RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... BONUSová kapitola IX. CHOĎ

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

BONUSová  kapitola IX.

Choď...

  - Hlad je strašná sviňa, drahá,  a naozaj som dlho váhala či prinesiem túto obetu, či obeť...ja sa na tie štylistické netvory a hybridy môžem zvysoka...skrátka som sa rozhodla, že ťa teraz nezožeriem a basta! – začala svoj monológ Maleficent, dôkladne si obzerajúca ihlicu, čo vytiahla z Rumpla a predtým z drdola a ktorou práve „odstavila“ Temného pána, kým presmerovala pohľad na čudne pokrútenú dvojicu na lôžku.

  - Tsc...tsc...tsc...a bola som tak blízko... večere. - rozľútostila sa, keď videla, jeho ruku kdesi hlboko v spleti jej spodničiek.

  Kráska sa začervenala, ale vyviazaná o posteľ nemala šancu dostať sa z tejto chúlostivej situácie a ešte chúlostivejšej polohy.

  - Nezabila si ho?! – vyletelo z nej ustarostene po prvotnom šoku.

  - Zbláznila si sa?! To by mi v živote neodpustil!... Vieš, čo by ten so mnou narobil, keby ho teraz zabijem?! .. poklepkala si ihlou po čele, ale opatrne ju od svojej kože odtiahla a ešte opatrnejšie zastokla späť do účesu. – Je to iba spiaca kliatba. Nič nové pod slnkom. Prežila ju Ružena, Snehula aj ďalší z nehodného plevelu, tak prečo by ju nemal zvládnuť ON – slovutný Temný pán! V podstate stačí, ak ho pobozkám a je zas hore...trocha hlavy bôľu, nejaké tie nočné mory ako druhotné následky a bude zas fit. –

  Kráska sa na ňu neveriacky zadívala.

  - Dobre! Nezízaj! ...asi to nebude takto fungovať. Musel by to byť bozk z pravej lásky. Ale on je, čo sa týka "lásky", ako vidím,  totálne ľavý!... Stačí sa pozrieť na vás dvoch! Toto má byť milostný akt?!... To ja so Zelenou sme v altánku  doslova virtuózne zahrali páriacu sa dvojicu! Skoro som ozaj počala...od radosti...Nie toto! ...Visíš tu ako sopel z nosa, on sa stratil už v tretej sukni...ja by som skôr umrela od hladu, kým by sa tento prepracoval k jadru výpovede a vyklopil, čo má...na srdci...! – prekrúcala rečami aj očami.

  - Ďakujem ti...- zašemotila Kráska, ale nevyznelo to veľmi dôveryhodne, lebo sa jej v mozgu pospájali slová, čo práve počula a nič jej už nedávalo zmysel.

  - Nemáš za čo! Vskutku, nemáš za čo! Ak si myslíš, že som ťa prišla zachrániť, tak to sa mýliš. Zachraňujem tu jeho. Aspoň dočasne, pred tou obludou s medovými vlasmi, čo ma od začiatku len provokuje a uráža! – začínala sa rozohňovať dračica. – Teba som nemohla vystáť, s tou tvojou presladenou rétorikou, ale proti hentej morovej nákaze si len neškodná nádcha. –

  Zadívala sa pozorne na poblednuté dievča pred sebou.

  - Na teba recept totiž mám....- oznámila jej tajomne. – Čorchla som ho síce Zelene, ale účel svätí prostriedky.-

  Brnkla do šnúrky a uvoľnila jej ruky. 

  Kým si trela ubolené zápästia a chystala sa priložiť dlane na jeho znojené čelo, dostala po nich preplesk.

  - Neopováž sa ho dotknúť, kým nepripravím portál! – zrevala na ňu. – Dobre si počula! – nahla sa nad jej prekvapenú tvár. - Prebudíš ho a v tom istom momente sa láskavo vyparíš do nenávratna. – zaklipkala viečkami. – Vieš toho priveľa a máš na neho, chudáčika, priveľký vplyv. Je na čase eliminovať tvoje pôsobenie na tomto poli a uvoľniť ho zas pre mňa!... Chvíľu možno bude kňučať ako prišliapnuté šteňa, ale v našich večných životoch to raz-dva prehrmí.... Priprav sa na cestu, Kráska. Môžeš si vybrať svet, ktorý len chceš!...On sa aj tak nedozvie, kam ťa odvialo. Ani mne to nehovor, s mojou vlastnou prostorekosťou nemám dobré skúsenosti. Pre neho si „rozprávku“ o tvojom zúfalom úteku vymyslím sama, osobne.

  Tušila, že z tohto asi tak ľahko nevyviazne.

  - Smiem si vziať so sebou, čosi na pamiatku? ...On sa to aj tak nedozvie...- skúsila, strácajúc nádej.

  Maleficent sa nedôverčivo zamračila.

   - Keby ťa nepoznám, tvoju naivitu a dobrotu, tak mám nutkavé podozrenie, že sa ma snažíš podviesť, drahá.– žmúrila oči a skúšala nazrieť do Kráskinho vnútra.

  V týchto kúzlach však bola Maleficent totálny amatér...

  Bella  bezmocne záporne krútila hlavou so slzami na krajíčku.

  - A čo by to akože malo byť? - stiahla sa znechutene, vidiac jej bolestínsky výraz, ktorý ju vždy vytáčal do nepríčetnosti.

  - Chcela by som tú škatuľku na prsteň ...ten snubný... čo mala Zelena na ruke...ten od neho...- slová sa jej ťažko dostávali z úst.

  - Presne toto isté odomňa žiadala aj Zelena, aby som jej z veže priniesla! Tu začína niečo smrdieť...ale čo, ak je tá hlúpa škatuľa taká dôležitá, bude len dobre, keď zmizne z nášho života! Aj tak už je čudné, že sa po prsteň musel trepať cez polku sveta...a ktovie odkiaľ má tú škatuľu naň...- zamyslela sa, ale toto jej tiež nešlo, tak len mávla rukou. - Akurát tu jednu mám! – uškrnula sa a vytiahla ju z výstrihu, spolu s malou kapsičkou, z ktorej na dlaň vedľa škatuľky vysypala čosi lesklé, priesvitné.

  Kráska sa bázlivo natiahla za miniatúrnym šperkom a ako vzácnu relikviu obalila ho svojimi dlaňami.

  - Začneme, drahá! – zdvihla žena ruku s čarodejnou fazuľou otvárajúcou portály medzi svetmi dovysoka a ukázala na Jeho pery.

domiceli