OUAT
Pešiaci medzi prstami
98. kapitola
Staré a nové koľaje
Nad kráľovským sídlom sa významne roztiahli
šedé mračná. Doba svadobných nocí rýchlo pominula, míňal sa deň za dňom a jeho
veličenstvo chodilo čoraz zamĺknutejšie a čoraz rozladenejšie a čoraz
viac von. Preč zo zámku...
Všade mračná. Nad hlavou, i v ctenej hlave
pomazanej.
Tie prvé chvíľu nehybne číhali nad nádvorím, akoby chceli niekoho
pristihnúť pri čine, a potom sa z nich pomaličky, nenápadne začali
znášať drobné biele vločky. Tancovali v chladnom vánku a roznášali svoje
posolstvo nadchádzajúcej už zimy do všetkých kútov krajiny.
Čas tuhších mrazov i objatí. Čas postrádaného tepla i spolupatričnosti. Z komínov a niekde
aj z okien sa dvíhal zlovestný čierny dym dávno nevymetených zmätených
poddaných, ktorí zimu takto skoro, alebo naivne vôbec, neočakávali. Čas drancovania kráľovských lesov...
Sneh akoby do krajiny vniesol nový
život. Zrýchlenejší, roztrasenejší, ukričanejší. Kým staré matróny v chvate
dopletali teplé punčocháče, starí kmeti spomínali na zašlé teplé časy, tí
mladší sa oháňali, brúsili sekery a sťahovali všetko živé dnuká, aby
sliepky a iná lichva v tuhým mrazoch nepomrzla. Iba detiská výskali
od radosti. Naháňali prvé drobné zázraky, čo im neduživé ruky farbili na
červeno.
- Keď anjeli tancujú, z krídiel im padá
hviezdny prach! – vyniesla múdrosť na svetlo snežné istá stará žena a s odporom
si namrzene odpľula.
Za všetkých rodných, postihnutých.
Pri predstave zasypaných prístupových ciest a chodníkov sa striasla a zaliezla
späť do temravej, dymom už zasmradenej búdy.
Aj kráľovský dvor dýchal nový
vzduch.
Viorela sedela na hlavnom nádvorí, len
v spodnej košeli, prostovlasá a bosá na prevrátenom vedre a s vyplazeným
jazykom naháňala snehové vločky. Krútila hlavou ako v záchvate mrchavého
tanca a rukami pri každom úspešnom pokuse plieskala po obnažených veľkých
stehnách, len to tak zunelo a odrážalo sa od múra k múru.
Nenašiel sa nik z personálu či
fraucimóru, komu by chýbala, každý sa staral sám o seba a o teplo
v komnate. Kráľovná, ako sa patrí, by mala a iste aj bude, vstať až
pred obedom. Potom pôjdu, odejú ju, nakŕmia, popýtajú sa na dobré zdravie...
Navyše, kráľ s Gastonom Loničom,
verným pobočníkom, navrátivším sa do kráľovských služieb opäť zavčas rána
vyšli... ktovie kam. Tak zneli dvorné klebety.
Kráľ s Gastonom Loničom už
niekoľko hodín trčali na poľnej ceste, bez jedla, bez vody, už bez koňov i bez
kolesa na kočiari...
Len s pôvodným cieľom niečo
dobrodružné opäť zažiť. Nie, len vypadnúť z trápnosti monotónneho dvorného života, ktorý ani jedného z mužov nenapĺňal. Kráľa skôr vyprázdňoval...
Krajina dýchala novou nádejou a starými
stuchnutými kožuchmi. Škoda, že si každý z nich po jednom nevzali...
Neskoro je plakať nad rozliatym
mliekom, rozbitým kočom a rozhádaným priateľstvom.
Kráľ ľutoval svoje skrehnuté prsty
a Gaston to, že ho manželka Triberta priskoro donútila k návratu do
služby, potom, čo pochopila, že synov môže získať len upevnením svojho
postavenia na dvore, skrz právoplatného manžela, kým Gostigrad zostane uväznený. Ale mala niečo v rukáve. Niečo iné, ako ráčika, ktorého jej tam nová kráľovná minule strčila pri spoločnom obede.
Ľutoval, že mu nedovolili pátrať po
zmiznutej pôvodnej kráľovej snúbenici. Mal plán a ten sa trochu
zašmodrchal. „Kam len mohla zmiznúť?! Iste nie zo slobodnej vôle. Tak nežne sa dívala. Tak prosebne, tak plačlivo...“ „...a
ty?! Ty čo pešiačik? Nezachránil si svoju kráľovnú?! Nesplnil si si svoju
povinnosť! Počuješ?! Mal si umierať pre ňu a nie tu iba tak mrznúť a ľutovať
sa! Pešiačik! Pešiak! ...káralo ho svedomie. Právom.
Ani od sestier sa mu nedarilo
vyzvedieť viac. Tie už síce vytušili opätovnú zámenu, ale neodvážili sa priznať
si svoj diel viny. Bola to zrejme vôľa Božia. Na listy i po posloch mu odpovedali zdvorilo a nechávali novú
kráľovnú zo srdca pozdravovať, želať zdravia a hlavne plodnosť.
- Hrom do holenej kosti! Bodaj sa všetky
kláštory do horúceho pekla prepadli! Aby parom vzal všetky tie sväté sukne! –
kopal rozčúlený do polámaného kolesa, aby si vybil svoju zlosť sám na seba i na
celý svet k tomu.
Sťažka dosadol pod dodriapanú
striešku koča a skrčil sa v bezmocnom rozpoložení. Márne zatínal päsť. I zuby.
Bol zbytočný. Nikdy nikde nebol viac nepotrebný. Znova ho začali mátať a ovládať
staré výčitky. Cítil pichľavú bolesť v neexistujúcej ruke. Zniesol zo
sveta kráľovnú, druhú kráľovnú, tú ním aj osudom vyvolenú a teraz? Teraz,
nebodaj, pripraví o život i kráľa?! ...
Myšlienky mu krúžili okolo hlavy
ako čierny zlovestný dym dávnych spomienok. Čierny zlovestný dym... Čierny dym!
- Dym! – zakričal Gaston, ale slová
zanikli skôr, než sa vôbec dostali na jazyk.
Ledva sa pozviechal a začal sa
zmätene obzerať okolo seba.
- Dym! - zopakoval a dodal pridajúc
významnosti: - Dym! – prižmúril nakoniec zrak k zasneženému už lesu. – Vaša
výsosť, aha, tam! Z lesa sa dvíha dym. Isto je tam ľudské obydlie. Niekto
tam býva. A kúri. Je tam. Je tam teplo! Sme zachránení! Nepripravím o život
svojho kráľa... – to posledné aj oľutoval, že vyslovil.
Kráľ ale neodpovedal.
Kráľ už pri
rozsypanom voze nebol.
Ostal po ňom len pruh šliap, vtlačených do čerstvého
snehu. Pruh šliap smerujúcich k lesu.
Zazdalo sa jej, možno len zosnívalo,
že nos nasáva akúsi zvláštnu chladivú vôňu. Pomrvila sa. Precitla. V chalupe bola
takmer tma. Polená len z posledných síl dospievavali svoju nočnú pieseň,
zachrípnutými hlasivkami prosili o dúšok čohosi, čo by im opäť pozdvihlo
náladu. Pochopila. Ak sa rýchlo nevzchopí, vyhasne a ona isto-iste prinajlepšom zmrzne.
Precitla trochu viac. Do tváre sa jej vohnalo trochu červene.
Márne sa ale obzerala. Chalupa bola
prázdna.
Sklamane nazula ľadové črievice,
chmatla plášť a zimomravo sa doň zakutrala. Našťastie, dreva tu bolo
dostatok, netrvalo dlho a izbu osvetlilo jasnožlté svetlo. To vylúdilo prvé
tóny praskajúceho zas dreva i úsmev na jej poblednutej, osamotenosťou opäť poznačenej tvári.
Ešte raz sa nesmelo, ale s nádejou
obzrela, či už nesedí kdesi za stolom a nenápadne jej nepodsúva svoje
jedlo. Nesedel. Nepodsúval. Nebol tu. "Už tu nebol? Ešte tu nie je? Iste len
vybehol. Na potrebu. Po jedlo...“ Zaváhala.
Povzdychla a prižmúrila oči,
aby si ho vybavila. Temný, ostrý profil, polodlhé vlasy, ironicky dvihnutý
kútik úst. Drsné, neomalené slová a predsa z nich sálala akási
zvláštna ingrediencia, ktorá mámila, volala, ktorej nedokázala odolať, hoci jej
vskutku nepovedal ani zbla nič milého. Pekného. Nič, čo by muž mal žene
vravieť. A to vždy...
Zošpúlila pery a štuchla do nakladených polien, až
iskry vysoko vyleteli, vrátiac jej útok dymom, čo sa vovalil do izby. Cúvla,
narazila do stola. Čosi sa na ňom prevrhlo.
Soľnička. Nič to. Soľ chráni pred všetkým
a všakovakým zlom. Soľ nosí šťastie. Soľ je čarovná... Usmievala sa a rozmazávala
kôpku bieleho zlata po stole, aby zväčšila svoju nádej na konečné šťastie.
„Ba! Funguje to!“ Zazdalo sa jej, že vonku počuje už kroky.
Jediné, čo ju napadlo, bolo poštípať
sa na lícach, aby pôsobila sviežejšie a radšej sa otočiť ku krbu, ako
dobrá gazdinká...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára