OUAT
Pešiaci medzi prstami
112. kapitola
Il Pergo na zozname
Mreže zaškrípali svoju disharmonickú znelku
a zostali stáť v polovici priechodu. Muž nimi ešte potrmácal. Pohli
sa o pár piadí, čo stačilo na to, aby sa skupinka pretisla za ne.
Tma už nebola čierno-čierna,
začala nadobúdať hnedasté odtiene, lebo priestor pred nimi sa nečakane roztvoril.
Ako ústa. Čo pýtali obete. Poď a daj!
Kdesi v ich strede namiesto
hladného jazyka dohárali sliepňavé sviečky, naukladané na vyvýšenej plošine
dosť ďaleko jedna od druhej a predsa z pohľadu príchodzieho nahusto.
Kamenný priestor s viacerými neforemnými výklenkami a akýmisi hore aj
dolu sa o strop a podlahu opierajúcimi stĺpmi, ktoré akoby ani neboli
vytesávané ľudskou rukou, skôr prírodným živlom pôsobil však upokojujúco.
Strop bol tesne nad hlavou, muž sa
dokonca musel trochu prikrčiť. Zo stien trčalo pár skôb na fakle, oproti
vyvýšenej plošine bola pri stene ďalšia, nižšia, ale dlhá vyvýšenina. Za
miestom so sviečkami stál kríž. Torzo kríža pokryté sinavou vrstvou plesne
s amorfnými okrajmi, ktoré si tajne a nebadane časom so sebou
odnášala vlhkosť.
Mladý muž povolil zovretie
a k zemi sa zosunula postava, ktorú Belle nedokázala udržať, hoci sa
snažila. Telo tlmene buchlo o kamennú dlážku.
- Vitajte v mojom chráme, -
zašepkal skrčený muž stene oproti, adresujúc to však návšteve.
Od
dohárajúcich sviečok pripálil novú a postavil ju do výklenku najbližšie
k vyvýšenine odhaliac jeho pavučinami potiahnuté útroby, z ktorých sa
ich obsah pod nánosom špiny nedal identifikovať. Ráznym šmahom zhrnul zbytky
doterajšieho osvetlenia. Miestnosťou sa roztiahol puch vosku a smradľavých
knôtov. Priestor stratiac ihličky svetla potemnel.
Rumpelstiltskin sa sklonil nad
nehybným mužom a hľadal najvhodnejšiu polohu, ako ho zachytiť
a zdvihnúť.
Belle sa nehýbala. Začala na ňu
doliehať únava a akási letargia. Nemal v úmysle ju žiadať
o pomoc, nadrapoval sa s polomŕtvym bremenom sám. Telo po chvíli nešetrne dopadlo na ostré výčnelky ešte
nestuhnutého vosku. Nadvihol mu nohy a hlava bezvládneho tupo dopadla
z opačnej strany. Nemal s obeťou nijaké zľutovanie. Bol by na muža,
teraz vystretého ako na márach pľul, ale ovládal sa. Žena pred ním mu stála za
to. Drcol ešte do paže nehybného a pritlačil mu ju k telu.
- Oltárna doska je priúzka, -
dodal akoby na ospravedlnenie, že hádže s postavou.
Pozrel na Belle. Nedívala sa ani na
neho, ani na nehybného. Nedívala sa nikam. Jej pohľad upretý kdesi do stratena
strácal kontakt s jej mozgom, s celou jej bytosťou, s celou
touto situáciou.
Po chvíli ticha zaklonila hlavu
a do hrboľatého povrchu stropu zašepkala .
-
Kam si to len vstúpil, Pane... -
- Nechcem vám brať ilúzie, ale tu
Boh nebol už dobre dávno, - zaškeril sa
muž tiež s očami hore a ironicky pokračoval. - Neviem, či tu vôbec niekedy bol. Il Perko iste nemá
na zozname vyvolených. Moji predkovia vravievali, že kedysi bolo roveň Sodome
a Gomore... ale Boh už nemal dosť síry... tak nás rovno daroval peklu. Ako
preddavok. Zvyšné poslušne splácame... –
- Rúhate sa ? –
- Od malička ! – zašepkal , drsne
ju oblapiac okolo pása.
Muž na prični tlmene zachrčal.
- Čert aby ho bral ! – fľochol po
ňom Rumpel pohľadom.
- Tak, to by som si radšej
dobre rozmyslela, - usmiala sa úchytkom. - Načo by vám tu, v pekle, bola
konkurencia? -
- Provokujete? Chcete, aby som
žiarlil?! Zabúdate, že tu, áno, tu som doma ja?! Tu som pánom ja! Toto je moja
pevnosť! Moja!... - naberal krik na
intenzite.
Žena sa zhovievavo usmievala a zaľúbene
hľadela na rozrušeného muža pred sebou. Čo na tom, že v tomto stave sa už
skoro podobal na osobného posluhovača diabla, hoci si stále nezvykol na
postavenie, hrdosť bývalého hradného pána v ňom vrela ďalej. Fascinoval ju. Živelnosťou, živočíšnosťou. Svojou neskrotnosťou, nevychovanosťou, aj tým cynizmom, ktorému jedinému
dovoľoval, aby ho miestami ovládal. Dovolí to aj jej?... „Chceš to vôbec?“
zadrelo vnútro.
- ...ale ja viem, kto si ho vezme
! – zakončil, až sa preľakla a strhla.
-
Smrť? – zašepkala zúfalo.
-
Čosi horšie ako smrť! -
-
Skysnuté mlieko? -
-
Ešte horšie!-
-
Držková polievka! -
- Skoro... Nebudem vás trápiť. Tu
neďaleko býva v húštine baba. Odporná babizňa... ale... vedela by mu
pomôcť... možno. Keď vám na ňom tak veľmi záleží...- podpichol.
Zašuchotala sukňami a podišla k nemu.
Chvíľu nemo svorne hľadeli na úbožiaka pred sebou, kým sa rozhovorila.
- Budete si musieť zvoliť. –
pozrela mu vľúdne do očí.
Očividne
zmäkkol.
Tušil, čo mu chce naznačiť, aj to, koľko vlastného odhodlania do toho
musí vložiť a predsa riskuje, že jej odpovie možno nie. Nie, neodpovie,
ale... Dokáže sa niekedy zmieriť s existenciou toho druhého?! Aj keď už
nebude. Ale bol! Vyrovnať sa? Pod tiažou všetkých tých okolností? Sklonil tvár
nižšie. Nie, kvôli stropu.
Chápala jeho vnútorný boj.
Dá mu
čas. Veľa času. Toľko, koľko len bude chcieť. Aspoň dovtedy, kým ona znesie
všetky tie úchytkové letmé vyčítavé pohľady, o ktorých si bude naivne
myslieť, že ich nevidí. Vidí. Aj teraz vidí, s akým záujmom si ju
obzerá... Ako si predstavuje, že jej po tele šmátrajú ruky toho druhého, pery
sa mu vpíjajú do jej kože, o ktorej sám takmer nič nevie, ako sa jej
ten druhý zmocňuje...
Očividne stvrdol.
Urobil krok vzad. Nepozrel už na ňu, ani na neho. Vykročil.
Pred ústím do náprotivného tunela
zastal, stále so sklonenou hlavou. Ruku položil na miesto, kde v dome by
boli bývali veraje a prsty sa mu rozpohybovali. Akoby s nimi niečo
písal do vlhkého podložia skaly.
Natočil k nej tvár. Videl ju
tichú, mĺkvu, s obavami pod viečkami. Zachytil i pery chvejúce sa
nevypovedanou vetou. Vypovedal.
- Vrátim sa... – a úchytkom dvihol
kútik úst.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára