RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... BONUSová kapitola V. ONA

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

BONUSová  kapitola V.

Ona...

        Aké hlasné dokáže byť ticho? Klopot opätkov, čo sa náhlia chodbami. Prudký dych, čo sa stráca a zas nárazovo chytá niť života. Desiatky dvier, čo sa nestíhajú zatvárať a iba zimomravo tlieskajú do prievanu.

  Pred dvoranou zastala. Jej rozvzlykané ticho prevŕtavali tóny jemnej hudby, vôňa jedál, nápojov a ďalekých krajín, ktorými vyplnil ponurú nostalgiu pôvodného temného sídla. Práve dnes...

  - Ktosi je za dverami, drahá priateľka.... – žmurkla tajomne, naklonená nad misou akejsi omáčky, maškrtná Maleficent, doteraz ozobávajúca dômyselne naaranžovanú ovocno-zeleninovú výzdobu stola, akú v živote v týchto končinách nevidela, nieto, aby ešte mala v tlame, ale po toľkej ohločine dostala chuť na riadnu porciu mäsa.  -...stále je panna! – znechutene skonštatovala a stiahla nos od dverí opäť k omáčke s odporom sa strasúc.

  Pozrela na ňu rovnako znechutene, neveriac, že tu stoluje s niekým, kto sa živí ľudským mäsom. Mykla rukou a dvere obradne roztvorili obe krídla, vyplaviac v svojom strede vyľakanú Krásku, práve premýšľajúcu, ako sa dostať von zo zámku a nemusieť prejsť dvoranou.

  Musela.

  - Aha, tu už ide moja chránenkyňa! – otvorila Zelena náruč, stanúc si zámerne bokom, aby sa vo svetle sviečok zaleskol prstienok na jej ruke.

  Maleficent aj Bellou cuklo. Zelena však pokračovala v nadšenom preslove.

  - Skoro ti závidím, že si mala možnosť spoznať ju už dávnejšie predomnou a mohli ste sa stať dobrými priateľkami...- pohliadla na dračicu.

  Tá rýchlo dožula.

  - Presne... tak! Už celé veky ju presviedčam, aby sa ráčila zapojiť do môjho potravinového reťazca a konečne sa mu prestala brániť, okúňať sa...hen na lôžku v jeho spálni, ale ako vidíš, márne! Je tvrdohlavá, nič nikomu nedopraje...Chudák Rumpelstiltskin a chudák JA...- džgala do seba aspoň kúsky krídeliek, nestarajúc sa, na kom predtým rástli, korenie im dodalo znamenitú chuť hodnú gurmánskeho jazyka.

  - Ako sa len môžeš takto vyjadrovať o žene, ktorá mi zachránila život, aby mohol byť naplnený tým najvzácnejším na svete – pravou láskou! – rozcítila sa Zelena a pritlačila na srdce ruku s prstienkom, už rozjedovaná, že mu nikto nevenuje patričnú pozornosť.

  Maleficent zabehlo. Konečne jej došlo, kam jej nová priateľka mieri a načo sú dnes tu.

  Otočila sa s výčitkou na stále nič nechápajúcu, vystresovanú, rozcítenú Krásku.

  - Kde si nechala nášho hostiteľa, Belle? – utrela si ústa a opatrne sa radšej preventívne porozhliadla, či jej náhodou niečo zas nevyvedie za opovážlivosť, brať jeho meno do mastných úst nadarmo.

  Nevidiac ho nikde, zadrela ostrejšie.

  - Tuhľa našej Zelene už veľmi chýba. Nemôže bez neho byť ani pár...pretočení presýpacích hodín. Odkedy ju požiadal o ruku, akoby sa spojili ich životy do jedného a...- a nevedela, čo patetické a presladené by ešte vyfľochla, aby informácii dodala patričnú váhu.

 - Nepreháňaj, drahá...- prekrútila oči hodnotená. -  Dnes mi daroval iba snubný prstienok. Bol pre neho až v ďalekom Oriente u najlepšieho zo zlatníkov. Povedal, že na ruke jeho vyvolenej, musí byť ten najkrajší skvost na svete. Aha...- natrčila ruku ku Kráske.

  Nevidela ho. Oči sa jej zaliali slzami. Ale pridobre tušila, že prstenník tejto krásnej ženy zdobí šperk, ktorý videla hore vo veži.

  Zdalo sa jej, že je v tomto okamihu rovnako prázdna, ako škatuľka, čo tam pod oknom po ňom zostala.

  - Vidím, že ťa to dojalo až k slzám, drahá...Aj ja som si dnes v altánku od dojatia poplakala...- rozplývala sa falošne samozvaná snúbenica. – No, pozri, Maleficent, nie je rozkošná s tými slzičkami v červených očiach, na tej fľakatej utrápenej tváričke...? - nešetrila  „komplimentami“.

  Nadôvažok ju objala, že sa nemohla ani pohnúť, lebo cítila, že sa sem míľovými krokmi blíži pán pevnosti. Slovutný Temný pán.

  Rýchlo odčarovala prstienok z ruky a tvárila sa, že chudinku Krásku utešuje, lebo...

domiceli