OUAT - Pešiaci medzi prstami... 120. kapitola FINÁLE

OUAT

Pešiaci medzi prstami

120. kapitola

Zafúkané

Finále

                Kdesi v diaľke sa búrka chystala zaútočiť. Ako neogabaná gazdiná v tmavej, kopou neporiadku zapratanej komore hrmotala všemožným kovovým náčiním motajúcim sa jej popod nohy. Občas sa ozvalo tlmené zadunenie, ako keď sa prázdne sudy rozkotúľajú po nekonečných schodoch do pivnice.

    Listy vysokých, na tenkých kmeňoch stojacich stromov po celom kraji úpätia kopca sa už teraz triasli strachom, či aj tentokrát vydržia útok vetra.

   Jedine tráva sa nebála ničoho. Prevaľovala sa zo strany na stranu, na prvý pohľad ponížene poddávajúca sa tlaku, ale každé jednotlivé steblo bolo vlastne úsmevom, podľa dĺžky trsu širokým, dlhým, nežným či posmešným.

   Stál rozkročmo a napriek tomu, že oči hľadeli dopredu, nevidel nič. Zdalo sa mu, že svet sa stratil. Nevidel kolísajúce sa stromy, rozvlnenú trávu, zgrupujúce sa mračná. Nepočul  hrmenie, šumenie ani zúfalý nárek otriasajúci mu hruďou. Necítil bolesť, ani teplý prúd, čo mu stekal po stehne. Svet sa mu stratil z očí, sluchu i duše.

   Zastavil sa v okamihu, keď dvojicu vcucol les.

   Stmievalo sa, hoci ešte neminulo poludnie. Postupne sa mu do prstov vracal cit. Pocítil tŕpnutie pod vrstvou vlnenej prikrývky a tlak sa prenášal na celé predlaktie. Hlava mu klesla, pramene čiernych vlasov z oboch strán spustili sa dolu tvárou. Pohol rukou, aby jej uľavil. Oči mu spočinuli na bremene, ktoré teraz už kŕčovito zvieral.

   Od sopľov a sĺz zababraná, dlhým plačom strápená červená koža dieťatka prepúšťala modrasté žilky a celé telíčko strhávalo sa ešte stále z nepokojného spánku. Na malej ploche tváričky v nekoordinovaných tikoch vyprskovalo celú škálu pocitov, nálad, poryvov svojho prikrátkeho a už tak trpkého života.

   Priveľká čiapka predsa len chabo zaobaľovala ho a koža celého,  z hrubej, drsnej prikrývky odkopaného telíčka, začínala napriek pomerne teplej jeseni sinavieť.

  Zhlboka sa nadýchol, skrútil pery do úzkej medzierky a vyfúkol vlastným vnútrom zohriaty vzduch do malej, akoby veveričej tváričky. Dieťatko nereagovalo... Zopakoval pokus. Dych spomaľoval, aby teplo plynulo pomalšie a dlhšie.

  Útroby mu napĺňal pocit, ktorý vlastne ešte nezažil. kedysi dávno bol už otcom, ale bol aj rytierom, v službe, večne na cestách a starosť o potomstvo beztak bola vždy v inej časti paláca. Slúžky prskali a jedovali sa, keď v nej uvideli hradného pána. Koľko kadejakých povedačiek a zastrašovačiek mali naporúdzi. A on by tak rád priložil svoje veľké dlane na jemnú kožku svojich mláďat. Ako vlk by ich pyšne oblizoval drsnými bozkami a vdychoval ich voňavý život, ktorý vzklíčil z neho.

  Drobniatko pritisnuté k jeho hrudi sa pomrvilo. Spod prikrývky sa vydral nepríjemný puch, ale vietor ho rýchlo odniesol preč. Telíčko sa stále strhávalo. Prehodil ho na kýpeť a uvoľnenou stŕpnutou rukou neobratne naprával rozkopanú huňu, v ktorej mu ho jeho matka podala.

   Nepozrela mu do očí, nepozrela na neboriatko. Na čele mala vrásku, oči zúžené, pery pevne zovreté. Neotočila sa. Opúšťala ho pomaly s hlavou sklonenou.

  Obďaleč sa k nej pripojil muž.

  Vrhol ešte bodavý pohľad k stromu, pod ktorým stál jeho sok s bremenom, drsne, majetnícky objal ženu za ramená a doslova ju ťahal so sebou. Vzďaľovali sa obťažkaní batohmi, možno aj výčitkami. Opúšťali kraj, domov, všetko... všetko známe, boľavé, minulé. Opúšťali starý, ale aj nový život...Odchádzali.

   Spod plienky sa vydrala drobná pästička a zakmitala Gastonovi pred tvárou.

   Rozrobil ju svojimi drapľavými priveľkými prstami, čo najnežnejšie oslobodiac maličké prstíky zo zovretia ešte menšej dlane. Bol v nich ako stratený. Boli tak biele, krehké, zraniteľné...

  Dieťatko v ešte nekoordinovanom tiku nečakane oblapilo jeho veľký prst a zovrelo. Srdce mu stislo nehou.

   - Máš pravdu, moja sinavá, nevzdáme sa...nevzdáme. – vravel priškrteným hlasom a ani sám neveril slovám, ktoré vyslovil.

   Vietor silnel. Šľahal mu do tváre. Čakal. Čakal, až sa do jeho šumenia ozve starý známy vnútorný hlas. Hlas posmievačník, hlas výčitkár.

   Nechodil.

   Už nikdy sa nevráti.

   Niet kráľovnej, niet strelca ani veže...

   Len pešiak zostal.

   Pešiak medzi prstami...

Domiceli, Fra Vargelico

..

...tak zazvonil zvonec a ďalšiemu príbehu je koniec.

Románu...dobre, dobre.

Prajem všetkým čitateľom, pravidelným, aj občasníkom, aj obšťastníkom krásne prázdniny a pri ďalšom FF, ak ma zas kopne múza...DOVIDENIA...

:-D