OUAT
Pešiaci medzi prstami
110. kapitola
Cestovná horúčka
Jej bledá tvár bola vo svetle zapadajúceho slnka zase
raz krásna, pretože ju vôbec nebolo vidno. Jemné črty s vystupujúcim malým
noštekom, čo nad koreňom akoby objímal jasnomodré oči takmer neviditeľným
oblúkom obočia. Pery bledé, odkrvené, sotva o odtieň tmavšie od pokožky
pleti. Vlasy umne stiahnuté pod závoj s vyšívaným lemom, ktorý bol jedinou
ozdobou jej strohého cestovného odevu.
Dívala sa do odchádzajúceho slnka.
Keby mohla ísť s ním. Kdekoľvek, preč od všetkého, čo ju trápilo. Niekde
na druhý koniec sveta. Podľa toho, kam smerovalo slnko asi najskôr na západ.
A čo tam ? Kto by jej uvaril? Opral, posteľ ustlal, nočník vylial ? Nie...
Jej cesta dnes ide iným smerom.
Vpredu veselo klusali dva ťažné kone neoplieskavané pohoničom, ktorý si
v poslednej krčme uhol viac ako mal, vediac, že jeho zverenci si poradia
aj bez neho. A tie si radili. Pokorne, len s občasným pofrkovaním
paripy ťahali jednoduchý, nenápadný koč s nákladom žien. A potomka
kráľa.
Viorela s pooblievanými,
kedysi jednofarebnými šatami, zámerne bez ozdôb, aby suita koča nebola nápadná,
hlasno odfukovala. Vyhrala súťaž nad pohoničom, ale víno porazilo nakoniec
oboch.
I starú slúžku, pestúnku
a dojku v jednom, vyvalenú takmer cez celú sedaňu, s otvorenými
ústami kontrujúcu svojej panej.
Jeho malé veličenstvo zaspalo jej
pri prsníku, občas si nekoordinovane potľapkajúc po tváričke, keď mu na ňu
kvapla ďalšia kvapisko z plných prsníkov jeho veľkej pojazdnej zásobárne. Spali pokojne, nevnímajúc strastiplnú
cestu ponurou krajinou.
Iba Belle nespala. Zhlboka
vdychovala čoraz vlhkejší vzduch, ktorým sa nalievalo podvečerné ovzdušie
a pokúšala sa zrovnať si v hlave myšlienky. Márne. Nebolo žiadnych
poličiek, kde by ich mohla vyložiť, zrovnať, popresúvať zo svojej zmätenej
mysle. V duchu len mávla rukou. Bude dosť času.
Za lesom ich čakal renovovaný
kláštor matky Perpetui. Kláštor, kde mali v pokoji stráviť pár dní, možno
týždňov, kým jeho výsosť veličenstvo... viac nevedela. Na viac sa nepýtala.
Pokojne sa obliekla do svojho skromného
odevu mladej novicky v zácviku, pomohla slúžke, pestúnke a dojke
v jednom nájsť jej výsosť kráľovnú Viorelu. Dokonca trikrát, kým tá,
nepochopiac síce, že sa už nehrajú na skrývačku, dala sa násilím vložiť do
koča. Slúžka, pestúnka a dojka v jednom zatlačila ju do kúta tak, ako
bola naučená, nenápadne a akoby omylom, chvíľu vydržala búrenie a keď
stíchlo, dala si do náručia položiť jeho výsosť následníka trónu. Obaja žmurkli
na seba sprisahanecky, potúliac sa, pomrviac, poláskajúc pohľadmi i nosmi.
Ozval sa slabý škrečot, čo mal byť azda úsmevom a koč sa pohol.
Nik ich nevyprevádzal, hoci
v patričnej vzdialenosti za kočom, tváriac sa, že si len vyšli niekde
skrátiť si čas do podhradia, ťahala sa skupinka mužov na koňoch.
Gaston Lonič, obratne pridŕžajúc
kožený postroj jednou rukou, žmúril oči smerom dopredu, v snahe uvidieť
aspoň tieň zo ženy, ktorá mu pila.. .ktorá sa mu vpila ako lakmusový papierik
do všetkých dôležitých orgánov tela a vháňala mu do nich krv. Hektolitre
krvi, plus-mínus nejaký ten litrík podľa situácie.
Obmotal si popruh okolo zápästia
a trhol koňom. Ten pocítiac ozubie hlboko v tlame pohol sa do klusu,
kým ním zas netrhol pánov povel na spomalenie.
Gaston si uvedomil, že sa unáhľuje.
Je čas. Bude čas. Dosť času na všetko. Pred rozhorúčenou tvárou rozsvietilo sa
razom tisíce svetielok fantázie a každé nieslo jej obraz. Raz rozhovor,
raz veľavravné ticho, raz málovravné ticho, raz to, raz tamto, toto ešte
nie, ale hento zas áno, toto tu dokonca
dvakrát za sebou a navrch ešte raz to isté. Tisíce rovnakých scenárov,
obrazov, výjavov, vstupov a výstupov... Celé divadelné predstavenie
jedného herca. Jednej ženy. Pre neho jedinej ženy.
Svetielka v diaľke za kočom
zazrela kútikom oka i Belle.
„Ľaľa ho, svätojánske mušky. To už
bude iste vonku tma. A iste aj vnútri.“
Zimomravo sa vtiahla do prítmia
koča. Noc prerývalo len občasné mliasknutie.
„Už aby sme boli na mieste...“
A to nás čaká ešte nočné
vybaľovanie. A aj prebaľovanie... skrútilo jej myšlienkovým pochodom nosom,
keď sa jeho maličenstvo následníča trónu ráčilo trochu viac pohniezdiť.
Už len kúsok. Už len chvíľa. Už
len...ani nevedela, ako zaspala.
Mníšky sa motali po nádvorí šepky
švitoriac v nadšení, že ich monotónny pokoj bude zas raz na chvíľu
vymenený za aké-také vzrušenie. Dokonca šla i bolesťou krížov zas raz vykrútená
matka predstavená, podopieraná ktorousi mladšou sestrou, z kroka na krok,
šemotiac si modlitby popod nos a do cinkajúcich pátričiek, čo sa jej
zamotali do kŕčom pokrútených prstov viac, ako chcela a hoci chcela,
nemohla podriadenej nariadiť ju z nich vyslobodiť, tak mrmlala
a zaprisahávala všetkých svätých, aby jej s tým pomohli oni.
- Pre zmilovanie, nemôžeme aspoň
na chvíľu zastať, milá sestra? Veď vy ma ženiete jak teľa na bitúnok. A ja
len bezmocne bučím... či oné čučím... – obrátila zošúverenú tvár smerom hore
k strojnej sestre s výčitkou Perpetua. – A kam sme sa to vlastne
vybrali ?! Há ?! To už akože svitá? Ranné bohoslužby začínajú, či čo? – popozerala
spod okuliarov po tmavom nebi, ale zhon na nádvorí nedával jej zmysel
s čierno-čiernou tmou. – Nesvitá, nesvitá, Pane na nebi, tu ani nesvitá...
kedy už bude koniec všetkým tým katastrofám, ktorým sme tu vystavované, akoby
to nestačilo na naše ubolené srdcia, telá a duše a ...katastrofy... a
katastrofy?... Počúvajte sestra, čo sa to tu za katastrofu zase stalo, há? –
trasúc záporne hlavou opäť predstavená vzhliadla na svoju sprievodkyňu čakajúc
odpoveď.
- Prišla jeho jasnosť následník trónu a jej výsosť kráľovná so svojou družinou.-
- Kristove bosé nohy! Panenka
skákavá! -
- Tak tí neprišli... si myslím –
sklopila oči sestra. – Jedine ak inkognito, teda ešte viac inkognito ako ich
výsosti, ktoré sú tu takto a ešte aj tí páni z dvora, ktorí ich
sprevádzali a práve sa tamto skladajú... z koňov. Inkognito. -
- Veď preto, veď preto. Ešte aby
sa reči rozchýrili, že tu chlapi prespávajú pod našou strechou, Bohu zasvätenou,
čistou, nepoškvrnenou ...nepoškvrnenou... ozaj, vymenili ste tie plachty?
Viete, tá črevná galiba, čo nás zasiahla pred pár dňami... Aj niektoré matrace
bolo treba... pri zbežnej kontrole som zistila kopec nedostatkov, ak to takto
pôjde ďalej, budem vyvodzovať patričné dôsledky... veru... vyvodzovať... vyvodzovať...
Dúfam, že nebudú vyvádzať... páni... a sestry...ešte to tak, aby vyvádzali... čo
majú čo vyvádzať. Tu v stánku božom... stánky... stánky... trhy už boli v podhradí,
sestra? V stánku baby bylinkárky by bolo načim nejaké tie byliny ako
prevenciu proti tej pliage črevnej pokúpiť, či za nejakú tú dopestovanú
zeleninu vymeniť... vymeniť... vymeniť... čo sme to chceli vymieňať sestra? –
- Plachty. A matrace. -
- A načo? Nech má každá ten
svoj. Čo to tam aké hry na výmenu?! Ja tebe svoj, ty mne tvoj, hentá tamtej,
tamtá hentej, všetko povymieňané a načo? Na prt... - Perpetua sa zháčila.
Pred očami jej prebehla spomienka
na črevný vírus. Úskokom pozrela na sestru, ale tá už s letmým úsmevom
pozorovala skupinku šľachticov skladajúcu z koča príručnú batožinu žien
a reči svojej matky predstavenej nevnímala. Bola, tak ako ostatné, už na
ne zvyknutá. Bolo ich čoraz viac a viac a boli menej a menej
podstatné. Sestry mlčky, pokorne načúvali, každá len na pol ucha, zabraná
svojimi vlastnými problémami. ...Až kým ich niekto nevyrušil potrmácaním.
- Uú, tu som...pod vami...volám
kvôli orientácii! – strácala Perpetua s prehľadom aj trpezlivosť. Sestra
sa strhla.
Belle už hodnú chvíľu stála
v otvorených dvierkach koča a márne sa snažila presvedčiť Viorelu,
aby vystúpila.
Slúžka, pestúnka a dojka
v jednom nadskakovala po dlažbe v snahe utíšiť dieťa vrieskajúce jej
na rukách, akoby ho z kože drali.
Kočiš kyvkajúc hlavou stále
podriemkával a Gaston Lonič s očami zaborenými v chrbte Belle mlčky,
duchom neprítomne skladal cestovné truhly z koča.
Noc sa sypala, vietor lial do
vlasov po kvapkách nočný chlad. Kdesi zahúkala sova, zašemotilo pár prežehnaní
a nádvorie s koňmi aj práve prebraný pohonič sa začali vyprázdňovať.
Koč pritlačili na podstienku, aby
v prípade dažďa naň nelialo, zvlášť, keď v ňom túto noc spí samotná
kráľovná, ktorú sa nijako nepodarilo z neho dostať.
Pár sestier si v kuchyni akousi
masťou natieralo škrabance pod dohľadom prispávajúcej matky predstavenej
vydávajúcej posledné príkazy na ráno.
Belle si pritiahla plášť bližšie
k telu a vkročila do chodby obytnej časti, nechajúc Viorelu jej
rozmaru.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára