RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 19. kapitola SKÚŠKA

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

19. kapitola

Skúška

        - Kam... tým...všetkým...mieriš?! – schmatol ju pod krkom, precieďajúc slová iba cez zaťaté zuby a vediac, že je rovnako bezmocná ako on,  pritiahol si jej tvár k tej svojej, horiacej teraz prebudenou zlosťou i nepríčetnosťou naraz.

  - Rumpel, prosím, nie! – zastala sa týranej ženy, ledva balansujúcej rukami pozdĺž tela, pretože sa v ňom zrazu nazhromaždilo toľko sily, že ju za sánku takmer držal nad zemou, jeho náhlou premenou na nemilosrdné monštrum zhrozená Kráska.

  Povolil zovretie, akoby prebudený jej naliehavým hlasom a prudko sa k prosiacej Belle otočil.

  Tvár mu opäť pod mäkkosťou jej pohľadu, zalievajúceho sa už-už slzami, menila farbu i prísne obrysy na zas oddané a ľudské.

  - Klame! – odvetil jej zúfalým šeptom, nenájduc smerom k nej hlas ani odvahu.

  Zmocňovala sa ho panika. Jeho vlastné svedomie ho obdobne držalo pod krkom a nútilo vyjaviť pravdu, ale...čo ak jej Kráska uverí, čo ak ho odvrhne, čo ak sklopí svoj krásny zrak a už nikdy sa mu nebude chcieť pozrieť do očí...už nikdy...už nikdy...nikdy.

  - Nezáleží na tom, čo vraví. Už nie. Slová sú len slová...a...tvoje skutky mi..aj tak...prezradili viac, než tisíce slov. – habkala trochu nesvoja a opatrne pristupovala k dvojici. – Slová sú silnou zbraňou...ale ja počúvam srdcom...- dotkla sa oboma rukami svojej hrude a zaťala pery, dôverujúc jeho úsudku, že vie, o čom mu práve hovorí.

  - Ako ti obyčajné srdce môže povedať pravdu?! Ja, som vravela pravdu!... Iba čistú pravdu! – vychŕstla na ňu vznešene sa vypínajúca žena, zbaviac sa jeho zvierajúcej ruky. – Tak povedz, Rumpelstiltskin, či niektoré z mojich slov boli lžou?! – vyzvala ho.

  Zneistel.

  Sklopil oči.

  - Mala by si  jej veriť, Kráska...to, čo povedala, bola pravda...- vyšlo z neho pomaly, neisto.

  Čarodejnica si spokojne pomädlila ruky a so skríženými na svojej krásnej, ale prázdnej hrudi, stala si hrdo bokom, tešiac sa na najbližšie dejstvo.

  Belle pristúpila ku sklesnutému mužovi s pohľadom zabodnutým v nadrobených kamienkoch.

  - Neverím, že tvoja prítomnosť tu, je len  lož. Neverím, že tvoj bozk bol lžou. Neverím, že to bijúce srdce v tvojej hrudi mi klame...- dotkla sa mu chvejúceho sa líca, jemne  po ňom prešla bruškami prstov. – Prišiel si ma zachrániť...-

  Neodvážil sa pozrieť sa jej do očí. Začal pomaly, ťažko, oči radšej prižmúril a zaryl kdesi do vlastných útrob.

  - Iba kvôli sebe...svojej ješitnosti...Vždy som všetko chcel len sám pre seba. Všetko. Ty si, Kráska nebola výnimkou. Nikdy ma nezaujímali následky, ani dôsledky môjho konania. Všetko som odjakživa prispôsoboval iba vlastnému chceniu...a keď som jedného dňa o teba prišiel...chcel som ťa...jednoducho... späť! Nie kvôli tebe, iba kvôli svojej sebeckosti. Nedovolil by som, aby ma ktosi pripravil o môj majetok!...- stíchol, obávajúc sa, že už nebude chcieť ďalej počúvať.

  - Teraz príde pointa, drahá, ale nebude sa ti páčiť. To mi ver. – zapojila sa do spovede čarodejnica, vychutnávajúca si jeho slová, ktoré museli tú chuderku zamilovanú riadne bolieť.

  Nevenovali jej pohľad.

  - Hľadal si ma...Našiel si ma...- pomáhala mu, nádejajúc sa, že toto bol len začiatok, ktorý poznala ešte počas súžitia na zámku, dúfajúc, že to už je preč, ďaleko a všetko sa odvtedy zmenilo.

  Ten bozk bol skutočný! Úprimný...krásny...nežný...

  - Našiel ťa a zabil ťa! – vyštekla nedočkavo žena z úzadia. – Zabil a spálil na popol! Len tvoje srdce sa mi podarilo zachrániť. Takže mne by si sa mala poďakovať, nie jemu! Mne vrátiť moje srdce a učiniť ma víťazkou tejto odpornej, nudnej hry! Jeho to musí stáť život! Prehral...– natrčila na muža dlhý tenký prst.

  - Nechcel som... Oklamali ma... Podviedli... Netušil som, že si...že nie si... – slová s planými výhovorkami mu nešli na jazyk.

  Zjavil sa jej obraz, ako neprítomne kráča smerom k nej, uväznenej kúzlom na tróne,  ako mu sršia blesky z očí, nevidí, nepočuje, nevníma jej prosebné gestá...ako ju zasiahol ohnivou guľou...a ďalšou, bezohľadne, tvrdo, pomstychtivo.

  - Nemohol si tušiť...- skúsila ho opäť obhájiť, vidiac, že je celý nesvoj.

  - Mohol! Moje srdce mi to malo napovedať!... Nepočúval som ho! Iba vlastné urazené ego! – zaprel prsty do hrude, až ho zaboleli.

  - Ona ide obhajovať vlastného vraha! To sa mi snáď sníva?!...To ma podržte! Celý svet sa postavil hore nohami?! Zbláznil sa?!... – afektovala žena, prehadzujúc drahocenné rúcho z jednej strany na druhú, aby zamestnala vlastnú rozhodenosť.

  - Ja žijem... Vďaka vám obom, zas žijem...- pozrela Kráska vľúdne na ženu a vyrazila jej tým dych aj chuť na ďalšie opovržlivé, obviňujúce slová. – Aj vďaka vám, pani...Nech boli pôvodné pohnútky akékoľvek, darovali ste mi život, vrátili ste mi moje srdce a zachránili  jeho od toho, aby zostal bez srdca...- otočila sa k doslova vyhúkanej žene, chytila ju za ľadové ruky a vrúcne ich stisla úprimnou vďačnosťou.

  Vytrhla si ich a skryla za chrbát, ako malé dieťa prichytené pri nekalej činnosti.

  - Nechcela som...nemienila som ťa vôbec zachrániť! ...Išlo mi iba o neho! O jeho srdce! Chcela som jeho srdce! – kričala na Krásku žena.

  Tá to však ustála a dívala sa ňu stále vľúdne, takmer pokojne.

  - To sme potom dve...- usmiala sa a stanúc si vedľa čarodejnice, pozrela na Rumpla, nechápavo hľadiaceho na obe ženy.

  - To...akože...si má z nás dvoch teraz vybrať?! On?!...Teba alebo mňa?! – nedochádzalo ani rozpoltenej čarodejnici.

  Kráska prikývla a sklopila cudne oči.

  Tušil, kam asi mieri.

domiceli