OUAT - Pešiaci medzi prstami... 98. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

98. kapitola

Staré a nové koľaje

    Nad kráľovským sídlom sa významne roztiahli šedé mračná. Doba svadobných nocí rýchlo pominula, míňal sa deň za dňom a jeho veličenstvo chodilo čoraz zamĺknutejšie a čoraz rozladenejšie a čoraz viac von. Preč zo zámku... 

   Všade mračná. Nad hlavou, i v ctenej hlave pomazanej.

   Tie prvé chvíľu nehybne číhali nad nádvorím, akoby chceli niekoho pristihnúť pri čine, a potom sa z nich pomaličky, nenápadne začali znášať drobné biele vločky. Tancovali v chladnom vánku a roznášali svoje posolstvo nadchádzajúcej už zimy do všetkých kútov krajiny. 

 Čas tuhších mrazov i objatí. Čas postrádaného tepla i spolupatričnosti. Z komínov a niekde aj z okien sa dvíhal zlovestný čierny dym dávno nevymetených zmätených poddaných, ktorí zimu takto skoro, alebo naivne vôbec, neočakávali.  Čas drancovania kráľovských lesov...

  Sneh akoby do krajiny vniesol nový život. Zrýchlenejší, roztrasenejší, ukričanejší. Kým staré matróny v chvate dopletali teplé punčocháče, starí kmeti spomínali na zašlé teplé časy, tí mladší sa oháňali, brúsili sekery a sťahovali všetko živé dnuká, aby sliepky a iná lichva v tuhým mrazoch nepomrzla. Iba detiská výskali od radosti. Naháňali prvé drobné zázraky, čo im neduživé ruky farbili na červeno.

   - Keď anjeli tancujú, z krídiel im padá hviezdny prach! – vyniesla múdrosť na svetlo snežné istá stará žena a s odporom si namrzene odpľula.

  Za všetkých rodných, postihnutých. Pri predstave zasypaných prístupových ciest a chodníkov sa striasla a zaliezla späť do temravej, dymom už zasmradenej búdy.

  Aj kráľovský dvor dýchal nový vzduch.

  Viorela sedela na hlavnom nádvorí, len v spodnej košeli, prostovlasá a bosá na prevrátenom vedre a s vyplazeným jazykom naháňala snehové vločky. Krútila hlavou ako v záchvate mrchavého tanca a rukami pri každom úspešnom pokuse plieskala po obnažených veľkých stehnách, len to tak zunelo a odrážalo sa od múra k múru.

  Nenašiel sa nik z personálu či fraucimóru, komu by chýbala, každý sa staral sám o seba a o teplo v komnate. Kráľovná, ako sa patrí, by mala a iste aj bude, vstať až pred obedom. Potom pôjdu, odejú ju, nakŕmia, popýtajú sa na dobré zdravie...

  

  Navyše, kráľ s Gastonom Loničom, verným pobočníkom, navrátivším sa do kráľovských služieb opäť zavčas rána vyšli... ktovie kam. Tak zneli dvorné klebety.

  Kráľ s Gastonom Loničom už niekoľko hodín trčali na poľnej ceste, bez jedla, bez vody, už bez koňov i bez kolesa na kočiari...

  Len s pôvodným cieľom niečo dobrodružné opäť zažiť. Nie, len vypadnúť z trápnosti monotónneho dvorného života, ktorý ani jedného z mužov nenapĺňal. Kráľa skôr vyprázdňoval...

  Krajina dýchala novou nádejou a starými stuchnutými kožuchmi. Škoda, že si každý z nich po jednom nevzali...

  Neskoro je plakať nad rozliatym mliekom, rozbitým kočom a rozhádaným priateľstvom.

  Kráľ ľutoval svoje skrehnuté prsty a Gaston to, že ho manželka Triberta priskoro donútila k návratu do služby, potom, čo pochopila, že synov môže získať len upevnením svojho postavenia na dvore, skrz právoplatného manžela, kým Gostigrad zostane uväznený. Ale mala niečo v rukáve. Niečo iné, ako ráčika, ktorého jej tam nová kráľovná minule strčila pri spoločnom obede.

  Ľutoval, že mu nedovolili pátrať po zmiznutej pôvodnej kráľovej snúbenici. Mal plán a ten sa trochu zašmodrchal. „Kam len mohla zmiznúť?! Iste nie zo slobodnej vôle. Tak nežne sa  dívala. Tak prosebne, tak plačlivo...“ „...a ty?! Ty čo pešiačik? Nezachránil si svoju kráľovnú?! Nesplnil si si svoju povinnosť! Počuješ?! Mal si umierať pre ňu a nie tu iba tak mrznúť a ľutovať sa! Pešiačik! Pešiak! ...káralo ho svedomie. Právom.

  Ani od sestier sa mu nedarilo vyzvedieť viac. Tie už síce vytušili opätovnú zámenu, ale neodvážili sa priznať si svoj diel viny. Bola to zrejme vôľa Božia. Na listy i po posloch  mu odpovedali zdvorilo a nechávali novú kráľovnú zo srdca pozdravovať, želať zdravia a hlavne plodnosť.

   - Hrom do holenej kosti! Bodaj sa všetky kláštory do horúceho pekla prepadli! Aby parom vzal všetky tie sväté sukne! – kopal rozčúlený do polámaného kolesa, aby si vybil svoju zlosť sám na seba i na celý svet k tomu.

  Sťažka dosadol pod dodriapanú striešku koča a skrčil sa v bezmocnom rozpoložení. Márne zatínal päsť. I zuby. Bol zbytočný. Nikdy nikde nebol viac nepotrebný. Znova ho začali mátať a ovládať staré výčitky. Cítil pichľavú bolesť v neexistujúcej ruke. Zniesol zo sveta kráľovnú, druhú kráľovnú, tú ním aj osudom vyvolenú a teraz? Teraz, nebodaj, pripraví o život i kráľa?! ...

  Myšlienky mu krúžili okolo hlavy ako čierny zlovestný dym dávnych spomienok. Čierny zlovestný dym... Čierny dym!

  - Dym! – zakričal Gaston, ale slová zanikli skôr, než sa vôbec dostali na jazyk.

  Ledva sa pozviechal a začal sa zmätene obzerať okolo seba.

  - Dym! - zopakoval a dodal pridajúc významnosti: - Dym! – prižmúril nakoniec zrak k zasneženému už lesu. – Vaša výsosť, aha, tam! Z lesa sa dvíha dym. Isto je tam ľudské obydlie. Niekto tam býva. A kúri. Je tam. Je tam teplo! Sme zachránení! Nepripravím o život svojho kráľa... – to posledné aj oľutoval, že vyslovil.

 Kráľ ale neodpovedal. 

 Kráľ už pri rozsypanom voze nebol. 

 Ostal po ňom len pruh šliap, vtlačených do čerstvého snehu. Pruh šliap smerujúcich k lesu.

  Zazdalo sa jej, možno len zosnívalo, že nos nasáva akúsi zvláštnu chladivú vôňu. Pomrvila sa. Precitla. V chalupe bola takmer tma. Polená len z posledných síl dospievavali svoju nočnú pieseň, zachrípnutými hlasivkami prosili o dúšok čohosi, čo by im opäť pozdvihlo náladu. Pochopila. Ak sa rýchlo nevzchopí, vyhasne a ona isto-iste prinajlepšom zmrzne.

  Precitla trochu viac. Do tváre sa jej vohnalo trochu červene.

  Márne sa ale obzerala. Chalupa bola prázdna.

  Sklamane nazula ľadové črievice, chmatla plášť a zimomravo sa doň zakutrala. Našťastie, dreva tu bolo dostatok, netrvalo dlho a izbu osvetlilo jasnožlté svetlo. To vylúdilo prvé tóny praskajúceho zas dreva i úsmev na jej poblednutej, osamotenosťou opäť poznačenej  tvári.

  Ešte raz sa nesmelo, ale s nádejou obzrela, či už nesedí kdesi za stolom a nenápadne jej nepodsúva svoje jedlo. Nesedel. Nepodsúval. Nebol tu. "Už tu nebol? Ešte tu nie je? Iste len vybehol. Na potrebu. Po jedlo...“ Zaváhala.

  Povzdychla a prižmúrila oči, aby si ho vybavila. Temný, ostrý profil, polodlhé vlasy, ironicky dvihnutý kútik úst. Drsné, neomalené slová a predsa z nich sálala akási zvláštna ingrediencia, ktorá mámila, volala, ktorej nedokázala odolať, hoci jej vskutku nepovedal ani zbla nič milého. Pekného. Nič, čo by muž mal žene vravieť. A to vždy... 

  Zošpúlila pery a štuchla do nakladených polien, až iskry vysoko vyleteli, vrátiac jej útok dymom, čo sa vovalil do izby. Cúvla, narazila do stola. Čosi sa na ňom prevrhlo.

  Soľnička. Nič to. Soľ chráni pred všetkým a všakovakým zlom. Soľ nosí šťastie. Soľ je čarovná... Usmievala sa a rozmazávala kôpku bieleho zlata po stole, aby zväčšila svoju nádej na konečné šťastie.

  „Ba! Funguje to!“  Zazdalo sa jej, že vonku počuje už kroky.

  Jediné, čo ju napadlo, bolo poštípať sa na lícach, aby pôsobila sviežejšie a radšej sa otočiť ku krbu, ako dobrá gazdinká...

Domiceli, Fra Vargelico