OUAT - Pešiaci medzi prstami... 110. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

110. kapitola

Cestovná horúčka

      Jej bledá tvár bola vo svetle zapadajúceho slnka zase raz krásna, pretože ju vôbec nebolo vidno. Jemné črty s vystupujúcim malým noštekom, čo nad koreňom akoby objímal jasnomodré oči  takmer neviditeľným oblúkom obočia. Pery bledé, odkrvené, sotva o odtieň tmavšie od pokožky pleti. Vlasy umne stiahnuté pod závoj s vyšívaným lemom, ktorý bol jedinou ozdobou jej strohého cestovného odevu.

  Dívala sa do odchádzajúceho slnka. Keby mohla ísť s ním. Kdekoľvek, preč od všetkého, čo ju trápilo. Niekde na druhý koniec sveta. Podľa toho, kam smerovalo slnko asi najskôr na západ. A čo tam ? Kto by jej uvaril? Opral, posteľ ustlal, nočník vylial ? Nie...

   Jej cesta dnes ide iným smerom. Vpredu veselo klusali dva ťažné kone neoplieskavané pohoničom, ktorý si v poslednej krčme uhol viac ako mal, vediac, že jeho zverenci si poradia aj bez neho. A tie si radili. Pokorne, len s občasným pofrkovaním paripy ťahali jednoduchý, nenápadný koč s nákladom žien. A potomka kráľa.

   Viorela s pooblievanými, kedysi jednofarebnými šatami, zámerne bez ozdôb, aby suita koča nebola nápadná, hlasno odfukovala. Vyhrala súťaž nad pohoničom, ale víno porazilo nakoniec oboch.

   I starú slúžku, pestúnku a dojku v jednom, vyvalenú takmer cez celú sedaňu, s otvorenými ústami kontrujúcu svojej panej.

   Jeho malé veličenstvo zaspalo jej pri prsníku, občas si nekoordinovane potľapkajúc po tváričke, keď mu na ňu kvapla ďalšia kvapisko z plných prsníkov jeho veľkej pojazdnej  zásobárne. Spali pokojne, nevnímajúc strastiplnú cestu ponurou krajinou.

   Iba Belle nespala. Zhlboka vdychovala čoraz vlhkejší vzduch, ktorým sa nalievalo podvečerné ovzdušie a pokúšala sa zrovnať si v hlave myšlienky. Márne. Nebolo žiadnych poličiek, kde by ich mohla vyložiť, zrovnať, popresúvať zo svojej zmätenej mysle. V duchu len mávla rukou. Bude dosť času.

   Za lesom ich čakal renovovaný kláštor matky Perpetui. Kláštor, kde mali v pokoji stráviť pár dní, možno týždňov, kým jeho výsosť veličenstvo... viac nevedela. Na viac sa nepýtala.

   Pokojne sa obliekla do svojho skromného odevu mladej novicky v zácviku, pomohla slúžke, pestúnke a dojke v jednom nájsť jej výsosť kráľovnú Viorelu. Dokonca trikrát, kým tá, nepochopiac síce, že sa už nehrajú na skrývačku, dala sa násilím vložiť do koča. Slúžka, pestúnka a dojka v jednom zatlačila ju do kúta tak, ako bola naučená, nenápadne a akoby omylom, chvíľu vydržala búrenie a keď stíchlo, dala si do náručia položiť jeho výsosť následníka trónu. Obaja žmurkli na seba sprisahanecky, potúliac sa, pomrviac, poláskajúc pohľadmi i nosmi. Ozval sa slabý škrečot, čo mal byť azda úsmevom a koč sa pohol.

   Nik ich nevyprevádzal, hoci v patričnej vzdialenosti za kočom, tváriac sa, že si len vyšli niekde skrátiť si čas do podhradia, ťahala sa skupinka mužov na koňoch.

   Gaston Lonič, obratne pridŕžajúc kožený postroj jednou rukou, žmúril oči smerom dopredu, v snahe uvidieť aspoň tieň zo ženy, ktorá mu pila.. .ktorá sa mu vpila ako lakmusový papierik do všetkých dôležitých orgánov tela a vháňala mu do nich krv. Hektolitre krvi, plus-mínus nejaký ten litrík podľa situácie.

    Obmotal si popruh okolo zápästia a trhol koňom. Ten pocítiac ozubie hlboko v tlame pohol sa do klusu, kým ním zas netrhol pánov povel na spomalenie.

  Gaston si uvedomil, že sa unáhľuje. Je čas. Bude čas. Dosť času na všetko. Pred rozhorúčenou tvárou rozsvietilo sa razom tisíce svetielok fantázie a každé nieslo jej obraz. Raz rozhovor, raz veľavravné ticho, raz málovravné ticho, raz to, raz tamto, toto ešte nie,  ale hento zas áno, toto tu dokonca dvakrát za sebou a navrch ešte raz to isté. Tisíce rovnakých scenárov, obrazov, výjavov, vstupov a výstupov... Celé divadelné predstavenie jedného herca. Jednej ženy. Pre neho jedinej ženy.

   Svetielka v diaľke za kočom zazrela kútikom oka i Belle.

  „Ľaľa ho, svätojánske mušky. To už bude iste vonku tma. A iste aj vnútri.“

   Zimomravo sa vtiahla do prítmia koča. Noc prerývalo len občasné mliasknutie.

  „Už aby sme boli na mieste...“

 A to nás čaká ešte nočné vybaľovanie. A aj prebaľovanie... skrútilo jej myšlienkovým pochodom nosom, keď sa jeho maličenstvo následníča trónu ráčilo trochu viac pohniezdiť.

  Už len kúsok. Už len chvíľa. Už len...ani nevedela, ako zaspala.

   Mníšky sa motali po nádvorí šepky švitoriac v nadšení, že ich monotónny pokoj bude zas raz na chvíľu vymenený za aké-také vzrušenie. Dokonca šla i bolesťou krížov zas raz vykrútená matka predstavená, podopieraná ktorousi mladšou sestrou, z kroka na krok, šemotiac si modlitby popod nos a do cinkajúcich pátričiek, čo sa jej zamotali do kŕčom pokrútených prstov viac, ako chcela a hoci chcela, nemohla podriadenej nariadiť ju z nich vyslobodiť, tak mrmlala a zaprisahávala všetkých svätých, aby jej s tým pomohli oni.

   - Pre zmilovanie, nemôžeme aspoň na chvíľu zastať, milá sestra? Veď vy ma ženiete jak teľa na bitúnok. A ja len bezmocne bučím... či oné čučím... – obrátila zošúverenú tvár smerom hore k strojnej sestre s výčitkou Perpetua. – A kam sme sa to vlastne vybrali ?! Há ?! To už akože svitá? Ranné bohoslužby začínajú, či čo? – popozerala spod okuliarov po tmavom nebi, ale zhon na nádvorí nedával jej zmysel s čierno-čiernou tmou. – Nesvitá, nesvitá, Pane na nebi, tu ani nesvitá... kedy už bude koniec všetkým tým katastrofám, ktorým sme tu vystavované, akoby to nestačilo na naše ubolené srdcia, telá a duše a ...katastrofy... a katastrofy?... Počúvajte sestra, čo sa to tu za katastrofu zase stalo, há? – trasúc záporne hlavou opäť predstavená vzhliadla na svoju sprievodkyňu čakajúc odpoveď.

   - Prišla  jeho jasnosť následník trónu a  jej výsosť kráľovná so svojou družinou.-

   - Kristove bosé nohy! Panenka skákavá! -

   - Tak tí neprišli... si myslím – sklopila oči sestra. – Jedine ak inkognito, teda ešte viac inkognito ako ich výsosti, ktoré sú tu takto a ešte aj tí páni z dvora, ktorí ich sprevádzali a práve sa tamto skladajú... z koňov. Inkognito. -

   - Veď preto, veď preto. Ešte aby sa reči rozchýrili, že tu chlapi prespávajú pod našou strechou, Bohu zasvätenou, čistou, nepoškvrnenou ...nepoškvrnenou... ozaj, vymenili ste tie plachty? Viete, tá črevná galiba, čo nás zasiahla pred pár dňami... Aj niektoré matrace bolo treba... pri zbežnej kontrole som zistila kopec nedostatkov, ak to takto pôjde ďalej, budem vyvodzovať patričné dôsledky... veru... vyvodzovať... vyvodzovať... Dúfam, že nebudú vyvádzať... páni... a sestry...ešte to tak, aby vyvádzali... čo majú čo vyvádzať. Tu v stánku božom... stánky... stánky... trhy už boli v podhradí, sestra? V stánku baby bylinkárky by bolo načim nejaké tie byliny ako prevenciu proti tej pliage črevnej pokúpiť, či za nejakú tú dopestovanú zeleninu vymeniť... vymeniť... vymeniť... čo sme to chceli vymieňať sestra? –

   - Plachty. A matrace. -

   - A načo? Nech má každá ten svoj. Čo to tam aké hry na výmenu?! Ja tebe svoj, ty mne tvoj, hentá tamtej, tamtá hentej, všetko povymieňané a načo? Na prt... - Perpetua sa zháčila.

  Pred očami jej prebehla spomienka na črevný vírus. Úskokom pozrela na sestru, ale tá už s letmým úsmevom pozorovala skupinku šľachticov skladajúcu z koča príručnú batožinu žien a reči svojej matky predstavenej nevnímala. Bola, tak ako ostatné, už na ne zvyknutá. Bolo ich čoraz viac a viac a boli menej a menej podstatné. Sestry mlčky, pokorne načúvali, každá len na pol ucha, zabraná svojimi vlastnými problémami. ...Až kým ich niekto nevyrušil potrmácaním.

   - Uú, tu som...pod vami...volám kvôli orientácii! – strácala Perpetua s prehľadom aj trpezlivosť. Sestra sa strhla.

   Belle už hodnú chvíľu stála v otvorených dvierkach koča a márne sa snažila presvedčiť Viorelu, aby vystúpila.

   Slúžka, pestúnka a dojka v jednom nadskakovala po dlažbe v snahe utíšiť dieťa vrieskajúce jej na rukách, akoby ho z kože drali.

   Kočiš kyvkajúc hlavou stále podriemkával a Gaston Lonič s očami zaborenými v chrbte Belle mlčky, duchom neprítomne skladal cestovné truhly z koča.

   Noc sa sypala, vietor lial do vlasov po kvapkách nočný chlad. Kdesi zahúkala sova, zašemotilo pár prežehnaní a nádvorie s koňmi aj práve prebraný pohonič sa začali vyprázdňovať.

  Koč pritlačili na podstienku, aby v prípade dažďa naň nelialo, zvlášť, keď v ňom túto noc spí samotná kráľovná, ktorú sa nijako nepodarilo z neho dostať.

  Pár sestier si v kuchyni akousi masťou natieralo škrabance pod dohľadom prispávajúcej matky predstavenej vydávajúcej posledné príkazy na ráno.

   Belle si pritiahla plášť bližšie k telu a vkročila do chodby obytnej časti, nechajúc Viorelu jej rozmaru.

Domiceli, Fra Vargelico