OUAT
Pešiaci medzi prstami
107. kapitola
Baba na hrad!
Sedel usadený na
drevenej lavici a snažil sa tváriť, akože sa mu do stehna žiadna trieska
nezapichla. Stará žena stála ohnutá nad hlbokou truhlicou a ukazovákom nad ňou
sústredene kmitala. Urodzená návšteva ju zjavne nevyvádzala z miery. A Jeho
Veličenstvo pokračovalo:
- Jedna vec je vyliečiť
kurie oko a tretia... ehm, druhá vec je navrátiť človeku reč, tú pôvabnú schopnosť
vyjadriť úprimné city a ušľachtilosť duše... -
- Šľak aby to v kopytách
rozniesol! – zahromžila starena.
Namrzene pokrútila hlavou, pohladila si
boľavý chrbát a začala sa odznova hroziť starej truhlici.
Kráľ sa nedal odradiť,
jej ignorovaním. To, čo ho sem priviedlo, to, že vzal za spoločníka muža, čo mu
ublížil, to, že sa tu takmer korí, to síce nechápal celkom dobre, ale považoval
všetky cesty za vedúce do Ríma. Rím bol pre neho nedosiahnuteľná méta. Niečo,
ako dostať zlatý peniaz Augusta Aurélia do svojej zbierky mincí.
- ...veď stav kráľovský
a krv urodzená nemôže prijať takú nemtavosť! Čo je to za kráľovnú, ktorá ani
rozkaz priamy vydať nedokáže?! Našli sme vlastnú dcéru... ehm, dcéru vlasti. –
opravil sa rýchlo, kryjúc hriech. - Našli sme kráľovnú, tešíme sa na potomka,
snáď syna konečne tak túžobne očakávaného, tak baba raď! A nenadúvaj sa už
toľko na nás! Vari sme dostatočne neoľutovali svoje prečiny?! Vari sme ti
dostatočne nevynahradili stratu hrnca tvojho milovaného, ktorý sme ti hoc chorý
a smrti päty ovoniavajúci nechtiac poničili!? Aha, koľkého riadu sme ti
vyhotoviť nechali! Koľkých skriniek a pavučín, ako tak vidím...
zadovážili! – behal očami po kutici, márne hľadajúc partnerov, ako prílohy k neodkladnej,
ba priam urgentnej žiadosti.
- Ale ten môj bol
akurátny! - zaškrečala bosorka, len s námahou zadržiavajúc prúd horkých sĺz. -
A z týchto ani jeden nie je akurátny! Vždy som presne vedela, že hrnčúrik plný
stračej vňate a dopoly zaliaty srnčou žlčou je tá správna dávka! Že štvrť
hrnčeka zlatého trsu a na dno rozomlieť diviačí zub dokáže spolu s kvapkou
žltoblesku priam zázraky! A ty, paznecht akýsi, mi tu ideš ešte pamäť a trpké
spomienky na jeho stratu podrývať?! A ja, lichva, ešte mu pomáhať chcem! Toť! –
otočila sa baba chrbtom a ohla v drieku položiac ruku pod chrbát.
Viac sa nenarovnala.
Kráľ sa nedal odradiť.
Dosť sa ho naomŕzali radcovia, naposmievali dvorania a nakypelo v ňom žlče, že
by babe postačilo na celú sezónu. Viorela sa musí vyliečiť, inak ju bude musieť
vinou okolia a okolností prinútiť na abdikáciu. Toľko ľudí na to čaká...
- Tak ochotná si pomôcť
nám, či nie?! - vstala si všetka kráľova dôstojnosť pred babu.
A kráľov sprievod za
neho a pripučené vrtké chrobáky sa rozbehli do temných dier.
- Škoda čas strácať, Vaša
Výsosť, - otriasol sa Gaston, akoby tichom zobudený z pochmúrnych úvah.
- Aká škoda?! Kráľovná
naša zaslúži si pozornosť a zhovievavosť našu i vašu. – začal skormútene kráľ a pokračoval
nasrdene. - A ja toto hebedo už donútim byť nám po vôli! -
Kráľ sa prestával
ovládať.
- Chopte sa jej! –
Stráž sa pozrela na
seba, orátali všetky sily i odvahy a veru ich bolo pramálo na
babu-bylinkárku-bosorku. Chvíľu iba stáli a zatvrdnuto zízali pred seba. Až keď
Jeho Veličenstvo začalo do nich strkať, dostávali sa bližšie k mohutnému
objektu, ktorý mali zajať.
Baba sa od zlosti
konečne narovnala a s rukami vo vreckách čakala, ako si s ňou zbrojnoši
poradia. Poradili si. Tučné telo sa kotúľalo po lesnej ceste obstúpené strážou
ako gardedámami, zahanbenými, bojazlivými.
Kráľ s Gastonom Loničom
zaostávali. Vdychovali pach lesa premiešaný s nepríjemnými dojmami z chalupy a
puchom, šíriacim sa zo všetkého, do čoho bola zajatkyňa odetá.
- Nemáme šťastie, drahý
Gaston, – začal kráľ. – Mať doma ženu, ktorá rodí synov a mať druhú ženu...
ktorú miluješ, lebo je milovania hodná. Nemáme také šťastie, ale nechýba nám.
Nám nie. Ženu si ľúbime, takú aká je. Jej pôvab je neopísateľný. Najmä... Ale
to vy neviete pochopiť... -
Gaston zastal. Nezdalo
sa mu čosi na špici topánky. Do čohosi musel stúpiť. Kráľ to však pochopil
inak.
- Dotkol som sa vás,
Gaston? -
- Ale nie, to asi nejaký
trus... -
- Trus. -
- Stúpil som do... -
- Ach, áno! – kráľ s
hlavou pod listami a ihličím nahlas pokračoval v úvahách. - Iba to, že sme si
stúpili do svedomia neskoro, nás trápi. -
„Aj mňa to trápi,“
pomyslel si Gaston a veľkými listami očisťoval špic svojej topánky.
- My si uvedomujeme, že
kráľovná nie je len naša, ale patrí všetkým. Je symbolom celej našej vlasti.
Drahej. Plodnej. Počúvate nás vôbec? – natočil sa na čudne sa vykrúcajúceho
spoločníka.
- Plodnej, - zopakoval
Gaston nevrelo a v duchu hromžil na nevychovaného zvera. - Aj Jej Jasnosť
Ionesa bola plodná. – neodpustil si poznámku na margo.
Kráľ sa zamračil.
- Dcéry! Dcéry
nezaplátajú diery na tróne!-
- ...ale veď ona ho určite
nezničila náročky. – chytil sa Gaston slovíčka, spomenúc si na situáciu, ktorej
bol nedávno svedkom na vlastné oči. A nielen svoje.
- Zničila nás! Naše
plány! Mohli sme už odpočívať. So synom na tróne spokojný byť a užívať si! –
zalamentoval zas kráľ nad svojím neblahým osudom.
- Užívať ste mali tie
zeliny! - otočila sa baba dozadu a celá suita zastala. - Tie, čo som špeciálne
pre vás pripravovala! A vy? V šialenosti hrnček ste mi roztĺkli! - uzavrela.
Lapla zbrojnošov za
plecia a trhnutím ich donútila k pochodu.
- Neznesiteľná to osoba!
-
- To verím, veličenstvo,
ale predsa len, je to vaša žena, – podotkol Gaston netušiac zas, kde je sever,
ale hrdo si obzeral svoju očistenú topánku...
Trápili ho iné veci. Čo čakali na vyriešenie... Iná
záležitosť. Iné problémy... Iný sok!
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára