RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 17. kapitola EPICENTRUM

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

17. kapitola

Epicentrum...

    Dym sa pomaly rozplýval, oheň nechal po sebe iba malé, neškodné pozdravy vo forme neduživých plamienkov, načerpávajúcich energiu pre svoje mizerné živôtiky iba zázrakom,  ktovie ešte odkiaľ.

  Bola aj rada, že úplne nezhasli. Obávala sa ďalšej nepreniknuteľnej tmy. Márne sa obzerala, či v útrobách jaskyne nenájde niečo, čím by uživila aspoň jeden z ohníkov, ako svetlo na cestu, ale naivne dúfala vo fakle, drevo či podobné nápomocné ingrediencie v strede samotného pekla.

  Našla však nečakane niečo iné. Niekoho...

  Skrútené v čudnej polohe za skalou, s hlavou vyvrátenou cez kameň ležalo jeho nehybné telo! Celým vnútrom jej prešla triaška, ale keď pobehla bližšie, od nervozity sa zakoptávajúc o skaly, ale nevšímajúc si ani škrabance a rany, čo jej spôsobovali ostré výčnelky a stále horúce, plameňmi oblizované kamene, zaváhala.

  Je to On?! Jeho črty boli v sliepňavom svetle akési čistejšie, hladšie, tvár nemala zelenkastý odtieň, ani toľko vrások, bola úplne bledá, hoci ju len chvíľkami zvýraznil niektorý z plameňov a opäť skryl do šera.

  „Bože, snáď takto nevyzerá smrť?!“ – zazúfala si a sklonila sa nad neho.

  Našla bezvládnu ruku a stiskom skúšala, či nie je stuhnutá. Nebola. Ešte nebola...Skúsila ju trieť, kým jej ruky vyleteli radšej k tvári a v snahe podložiť ju aspoň čiastočne sebou, aby nahradila tvrdú skalu, potiahla ho pevne držiac v malých špinavých dlaniach ako v obruči.

  Ozval sa slabý povzdych, ale ozvena ho rozniesla jaskyňou ako výkrik a zabodla jej do spánkov.

  - Žiješ! Žiješ!...vedela som to! Ty nesmieš umrieť...To by som ani ja neprežila...prosím...prosím, preber sa! – rozprávala jedno cez druhé s jeho mĺkvou tvárou v svojich dlaniach a palcom hladkala mu letmo líca i kútiky pier. Tie sa zachveli.

  - Bella...- vyšlo z nich a aj viečka akoby započuli, rozkmitali mihalnice a ako mreže na zámockej bráne započali ich dvíhať a privykať na nový pohľad.

  Ten najkrajší výhľad zo všetkých panorám. Jej tvár s prosiacimi očami a perami šepkajúcimi slová, ktoré patrili len a len jemu...Už nikdy nechcel privrieť viečka. Už nikdy sa nevzdá tohto obrazu.

  Opatrne, aby nestriasol jej dlane zo seba sa posadil a oprel si líce viac o jednu z drobných dlaní. Druhú zachytil rukou, práve tou spálenou, ale dotyk s jej pokožkou eliminoval všetku prípadnú bolesť, pôsobil ako balzam, čo mu zahojí každú ranu.

  Zrozpačitela. Mozog jej v blesku priniesol ako na tanieri všetky predchádzajúce zážitky pospájané s tým, ktorý sa jej teraz nežne díva do očí a jemne stláča dlaň, ako...

  Odvrhla ich šmahom ruky. To, že je tu, že sú opäť spolu, že žije...to nahradilo všetky možné scenáre predchádzajúcich i nasledujúcich dejstiev. Môže ju vzápätí odvrhnúť, môže jej začať zas nadávať, prieť sa s ňou o malichernosti, aj ju poučovať i zraňovať svojím ostrým jazykom...Je tu! Je živý! Je s ňou!

  Hlava sa jej trochu nadvihla, brada hrdo vystrčila dopredu šťastím a pootvorené pery chceli toľko povedať.

  Nemusel už vedieť drzo čítať myšlienky, jedinou myšlienkou, ktorej rozumel aj bez vyslovenia, aj bez mágie, bola a navždy už zostane jej krásna tvár. Tvár, čo sa približovala k tej jeho, čo ho priťahovala neskutočnou silou, ktorej sa ani v okamihu nemal v úmysle  brániť.

  Aj on jej chcel toľko toho povedať, ale iba pootvoril pery a nechal ich, aby si to s tými jej porozprávali samé.

  Najskôr len ticho, opatrne, iba akoby šeptom, po slovíčkach, ale pár počiatočných zdvorilostných fráz prechádzalo plynule do celých replík, čoraz dlhších a výrečnejších v spoločne vedenom symetrickom dialógu, kde obe strany vraveli to isté. Nemo, ale dvojhlasne. V jedinečnej harmónii obyčajného bozku.

  Skĺzla sa omámená, stále prekvapená poznaním po jeho brade až na hruď a pritiahla sa za klopy vesty, čo najbližšie k jeho telu, akoby s ním chcela v tom momente raz a navždy zrásť. Pomohol jej svojím pevným objatím, rozhodnutý nikdy ho nepovoliť...

domiceli