RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 20. kapitola FINÁLE

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

20. kapitola

Finále

        Bojoval sám so sebou. Musel. Jeho podstatou nikdy nebolo to, v čo Kráska trochu naivne verila, že v ňom niekde hlboko je a len mu čosi bráni prejaviť sa. Vedel však, že teraz, ani už nikdy, ju nesmie viac sklamať...

 Nabral silu pohľadom na jej dokonalú  vľúdnu  nežnú tvár a vykročil k čarodejnici. 

  Tá, nie celkom stotožnená so svojím momentálnym postavením v tejto hre, sa nervózne poošívala, obranne zaryla ruky prekrížené kdesi do lakťov a aj cúvla o nepatrný krok dozadu.

  Natiahol k nej dlaň a čakal. Kráska sa spokojne pousmiala. Pochopil ju správne.

  - Chcem sa ti poďakovať...za nás oboch...- natiahol druhú ruku bokom k Belle, ale nespúšťajúc pohľad zo ženy pred sebou, ktorú akoby v tejto chvíli práve boli čerstvo vyorali a prebrali tak  z hybernujúcej letargie, v ktorej si kdesi vo vlastnom vnútri bahnila.

  Tá nezaváhala, vložila mu do nej svoju a pritúlila sa k jeho boku, oprúc si hlavu oddane o rameno.

  Ešte hodnú chvíľu trvalo, kým sa čarodejnici premleli tvárou poryvy a pocity všetkého možného razenia, kým si podávala do súvisu "pre a proti" a rozhodla sa nepriečiť sa momentálnemu osudu, vidiac ten svoj kdesi v budúcnosti. A možno ani nie tak ďalekej.

  - Chápem. Ešte nenastal môj čas... – premerala si Krásku od hlavy po päty a zdvihla kútik úst. – Čo už, počkám nejakých tých pár rokov, možno desaťročí... veď čo je to v porovnaní s našou nesmrteľnosťou... A ktohovie...- obrátila sa na Neho. -  ...možno ti tá kvetinka vykape skôr... pri niektorom z početných  pôrodov, ktorými ju ráčiš iste obšťastniť...Dobre, dobre, nemrašti sa hneď! – zareagovala na jeho prísny pohľad a radšej podávanú ruku rýchlo prijala, aby si to náhodou nerozmyslel.

  - Ďakujem...- zopakoval trochu nadradene, ale myslel to vážne.

  Čarodejnica sa zhlboka nadýchla a chytila sa za hruď. Jej znovuobjavené srdce prudko bilo, akoby dávalo majiteľke najavo, že mu už chýbala. Tvár jej skrášlil spokojný úsmev.

  Hľadel na svoju Krásku a tiež ju hladil usmievavým pohľadom.

  - Vyhrala si, Belle. – prikývol s uznaním. – Bola si iba najobyčajnejším pešiakom v hre dvoch mocných čarodejníkov, ale dokázala si ich nielen poraziť, ale aj dostať na svoju stranu. Proti sile tvojich zbraní sme bezmocní...a radi sa im poddáme... – skladal jej poklony.

  - Hovor za seba, drahý! – dovolila si opraviť ho čarodejnica, prekrúcajúca očami nad jeho patetickým preslovom. – Hra sa nikdy neskončí, pokiaľ bude svet svetom a budeme jestvovať MY, najmocnejší z mocných a ONI, obyčajní smrteľníci. – upresnila jeho myšlienku. - ...len sa momentálne na chvíľu necháme viesť ich cestou a uvidíme, či neskončíme aj tak v labyrinte, kde im zas budeme dobrí MY, s našimi neoceniteľnými možnosťami, schopnosťami, kúzlami a mocou...- rozohňovala sa.

  Jaskyňou zahrmelo.

  - Á-á-á...počuješ?!... našim drahým priateľom sa to pozdáva! Odtrúbili koniec duelu... – zdvihla ukazovák a započúvala sa.

  Trhlo ním. Ona mala späť svoju schopnosť počuť hlasy „minulých“, to môže znamenať, že má späť aj ostatné čarodejnícke schopnosti.

  Natiahol pred seba ruku a zahľadel sa pozorne na ňu, či sa tiež nezačne meniť zas na monštrum.

  Položila mu na ruku s roztiahnutými prstami svoju jemnú dlaň a pritiahla si ju k hrudi.

  - Aj ty sa vidíš taký, ako ťa vidím ja. Ak sa dívaš srdcom. Viem, že si zostal tým, kým si bol, ale ja ťa milujem so všetkým, čo k tebe patrí. To dobré, aj to temné...- prisvedčila Kráska jeho tušeniu, že nie je obyčajným človekom, ako si myslel, keď skočil do priepasti za ňou, že zostal naďalej Temným pánom – mocným, tajomným, nesmrteľným aj nevyspytateľným.

  - Si ako malý chlapec, Rumpelstiltskin. Nechápem, ako práve teba mohli vybrať a zvoliť za Temného pána, nad všetkými nami! Väčšine z nás, neuraz sa, drahý, nesiahaš ani po členky. Si detinský, nerozhodný, prchký, ľahko ovplyvniteľný, s odpornou slabosťou k smrteľnému druhu, hlavne k pekným samičkám z neho...- zobák sa jej nezatváral, ale oni dvaja ju beztak už nepočúvali.

  Rozprávali sa navzájom pohľadmi o tom, že dokonalosť je len ilúzia a cesta k nej bude ešte dlhá, predlhá.

  A ktovie, možno naozaj skončia niekde v labyrinte a budú nútení opäť hľadať tú správnu cestu. Raz, dvakrát...stokrát...tisíckrát. Ľudský život zas nie je taký krátky...

domiceli

Tak a zas koniec...

...Dobre, dobre, trochu viac filozofický, polepený, za vlasy pritiahnutý...ale nemôžem všetky svoje fanfiky končiť negatívne, otvorene a neurčito...:-)...

....a vlastne, veď koniec-koncov, aj tento tak končí...