RUMBELLE
Vrstevnice
jednodielovka
Samota...
Strhol sa. Naprázdno preglgol. S očami
vypľutými do tmy, poprerezávanými prameňmi spotených vlasov, zoznamoval sa so
starou známou. Samotou.
Dlho tu nebola.
Ešte včera mal pocit, že žije život. Len si prestával byť istý, či to náhodou nebola len ilúzia, márny sen, planá túžba, alebo
...naozaj...žil?!
Môcť tak zavrieť viečka, aby zmizla, ale
práve za nimi sa zhmotňovala v celej svojej monštuóznej obludnosti.
A nikde žiadne teplé náručie, čo by ju
roztápalo. Nijaké objatie, na jej
roztavenie, ani slovo, v hláskach ktorého by sa rozprskla
a vyparila, paradoxne rýchlo k tomu, čím by bolo krehkejšie
a nežnejšie.
Naopak. Privliekla si drzo celý svoj fandom.
Ticho, chlad, tma, tieseň, bolesť... celé rodiny otravnej buriny s desiatkami
namnožených výhonkov. Rozrástli sa mu spálňou, zaplnili každý kút od podlahy po
strop, nadšené, akú len našli živnú pôdu.
Nekoordinovane potriasol hlavou
a nervóznou rukou vyprskol plamienok na skrútený knôt sviečky na stolčeku
pri posteli.
Nesmelo zažmurkala, párkrát sa neisto
stiahla, ale poslúchla.
Sliepňavé svetielko chabo osvetlilo kropaje
potu, čo hore, pod kľúčnou kosťou sa už-už
chytali za ruky a opúšťali jeho hruď, stredom medzi napnutými svalmi, aby
sa následne zas rozpili a neisto, ale predsa rozbehli kade-tade.
Díval sa na ne a trajektóriu, ktorú
zanechávali.
Nebola to cesta. Bol to iba labyrint. Navyše
prázdny.
Zaprel sa o ruky a vypol hruď, aby
ich...navnadil, posunul pohľadom...donútil ukázať konkrétnu cestu. Jednu. Aspoň
jednu.
Márne.
Pritlačiac ruky o madrac pocítil na
pahorku pod palcom ostrú bolesť.
Otrčil ruku pred tvár. Z mäsa mu trčal
maličký, ostrý čriepok, čo práve prerezal kožu a vytlačil z nej
kvapku krvi.
Bezmyšlienkovite vytrhol osteň a oprel
dlaň o hruď, aby nekrvácala.
Spod dlane navzdory tlaku vykukla kvapka
tmavej krvi. Nadvihol ruku v zápästí, ale ona sa ani len nepohla. Márne
naivne očakával, že sa zmení na červenú niť, čo ho vyvedie z labyrintu. Bola
primalým klbkom, z ktorého nebolo čo odmotávať.
Prikryl ju teda opäť dlaňou a s náhlym,
nezastaviteľným nádychom rozmazal po nej. V ryhách zostala rozplazená vo
vlásočniciach stigiem. Mapa. Nedokončená, a predsa...
Bol to bod, z ktorého vyliezali ďalšie
nejasné, imaginárne cesty. Síce naoko nevedúce nikam, ale fatalisticky
kopírovali aspoň čiary jeho príbehu...niekde medzi linkou života, osudu
a čiarou srdca.
Opatrne poslal prsty po jednom k ukončeniam
vrstevníc v ryhách s prosbou, aby sa stali zakončeniami husích bŕk
a dokreslili pre neho oné cesty. Ukázali smerovanie... Ako
ďalej?...Kam...?
Aké bolo jeho prekvapenie, keď zas otvoril
dlaň a v jej strede, jeho vlastnou krvou, v ryhách jeho života,
niekde medzi čiarou žitia, osudu a srdca,
črtal sa portrét ženskej tváre...
Chvíľu sa neveriacky díval na kresbu
a obviňoval sa z vidín fatamorgány. Ale tá tvár sa na neho usmievala
z jeho vlastnej dlane, akoby bola živá, ozajstná, reálna. Priveľmi
reálna...
- Kráska...- zašepkal, pomenujúc neznámu ženu.
Nahol ruku opatrne k svetlu sviečky.
Bola tam.
Bola to tvár akejsi dokonalej bytosti, ktorá
sa mu zdala blízka hneď v prvom momente...
Mal pocit, že v miestnosti je zrazu
akosi viac miesta.
Miesta...aj pre niekoho ďalšieho.
-
Kráska...-
domiceli
zaujímavá jednodielovka,napísaná zaujímavým štýlom :) páči sa mi ten nápad krvi vytvárajúcej obrazce, ktoré Ste pekne opísali :)
OdpovedaťOdstrániť