srieňom a námrazou.  – Moje kvety sú aj tak krajšie! – zašumelo izbou, kým postava zmizla v opare a zostal po nej len trblietavý povlak čerstvého snehu na koberci, ktorý ho po chvíli vpil, rovnako, ako sa ľadové kvety premenili v teple bytu na kvapky a tie stiekli po skle a vsiakli do priehlbiniek dreva nábytku.

domiceli