Rumpelstiltskin VRSTEVNICE jednodielovka... SAMOTA

RUMBELLE

Vrstevnice

jednodielovka

Samota...

  Strhol sa. Naprázdno preglgol. S očami vypľutými do tmy, poprerezávanými prameňmi spotených vlasov, zoznamoval sa so starou známou. Samotou.

  Dlho tu nebola.

  Ešte včera mal pocit, že žije život. Len si prestával byť istý, či to náhodou nebola len ilúzia, márny sen, planá túžba, alebo ...naozaj...žil?!

  Môcť tak zavrieť viečka, aby zmizla, ale práve za nimi sa zhmotňovala v celej svojej monštuóznej obludnosti.

  A nikde žiadne teplé náručie, čo by ju roztápalo. Nijaké objatie, na jej  roztavenie, ani slovo, v hláskach ktorého by sa rozprskla a vyparila, paradoxne rýchlo k tomu, čím by bolo krehkejšie a nežnejšie.

  Naopak. Privliekla si drzo celý svoj fandom. Ticho, chlad, tma, tieseň, bolesť... celé rodiny otravnej buriny s desiatkami namnožených výhonkov. Rozrástli sa mu spálňou, zaplnili každý kút od podlahy po strop, nadšené, akú len našli živnú pôdu.

  Nekoordinovane potriasol hlavou a nervóznou rukou vyprskol plamienok na skrútený knôt sviečky na stolčeku pri posteli.

  Nesmelo zažmurkala, párkrát sa neisto stiahla, ale poslúchla.

  Sliepňavé svetielko chabo osvetlilo kropaje potu, čo hore, pod kľúčnou kosťou sa už-už chytali za ruky a opúšťali jeho hruď, stredom medzi napnutými svalmi, aby sa následne zas rozpili a neisto, ale predsa rozbehli kade-tade.

  Díval sa na ne a trajektóriu, ktorú zanechávali.

  Nebola to cesta. Bol to iba labyrint. Navyše prázdny.

  Zaprel sa o ruky a vypol hruď, aby ich...navnadil, posunul pohľadom...donútil ukázať konkrétnu cestu. Jednu. Aspoň jednu.

  Márne.

  Pritlačiac ruky o madrac pocítil na pahorku pod palcom ostrú bolesť.

  Otrčil ruku pred tvár. Z mäsa mu trčal maličký, ostrý čriepok, čo práve prerezal kožu a vytlačil z nej kvapku krvi.

  Bezmyšlienkovite vytrhol osteň a oprel dlaň o hruď, aby nekrvácala.

  Spod dlane navzdory tlaku vykukla kvapka tmavej krvi. Nadvihol ruku v zápästí, ale ona sa ani len nepohla. Márne naivne očakával, že sa zmení na červenú niť, čo ho vyvedie z labyrintu. Bola primalým klbkom, z ktorého nebolo čo odmotávať.

  Prikryl ju teda opäť dlaňou a s náhlym, nezastaviteľným nádychom rozmazal po nej. V ryhách zostala rozplazená vo vlásočniciach stigiem. Mapa. Nedokončená, a predsa...

  Bol to bod, z ktorého vyliezali ďalšie nejasné, imaginárne cesty. Síce naoko nevedúce nikam, ale fatalisticky kopírovali aspoň čiary jeho príbehu...niekde medzi linkou života, osudu a čiarou srdca.

  Opatrne poslal prsty po jednom k ukončeniam vrstevníc v ryhách s prosbou, aby sa stali zakončeniami husích bŕk a dokreslili pre neho oné cesty. Ukázali smerovanie... Ako ďalej?...Kam...?

  Aké bolo jeho prekvapenie, keď zas otvoril dlaň a v jej strede, jeho vlastnou krvou, v ryhách jeho života, niekde medzi čiarou žitia, osudu a srdca,  črtal sa portrét ženskej tváre...

  Chvíľu sa neveriacky díval na kresbu a obviňoval sa z vidín fatamorgány. Ale tá tvár sa na neho usmievala z jeho vlastnej dlane, akoby bola živá, ozajstná, reálna. Priveľmi reálna...

  - Kráska...- zašepkal, pomenujúc neznámu ženu.

  Nahol ruku opatrne k svetlu sviečky.

  Bola tam.

  Bola to tvár akejsi dokonalej bytosti, ktorá sa mu zdala blízka hneď v prvom momente...

  Mal pocit, že v miestnosti je zrazu akosi viac miesta.

  Miesta...aj pre niekoho ďalšieho.

-         Kráska...-

domiceli