RUMBELLE
Aj
labyrint je len cesta...
20. kapitola
Finále
Bojoval sám so sebou. Musel. Jeho
podstatou nikdy nebolo to, v čo Kráska trochu naivne verila, že v ňom
niekde hlboko je a len mu čosi bráni prejaviť sa. Vedel však, že
teraz, ani už nikdy, ju nesmie viac sklamať...
Nabral silu pohľadom na jej dokonalú vľúdnu
nežnú tvár a vykročil k čarodejnici.
Tá, nie celkom stotožnená so
svojím momentálnym postavením v tejto hre, sa nervózne poošívala, obranne
zaryla ruky prekrížené kdesi do lakťov a aj cúvla o nepatrný krok dozadu.
Natiahol k nej dlaň a čakal. Kráska
sa spokojne pousmiala. Pochopil ju správne.
- Chcem sa ti poďakovať...za nás oboch...-
natiahol druhú ruku bokom k Belle, ale nespúšťajúc pohľad zo ženy pred sebou,
ktorú akoby v tejto chvíli práve boli čerstvo vyorali a prebrali tak z hybernujúcej
letargie, v ktorej si kdesi vo vlastnom vnútri bahnila.
Tá nezaváhala, vložila mu do nej svoju
a pritúlila sa k jeho boku, oprúc si hlavu oddane o rameno.
Ešte hodnú chvíľu trvalo, kým sa čarodejnici
premleli tvárou poryvy a pocity všetkého možného razenia, kým si podávala
do súvisu "pre a proti" a rozhodla sa nepriečiť sa momentálnemu osudu,
vidiac ten svoj kdesi v budúcnosti. A možno ani nie tak ďalekej.
- Chápem. Ešte nenastal môj čas... –
premerala si Krásku od hlavy po päty a zdvihla kútik úst. – Čo už, počkám
nejakých tých pár rokov, možno desaťročí... veď čo je to v porovnaní s
našou nesmrteľnosťou... A ktohovie...- obrátila sa na Neho. - ...možno ti tá kvetinka vykape skôr... pri
niektorom z početných pôrodov, ktorými ju ráčiš iste
obšťastniť...Dobre, dobre, nemrašti sa hneď! – zareagovala na jeho prísny
pohľad a radšej podávanú ruku rýchlo prijala, aby si to náhodou
nerozmyslel.
- Ďakujem...- zopakoval trochu nadradene, ale
myslel to vážne.
Čarodejnica sa zhlboka nadýchla
a chytila sa za hruď. Jej znovuobjavené srdce prudko bilo, akoby dávalo majiteľke
najavo, že mu už chýbala. Tvár jej skrášlil spokojný úsmev.
Hľadel na svoju Krásku a tiež ju hladil
usmievavým pohľadom.
- Vyhrala si, Belle. – prikývol
s uznaním. – Bola si iba najobyčajnejším pešiakom v hre dvoch mocných
čarodejníkov, ale dokázala si ich nielen poraziť, ale aj dostať na svoju
stranu. Proti sile tvojich zbraní sme bezmocní...a radi sa im poddáme... –
skladal jej poklony.
- Hovor za seba, drahý! – dovolila si opraviť
ho čarodejnica, prekrúcajúca očami nad jeho patetickým preslovom. – Hra sa
nikdy neskončí, pokiaľ bude svet svetom a budeme jestvovať MY, najmocnejší
z mocných a ONI, obyčajní smrteľníci. – upresnila jeho myšlienku. -
...len sa momentálne na chvíľu necháme viesť ich cestou a uvidíme, či neskončíme
aj tak v labyrinte, kde im zas budeme dobrí MY, s našimi neoceniteľnými
možnosťami, schopnosťami, kúzlami a mocou...- rozohňovala sa.
Jaskyňou zahrmelo.
- Á-á-á...počuješ?!... našim drahým priateľom sa
to pozdáva! Odtrúbili koniec duelu... – zdvihla ukazovák a započúvala sa.
Trhlo ním. Ona mala späť svoju schopnosť
počuť hlasy „minulých“, to môže znamenať, že má späť aj ostatné čarodejnícke
schopnosti.
Natiahol pred seba ruku a zahľadel sa
pozorne na ňu, či sa tiež nezačne meniť zas na monštrum.
Položila mu na ruku s roztiahnutými prstami
svoju jemnú dlaň a pritiahla si ju k hrudi.
- Aj ty sa vidíš taký, ako ťa vidím ja. Ak sa
dívaš srdcom. Viem, že si zostal tým, kým si bol, ale ja ťa milujem so všetkým,
čo k tebe patrí. To dobré, aj to temné...- prisvedčila Kráska jeho
tušeniu, že nie je obyčajným človekom, ako si myslel, keď skočil do priepasti
za ňou, že zostal naďalej Temným pánom – mocným, tajomným, nesmrteľným aj
nevyspytateľným.
- Si ako malý chlapec, Rumpelstiltskin.
Nechápem, ako práve teba mohli vybrať a zvoliť za Temného pána, nad všetkými nami!
Väčšine z nás, neuraz sa, drahý, nesiahaš ani po členky. Si detinský,
nerozhodný, prchký, ľahko ovplyvniteľný, s odpornou slabosťou
k smrteľnému druhu, hlavne k pekným samičkám z neho...- zobák sa
jej nezatváral, ale oni dvaja ju beztak už nepočúvali.
Rozprávali sa navzájom pohľadmi o tom,
že dokonalosť je len ilúzia a cesta k nej bude ešte dlhá, predlhá.
A ktovie, možno naozaj skončia niekde
v labyrinte a budú nútení opäť hľadať tú správnu cestu. Raz,
dvakrát...stokrát...tisíckrát. Ľudský život zas nie je taký krátky...
domiceli
Tak a zas koniec...
...Dobre, dobre, trochu viac filozofický, polepený, za vlasy pritiahnutý...ale nemôžem všetky svoje fanfiky končiť negatívne, otvorene a neurčito...:-)...
....a vlastne, veď koniec-koncov, aj tento tak končí...
pekný záver, kde sa zlo zmenilo na dobro alebo aspoň polepšilo a poučilo :)
OdpovedaťOdstrániť