OUAT - Pešiaci medzi prstami... 24. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

24. kapitola

Dve

      Tomika otvorila oči. Zobudená neúnavnými škrekmi, rodiacimi sa asi kdesi za hradnými múrmi, vyľakane pozerala vôkol seba. Malá miestnosť s obitými stenami, skôr nejaký chliev, či komora, ktorá ju oddeľovala od ostatných komediantov a do ktorej ju hradný pán narýchlo strčil a privalil niečím vráta, vzdychala potuchlinou a vlhkosťou. Počula len tlmené chrápanie spoludruhov, ale nedokázala mu určiť presnejší smer.

  Všade bola tma, priam ťažká a takmer už nedýchateľná. Opatrne ohmatávala steny väzenia. Iba pavučiny, slizký povlak, kdesi drevo, kdesi kameň či melniace sa murivo a zrazu chlad. Ruka jej vkĺzla do akejsi medzery. Smerom dohora sa zima zväčšovala, škulina rástla. Len sa dostať vyššie.

  Dievčina vzápätí klesla na kolená a tľapkaním po zemi hľadala čokoľvek, na čo by sa dalo postaviť a podrásť aspoň o pár palcov. Prsty sa jej zaborili do akýchsi drsných chlpov. Zviera. Ešte teplé, s vydutým brušiskom a pevnými hnátmi. Striaslo ju hnusom, ale nutkanie ujsť preč, kdesi von, bolo silnejšie. Napriek chladu vystúpil jej po celom tele pot, potom zimomriavky a zase horúčava.

  S vypätím posledných síl tlačila neznáme zviera smerom, kde bol chlad a prievan čoraz silnejší. Pri poslednom prudšom tlaku ošuchla si čelo o kamenný múr, no nedbala na bolesť. „Von, von, von...preč...ďalej...rýchlo!“ Jej drobučké tielko sa bystro vyhuplo po srsti hore, zabalansovalo v mäkkom tkanive poddajného brucha a rukami hľadalo onú medzeru.

  Bola tam, na dosah. Už sa dalo vydvihnúť k nej nohu, zaprieť sa dlaňami o protiľahlé chladivé kamene a...pár márnych pokusov. Navlhnuté šaty ťahali ju späť, dolu k zemi. Ruky až po lakte mala doškriabané, šialene štípali, ale nevzdávala sa. Musí sa odtiaľto dostať von za každú cenu. Proste musí. Jej viera bola silná, jej naliehavá prosba vyplnená.

  Medzera zaplnená chudučkým tielkom otvárala sa tme noci. Neznámej noci a predsa bližšej ako väzenie. „Nie, už žiadne väzenie, žiadne kobky, veže, pivnice... Stále niekde zatvorená. Cudzími, ešte to chápala, ale v poslednom čase aj vlastnými, to už nie.  Von, von! Sloboda!“

    Po pár siahach objala jej doráňané telo nevyspytateľná noc. Síce rovnako tmavá, ale dovoľujúca brať si z jej vzduchu koľko pľúca ráčia, obaliť sa temravou od hlavy po päty aj niekoľkokrát, podľa potreby a vrhnúť sa, či len pritúliť sa, do jej náruče.

    Vzápätí skamenela sklamaním. Ani nie pol druha siahy narazila na ďalší múr. Bol to obvodový múr niekdajšieho palácového komplexu s nízkym vstupným vchodom. Bola to už len diera a dva spola opadané komíny bočných opôr priečelia. Zachovalo sa i pár schodov a kúsok úzkej chodbičky. Obratne preliezla sutiny a ocitla sa na nádvorí.

  Nezvyčajný spôsob odpočinku temnohradského komparzu ju najskôr trocha zaskočil, ale keď si uvedomila, že sa nachádza v pevnosti, v nepriateľskej pevnosti, v pevnosti neobmedzených zvráteností a podlostí, upokojila sa, no opatrne prekračovala na zablatenej matke zemi natiahnuté nehybné telá, prešla popri najvyššom múre, zrejme hradnej veže. Ostražito sa obzerala vôkol seba v obavách, aby jej niekto neskrížil cestu, no zdalo sa jej, že široko-ďaleko nebolo živej, alebo aspoň životaschopnej duše.

   Len odkiaľsi z tmy sa do zlovestnej ničoty pevnosti ozval zúfalý pazvuk zničeného zvera. Bučanie, prenikavé a plačlivé, bukot, čo priam zdvíhal ruky k ušiam a tlačil na spánky v snahe ujsť, nebyť svedkom tej ničivej predstavy mučenia nevinných, bezbranných.

    Tomika sa mimovoľne skrčila v kŕči. Kdesi sa v nej zobudila útlocitnosť, krehkosť tak patričná k jej veku.

    Konečne ticho. Platný pokus. Použitý lopúch hodila k múru a zbrklo si naprávala šaty. A preč. Znova preč, ako toľkokrát predtým. Treba utekať. Preč z tohto diablovho pelechu.

    Otvorená brána, padací most, múry, priekopy, kríky, burina, špina, rozbahnené lány, tma, ticho, zvery, hlad, dlhý pás lesa, strach, únava, bolesť, kláštorné hradby... už vedela čo ju čaká, hoci v tomto momente ešte netušila poradie. Poznala cesty spásy, ale každou ďalšou sa bála, že už nenájde dosť síl zvládnuť ju. A navyše sama.

    Opäť nový zvuk.

    „To bude kôň!“ preblesklo dievčine hlavou. Nájsť ho. Musí ho nájsť! Osud jej podáva pomocnú ruku. Mala strach cválať na koni, ale tieto obavy boli rýchlo prehlušené hrôzou z Rumpelstiltskinovcov.

    Ako v mrákotách, krôčik za krôčikom posúvala sa smerom odkiaľ zaznelo fŕkanie. Vtom jej kroky ostro zadržal nový príval bolestného bučania. Obzerajúc sa nepokojne do tmy, mohla dobre počuť akési nástojčivé chrčanie ozývajúce sa z miesta, kde pravdepodobne stála hradná brána, ktorou sem nedávno bola s komediantmi vošla. Tma ako pod kobercom.

  A ticho. Nevedela čo urobiť. Búkavým prerušením stratila smer koňa. Aj tak sa pohla naverímboha vpred. Hmatkajúc rukami narazila zas na múr, potom dvere, či skôr plesnivé kusy kedysi masívneho dreva opreté o kamene a trámovie vchodu vedúceho späť do útrob hradu. Na chvíľu zaváhala.

    Malé svetielko dožívajúcej fakle chabo osvetlilo bočnú stenu polepenú zo surových tehál, hlinených, len otrubami a skúpim slnkom lepených. Stena bola až do polovice zafŕkané smradľavým rozkladajúcim sa hnojom. Pri drevenom kole vedľa ohrádky s tchormi, čo prestrašene žmurkali sliepňavými očkami, spal kôň so sklonenou hlavou.

    Tomika po špičkách, so srdcom bijúcim až kdesi v krku, úctivo pristupovala k ešte stále statnému zverovi.

    „Musí tu byť nový,“ preblesklo dievčine mysľou, „Temný hrad ho ešte nezlomil“.

    Prštekmi potľapkala koňa medzi dlhou polepenou hrivou.

    - Tichúčko, - chytila neodstrojeného hnedáka za uzdu a potiahla trochu k sebe. Ustupovala pomaly dozadu a jemne potrhávala koženými popruhmi obracajúc koňa viac k sebe. – Tichúčko....-

    - Kam máš namierené? – ozvalo sa jej za chrbtom. Opretý o žľab s rukami skríženými na blatom polepenej hrudi a s rovnako akýmsi svinstvom, len ledabolo do rukáva utretým, zašpinenou hlavou, nahnutou doľava, týčil sa v polosede mladý hradný pán.

    Tomika len prižmúrila oči. Akoby sa chcela vrátiť do sna o slobode. Neodvážila sa ich otvoriť. Neodvážila sa otočiť. Roztrasené prsty vypustili uzdu, ktorá pacla o kameň a zovreli sa, skryjúc sa aspoň oni do dlane.

    Rumpel sa sťažka postavil a veľkým oblúkom, dosť sa potácajúc a hľadajúc rovnováhu obišiel zmeravenú dievčinu. Keď už jej matne videl do zmeravenej tváre so stisnutými perami i viečkami, kochajúc sa v jej strachu, naširoko sa rozkročil a rukami oprel o drevenú ohradu.

    Teraz sa cítil ako pán.

    Plesnivé drevo nečakane zradilo. Poddalo a celá bočná časť kóje sa s lomozom zrútila.

    Prekvapený nedávny „pán situácie“  skôr ako stihol šťavnato zanadávať, váľal sa medzi preľaknutými tchoríkmi a rozdrobeným práchnivým drevom. Keď zdvihol zrak zo zeme, dievčiny, doteraz tak nehybne stojacej ako mramorová socha, tam už nebolo.

    Zvonka sa ozvalo žalostné bučanie.

    Zadychčaná Tomika, nepozorne tu preskakujúc, tu zadlavujúc Rumpelstiltskinovskú   svoloč drala sa k východu.

    „Preč! Preč! Musím...“

    Podkýnajúc sa, v strachu sa ani neobzerajúc, či ju jej väzniteľ prenasleduje, bola už-už pri cieli, von z hradu, keď ju zastavili do tmy svietiace, vyľakané, vypúlené oči.

    Zúbožená krava s hlavou vyvrátenou do boku po chvíli zas o dušu zabučala, až sa Tomika musela chytiť za srdce. Až potom si všimla, že nešťastné zviera ťahá za rohy nejaké fučiace čudo.

     Bola to žena. Rozcuchané, polepené vlasy, čo vyliezli z drdola rozfúkaval vietor do široka. Rozložitý zadok mocnými stehnami zakliesnený o dosky padacieho mosta, vytŕčal sa majestátne do tmy, občas nečujne oliznutý rozlietanými vlasmi.

    Zovretie povolilo a uplantaná krava sa zviezla na dno vodnej priekopy pod mostom. Jej mučiteľka sa vzpriamila, pleskla si do kolien, nadýchla sa a skôr ako začala nový útok na úbohé hoviadko, všimla si náhodnú pozorovateľku.

    Obe na seba mlčky hľadeli. Jedna s mokrou pootvorenou gambou, druhá s pevne stisnutými perami i päsťami.

    Prvá sa zo šoku spamätala Tomika. Prichytila si sukňu a bez obzretia sa rozbehla z mosta preč. Bola rozhodnutá zodrať si maličké nôžky po členky, ale rozhodne ujsť.  Za chrbtom pocítila čísi vlhký dych.

    „Nie!...Nesmie ma dostať!“

  Zrýchlila, ale čiasi pevná ruka ju mocne capla po pleci. Zastala. Obrátila sa s rukami vzdorovito zdvihnutými nad hlavou, ochotná brániť sa aj presile.

    Pred ňou stála žena – kravská mučiteľka.

    Viorela čľapkajúc perami naprázdno, iba nezrozumiteľne huhlajúc, akoby sa snažila niečo jej vysvetliť, mocne jej pri tom stískala plece.  Druhou, voľnou rukou ukazovala späť k hradu.

    - Nie! Tam nie! – zakričala Tomika, no Viorela neodbytne ťahala dievča k mostu. Nemtavosť jej zabránila vyjadriť sa jasnejšie a jej „bu, bu, bu...“ počula Tomika ako „dnu, dnu, dnu...“

    -  Nikdy! Niééé! – strhla sa, domnievajúc sa, že ju chce žena privliecť naspäť do ohavného väzenia.

    - Nie! – vyšmykla sa Viorele  a vypálila opäť vpred.

    Viorela sa zarehtala, keď jej odsotená ruka zakmitala vo vzduchu silou krehkého dievčaťa neuveriteľne až kdesi poza chrbát. Snažiac sa dostať ju ešte ďalej, chvíľu sa nekoordinovane krútila na mieste, ako šteňa za chvostíkom.

    Čosi jej preletelo prázdnou hlavou, usmiala sa popod fúz a rozbehla do tmy za zmiznutým dievčaťom.

Domiceli, Fra Vargelico

OUAT - Pešiaci medzi prstami... 23. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

23. kapitola

Precitnutia

    Studená rosa sa znášala na mäkučkú trávu, pohládzala zelené ihličie i žlté listy vysokých stromov, spoza vrcholkov ktorých sa predierali už ako-tak teplé ale ešte svieže lúče jesenného slnka. Rastliny naťahovali svoje dlhé stonky za posledným svetlom tohto roka, plody hustých kríkov sa nadúvali a získavali zdravú, červenkastú farbu, veveričky behali hore-dolu po stromoch i po kyprej zemi a usilovne si už od skorého rána zhrabávali popadané šišky a bukvice, aby im ich v blížiacej sa zime požrali drzé krty a medvede. Na hrubom konári blízko vráskavého kmeňa zaspávala nočným lovom unavená sova a uprostred lúky na ťažkom, premočenom plášti sa práve ráčilo prebúdzať jeho veličenstvo.

    Malá ryšavá veverička sa práve chystala uchmatnúť veľký žaluď, keď sa zrazu veľká kopa šatstva vedľa neho pohla. Zvieratko zmeravelo a ostražito zdvihlo ušká. Po chvíli sa znova pohlo za svojím cieľom, no hora pri ňom sa zase prevalila. Veverička odbehla, skamenela a nechápavo zastrihala ušami. Cítila nebezpečenstvo, ale ošľahaná tunajším nehostinným prostredím sa takého mimoriadneho úlovku nechcela vzdať. Chvíľu obozretne vyčkala a potom s nahromadením všetkej svojej odvahy vyrazila vpred.

    Spoza hŕby čvachtajúcich šiat sa zrazu vynorila veľká červená hlava s vytreštenými očami a otvorenými ústami ako niekto, kto lapá po vyrazenom dychu. Veveričke sa od strachu zježili všetky chlpy. Duchaprítomne uchmatla korisť, pár rýchlymi skokmi, preventívne neustále meniac smer, preletela čistinkou a vyšvihla sa na najbližší strom.

     Kráľ si spokojne ešte raz zívol a pokúsil sa vstať. Vtáci v korunách stromov už divo spievali, až mu hučalo v hlave a otlačené údy sa pozvoľna preberali k životu.

    „Akoby sme celú noc boli bývali pretancovali,“ hladkal si kráľ striedavo stehná a ramená, kmitajúc strapatou hlavou neveriacky do bokov. Zvlhnutý odev nepríjemne chladil. Prázdny žalúdok márne čakal na obvyklé bohaté raňajky, tentokrát sa musel uspokojiť s malými čiernymi bobuľami, ktoré si pahltne hádzal do úst, zúrivo ich trhajúc z nízkeho kra. Zlákalo ho, že práve týchto je tu na okolí najviac. Ješitne si predstavil, že sú všetky pripravené pre neho. Všetky sú jeho. Len Jeho... Úbohé raňajky dokončil priezračnou vodou prameniacou mu  priamo pod  vznešenými lýtkami.

    - Aspoň sme to ráčili boli prežili, - oznámil Gregor II. kôpke plodov, ktoré držal v hrsti, snažiac sa nájsť na tomto nehostinnom chladnom ráne aspoň niečo pozitívne.

    - Hoci...aj keď... stratili sme cestu, spovedníka a... zlato... Zlato! Áno, už si spomíname... spomíname si na ten vak...hrkotajúci vak, ktorý sme ani nestihli otvoriť...vieme...my už vieme, čo ukrýval!...Prekliate zlato!!! – kričal kráľ do tmy stromov, z ktorých včera vyšiel, svoje náhle ranné osvietenie.

    Okolitým stromom to však bolo jedno a táto neokrôchaná ľahostajnosť kráľa dorazila. Čosi sa v ňom prelomilo.

    To prekliate zlato, kvôli ktorému už roky poobede pokojne nespával, prebúdzal sa každé ráno so strachom, s predstavou vlády stojacej mu pri posteli nielen s nočníkom ale aj s pergamenmi nezvratných dôkazov a s argumentmi zlyhania. Žalobcovia kričali mu do očí, tí, čo mu ležali pri nohách, pľuvali naňho ako na najposlednejšieho, toho, čo sklamal a je razom odsúdený na večnú nemilosť. „Za čo?!“ Za zlato. Prekliate zlato. Bohatstvo naškemrané rokmi, ociachnuté pečaťou historickosti a vzácnosti. Žltý kov, chladný, nevýrazný, nadobudol časom hromadenými obavami ničiacu silu. Obavy pohltili kráľa a kúsok po kúsku rozhlodávali jeho vnútro už od skončenia krušovadskej vojny.

    Vyhral. Dostal všetko, no skôr než sa stihol radovať... Zlato! Žltý blesk z jasného neba. Zmizlo. Sfúkla ho cena víťazstva. A kto vedel kam! „Mea Réva! Mea Réva!“

    Kráľ zastal uprostred myšlienky. Cez čelo sa mu divo rozbehli priehlbiny premýšľania, hľadajúce novú niť. Doteraz. Až doteraz sa tajne bil so svojím vnútrom. Len vnútri. Ako kráľ si mohol dovoliť nad ním víťaziť. Až doteraz. Osud ho nečakane zrazil na kolená. Jeho – kráľa. Vládcu! Láska a bohatstvo. Oboje ho zničilo. Teraz, keď si ho našlo, hoci v tejto chvíli schované a prísne strážené anonymným mravčím spoločenstvom kdesi hlboko v lese aj to prekliate zlato.

    - Mea Réva! – vykríkol Gregor II. a prekvapené stromy jeho výkrik radšej niekoľkokrát zopakovali. – Preklíname všetko zlato sveta! – muž padol na kolená. – Preklíname Srevrenu a bezcitné kláštorné múry! -

   „Révena Krušovadská. Krásna. Najkrajšia žena.“

   - Preklíname tie chvíle! – trieskal kráľ dlaňou do vlhkej zeme. Zvonka ho obalili blatom, zvnútra ničotou. Odsunuli ďaleko. Do nedosiahnuteľného nekonečna. Až na piedestál. Ten najvyšší. Tu stoj a zabúdaj. Ty si kráľ...

    - Kašleme vám na trón! Kašleme...- kráľovi klesli viečka a hánky ešte hlbšie zaboril do mäkkej, poddajnej zeme. – Chceme byť nič,- nežne zachrčal do roztrasenej trávy.

  Skláňajúc hlavu jeho hlboké, rozorvané výkriky zvlhčovali ju nepokojom. Výkriky vydolované až kdesi zo dna zabúdajúceho srdca rozochvievali bezmocnosť. Boli to výkriky chvíle, keď sa stretol s ním. Nenávistné oči mu napľuli do tváre tú strašnú pravdu. Krušovad. Stál tam s vytaseným mečom, nepríčetne sa smial, priam ryčal ako ranená zver.

    „Tam je! Tam! Nemôžeš ju ma ! Ale chceš, pravda?! Ber si ju! No, len ber! Dovolím ti to... Počuješ?! Choď si ku nej!“ A smiech. Ten šialený rehot. A bolesť prekonávajúca tú, ktorou ho sok sotil k vlhkému múru. „Je ti tam, kam patria všetky pobehlice!“

    Pred očami mu defilujú spomienky. Vybuchol v ňom gejzír. Vrhá sa na zúrivého krikľúňa. Soka? Čo mu urobil Krušovad?! A čo urobil on jemu?! A obraz ženy. Iba ona. „Ona je preč... Bola preč skôr, ako vôbec bola naša... Ako mohla byť s nami... Naša! Iba naša. Dajte nás pri ňu. Chceme byť veľa nej! Nech je kdekoľvek...Aj mŕtva...Je mŕtva?! Vravel to?!...Nie? Nie! Oni sú mŕtvi. Mŕtvoly sú zahrabané. Nepriatelia zasemenení v zemi. Nevzídu! Neboj sa kráľ...Si kráľ!“

    - My sme víťaz! – kričal Gregor II. do vetra rozhojdávajúceho listy stromov. – My! Sám! Počujete?! My! Vy! Oni! Ony!... „Vlastnoručne sme zabili. Zničili sme Krušovada, pochovali jeho armádu. A vy! Oni! To oni mi ju vzali... Kto sú oni?!“ – hľadal kráľ v myšlienkach obrazy svojich nepriateľov. Zrazu videl všetkých. Všetkých ľudí jeho života. Od dojky po... teraz náhle nevedel, či posledným bol spovedník, či slečna červenkastá tanečnica... Ale všetci boli nepriatelia. Do jedného.

    - Kráľovná?! Kde je?! Kde ste mi ju zašantročili?! Kde?! -

    „Je ti tam, kam patria všetky pobehlice!“

    „Odsunuli nás od nej. I naše myšlienky. Boli sme kráľom. Víťazom. Rovným s polobobom. Bohom. Zbohom, mea Réva... Zabudli sme. Zabudli. Odpusť. Boli sme kráľom. Révena! Boli, naozaj boli. Ty nás chápeš... Však? Ty si nás vždy...dokázala pochopiť. Naše vnútorné, vonkajšie, duchovné i biologické potreby. Vedela si to. Vedeli to aj oni?! ...Nie.

  Na božom mieste sa strácal náš hriech ako sneh v slnečných lúčoch. Odišla si nám. Prepáč nám...Révena... Odpusť nám, ak môžeš...“

    Unavené, spomienkami zmorené telo vládcu krajiny akoby nesené zázračnou silou míňalo popukané stromy s jedovato červenými listami, čo ho fackali po tvári. Prijímal milosrdné údery suchých konárov a dotieravé ruky lepkavých pavučín. Šiel. Len šiel späť do hĺbky lesa. Šiel za svojím nosom. Kamsi do neznáma. Zaslzené oči a z rán nevystrábené telo. Odovzdal sa osudu. Tma. Štipľavá vôňa rozochvela mu nozdry. Na vráskavú tvár vystúpili kropaje. Ticho. Ticho a pokoj...

   - Ticho! No, len pokoj! – nejasné, nie veľmi príjemné ševelenie opantávalo kráľovu myseľ. Prenikavý pach čohosi teplého a omamujúceho nedovoľoval mu otvoriť oči a akoby ho lákal do sily svojho pôsobenia a bral mu na oplátku tú jeho. Ktosi skríkol.

    - Dosť! Už viem všetko. A ticho! -

    Tučná žena pritláčajúc v pletenine obalené dlane k ušiam, trasúc strapcami na hlave, nešťastná z mužovho vybľakovania strácala sa v pare a znovu vynárala čoraz škaredšia a polepenejšia slizkými sivými výparmi špinavých kotlov. Pavučinové záclony v kútoch a strapce suchých bylín sa kráľovi chveli nad hlavou a čakali na vhodnú chvíľu, aby mohli padnúť a opantať svojou silou celú jeho tvár. Obrazy sa mu stále mihali a znovu strácali v blahodarnej tme viečok a vynárali sa z nej ešte hrôzostrašnejšie.

    Vlhká trasúca sa koža pokrývajúca oči tvorila chabé dvere do sveta smradľavej drevenej chatrče, držiacej pokope len silou vôle, plnej haraburdia, neslýchaného, nevideného a zapáchajúceho starobou a nezriadenosťou, sťaby sa tu stretali všetky zlé sily lesa, mutácie hrôzy s odpornou akoby viditeľne mokvajúcou kopou tých najnepredstaviteľnejších nečistôt stelesnených v komótnej, neforemnej figúre hrajúcej svoje tajomné divadlo v kulisách čiastočiek pary. Chrčala mu do tváre, pľujúc na neho slová, ktorým čuduj sa svete rozumie...

    - Sme tu, mea... -

    - Tichóóó! – zahromžila baba, bosorka hradu, v ktorom ležalo nevládne telo vládcu krajiny. – Kto to má očúvať?! Mea Réééva! – zaimitovala starena, zvihnúc ruky dohora pokračovala v monológ : - Milujeme ťa Révena! A potom sme sa v tom kláštore...-

    - ...skrývali pred neprajnosťou a zlobou sveta. – dokončil za ňu kráľ už niekoľkýkrát svoj príbeh. – ...ctihodné sestry, iba tie božie ženy mali pochopenie pre... –

    - Pche! Pfuj! – odpľula si bosorka na rozpálenú pec len tak zasyčalo.

    - ...a dopriali svetlo našej neobmedzenej láske. Áno. Áno tam sme sa stretávali... -

    - ....každý siedmy deň vždy v podvečer, keď sa slnko dotklo vrcholcov srevrenského lesa...- recitovala otrávená starena, ktorej v posledných hodinách pribudlo toľko vrások, koľko sa jej tam nenahromadilo za celé roky hoci jeden, možno ani dvaja by nepredpokladali, že sa nové ešte budú mať kde uložiť.

    - ...prestal pre nás existovať okolitý svet, keď sme ju videli blížiť sa... -

    - ...z prítmia jej kočiara v nádhernej siluete... keby som aspoň vedela čo to tá oná siluéééta je... – rozprávala sa už aj baba sama so sebou.

    Bosorka pomrvila vo svojich mozoľnatých prstoch suchý zvitok lesných bylín a vypadnuté semiačka po dôkladnom rozžutí vychrstla z úst do dymiacej zmesi v kotli. Akokoľvek sa snažila, nijakovsky sa nemohla primäť robiť niečo iné, zmysluplné, keďže jej stále v ušiach dunel kráľov monotónny hlas.

    Zachrčala na neho spoza chrbta.

    - No, dokedy mám čakať ?!...nádhernej siluete vznešenosti a ekcé...ece..chce-ce...-

    - ...excelentnom pôvabe jedinej pravej kráľovnej. -

    - Akej kráľovnej ? – zachmúrila sa baba, prestanúc prežúvať zelenú kostrnkovú zmes, ktorou mala napchaté ústa. No po chvíli kývla len rukou nechápajúc už ani svoju zvedavosť a opäť vypľula požuté korienky, tentokrát do vandla. Ale nedalo jej.

    - Očúvaj, ecelencia, či čo to si. Nerob zo mňa debila! Som baba bylinkárka, mám možno rozumu menej ako rokov, ale skúseností za celý les. Ani toľko stromov v ňom nenapočítaš, koľko vecí moje uši vňali do seba, vieš?! –

    - Ona bola našou a predsa, nepatrila nám! Svojím bohatstvom šatu bránila nám vniknúť... –

    - Očuj, ty chlivák, že ti neni hanba! Takéto intímne detaily tu vyťahuvať! ...škoda, že len detaily...- 

    - ...do kruhov, v ktorých sa pohybovala, ktoré ju väznili a ktoré...-

    - Jáj, šak tak preto, - pochopila situáciu starena a vyprostila, chlpatou labou, akéhosi zvera, posledný kúsok kostrnky, ktorý mala zadretý pod jazykom.

    - ...ju napokon aj zničili. Zničili. Zničili ju aj nás. Našu lásku. Naše životy. Jej živôtik...Načo?... Načo je kráľovná kráľovnou, keď nemá žiadnych v svete práv?! -  v amoku rozhodil rukami Gregor II. a prevalil babe jediný celý hlinený krčah. Ten zabalansoval a samovražedným skokom vrhol sa bezhlavo dolu hlavou z prične.

    - Hííí! Zuby zmije ti do krku! Štipľavý dym do očí. Konský moč na zuby! Hrom do hlavy!  - spínala starena ruky nad črepinami. – S inými som si poradila a s tebou aby som zamiesť nedokázala?! –

    - Načo sme kráľom my?! No...načo?! -

    - To teda neviem! – vyprskla rozzúrená striga, - A už nechcem počuť ani jediné slovo! Ty...ty...ty kráľ! -

    - Veď koľkože dní zostáva človeku... -

    - Z paznechtov smrti som ťa vytrhla! V lese našla skapatého! Radšej do zajačieho bobku som mohla stúpiť! Mňa nezaujíma, že si sa kedysi zapodel s kráľovnou, že vás odhalili, že ju odstránili, či zabili, že ty si zabil ich... Je mi šumafuk čo si mal s Krušovadom, nezaujíma ma tvoje stratené zlato... no, teraz trochu aj klamem...Keď si ho už raz našiel, mal si si ho držať... aby som ho pri tebe našla... alebo si aspoň držať v lebeni súradnice jeho terajšieho lesného stanovišťa! ... V podzemnej chodbe! Cha! Kráľ a jeho spovedník v nejakej príšernej diere! Ozaj uveriteľný výmysel... Zlato! ...Ale v čom budem nosiť vodu, to ti je jedno, čo?! –

    - Sme sám. Tak sám... -

    - A ja som čo? Luft? -

    - Kráľ ničoty... -

    - Ja ti dám „kráľ“... – pokývala baba s rukami vbok hlavou. Strapce sa jej zatriasli a poprehadzovali kúsky amuletov povpletaných medzi nimi. Jeden z nich strhla. Ešte sa hýbal. Pošúchala ho oboma zvrásnenými dlaňami, popľúvala ho, šepkajúc do neho staré nezrozumiteľné, akiste pohanské zaklínadlá, vhodila do hrnca k ostatným gebuzinám a dôkladne premiešala.

    - Bodaj ťa! Posledný hrnček! Jediný. Môj jediný! – zanadávala si ešte naposledy, načrela do obhorenej žufane a rázne pristúpila k zmietajúcemu sa mužovi. – Na! – otvorila mu škraňu nasilu, že sa nestihol ani len nadýchnuť. V ústach mu zaločkala odporná, páliaca, horkastá tekutina. Dusilo ho. Kašľajúc vyčľaplo čosi lieku na jeho hruď, tiekla mu i z nosa. Zelená žbrnda. Z očí mu hrčali slzy. Dusil sa vlastnými zvratkami, lebo telo odmietalo prijať nápoj. Márne chrchlal ako z posledného.

    Baba stále stála nad ním, bojujúcim s liekom a len čo sa trochu utíšil, vliala mu zvyšok žufane do pootvorených úst.

    Už sa nevládal brániť, v hrdle mu zažblnkotalo. Liek strávil. A ponoril sa do útočišťa nového snového mámenia.

Domiceli, Fra Vargelico

OUAT - Pešiaci medzi prstami... 22.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

22. kapitola

Komedianti

         - A teraz prísť svieža ruže z Malkara, náš najpekné tanečnica vás pre! – ohlásil principál ďalšie číslo podvečerného programu, našponoval sa, takmer ladne rozpäl ruky najskôr k zemi, potom k nebu a pokračoval v reči. – Na zemi sr...spať, vo vzduchu ri...é...žiť! -

  Hrubé lano natiahnuté nad celým nádvorím sa ešte viac naplo váhou dvoch operených dievčat, ktoré na ňom začali predvádzať kúsky svojich dievčenských tiel.

  Pri stene, na veľkom balkóne, hoci zo značnej časti už bez zábradlia, stála Viorela. Trhalo jej trupom uväznenom v tmavofialovom rúchu. Bola nervózna, lebo i vlasy jej slúžky natuho uviazali do mohutného uzla na temene. Iba čelenku sa im nepodarilo jej nasadiť, lebo dievčina okamžite zaškúlila na veľkú ozdobu zo skla visiacu doprostred čela a nie a nie odviesť jej pozornosť na niečo iné. Lepšie ako buchnáty od správcu za chichotanie sa nad pôvabom mladej panej bolo neozdobiť ju patrične na onú príležitosť.

      Rumpelstiltskinovská svoloč, vedomá si neprítomnosti zraneného správcu, zaplnila rozbahnené nádvorie a s hlavami vykrútenými dohora zízali nechápavé tváre na saltá a podivne skrútené telá akrobatiek.

     Viorele sa konečne podarilo rozopnúť dva háčiky tesného korzetu a bol už najvyšší čas. Šaty Belle jej nesadli ani nestáli za to, aby sa vytešovala, že ich vôbec má. Slúžky v domnení, že sú jej, a tak to má byť, nemajúc už dlhú dobu skúsenosť s módnymi doplnkami, rozhodli sa vzpierajúce sa Viorelino telo nasúkať do šiat a nemilosrdne ju v nich uväzniť za každú cenu. Trápili sa s tým už od skorého poobedia a teraz si spokojne zalezené v mučiarni chladili sinky a šrabance o kovové časti mučiacich nástrojov.

     Vioreline pľúca sa v tom čase napĺňali lahodným vzduchom.

     Z maštale pod balkónom sa dvíhal pás bieleho oparu prameniaci z kopy čerstvo prehrabaného hnoja, v ktorom kľúčiarka,  opantaná sklerózou, opäť márne hľadala kľúče od pevnosti.

     Oproti, zo širokého, všakovakými brvnami a handrami honosne vyzdobeného okna usmievala sa stará pani Peribleptia.

    Jej dosiaľ nevytriezvený muž, zabalený v kožušine nejasného pôvodu, pachu a konzistencie prišuchol sa podopieraný dvoma slúžkami bližšie k Viorele, len čo začul praskanie háčikov. Na nádvorie cez ňu nedovidel ale jej biely chrbát a umelo pri obliekaní vytvorené diery pod pazuchami obnažujúce už prepotenú spodnú košeľu ho aj tak zaujímali viac. Len si akosi nevedel spomenúť, kto to je. Ale keďže aj zo svojho mena si momentálne, v tomto stave, pamätal len titul, pridlho sa nad úvahami pôvodu novej osídlenkine jeho hradu nepozastavoval.

    Viorela sa po úzkej rímse posunula kúsok ďalej, aby jej neunikol statný chlap omotaný v reťaziach. Jeho nekoordinované metanie sa ju fascinovalo.  Skúšala ho napodobňovať. Metala sa s ním akoby v jednom rytme a slúžky i starého Bertolomeja zalieval pot, vidiac ju balansovať na uzučkej rímse.

    Obecenstvo sa bavilo, diery na šatách zväčšovali, oči hradného pána dosiahli takmer úroveň nosa a farebne splynuli s jeho rozďavenou gambou.

   - A teraz zas fakééér z ďalaká chrap...arab ..iééé!  - odhlásil principál a i jeho zrak zastal na dievčine uvelebenej na neistom výklenku, všemocne sa snažiacej vyvliecť si ruku z tvrdého, priliehavého rukáva, lebo šnúrky na ňom slúžky preventívne  zviazali na uzly.

    Spotený svalnáč si už svoju ruku vyslobodil z reťaze a triumfálne ju vystrel nad hlavu, mávajúc a čakajúc na obdivný potlesk. Nedočkal sa. Všetky hlavy boli otočené k vyhliadkovému balkónu a s napätím sledovali Vioreline pohyby, tipujúc si v duchu, ktorý bude jej posledným.

   - Očumovači hulvátski! – ozval sa starý známy hlas.

     O podobločnicu vo veži bola zapretá postava iba vo vrchnej časti spodnej košele, s rozviatymi vlasmi, ktorú náhle ticho nedobrovoľne vyhnalo z teplých chlpov postele.

     Rozmokvaná boľavá rana, ktorú správca utŕžil, nebola teraz taká dôležitá ako fakt, že jeho „zverenci“ zrazu podozrivo zmĺkli.

  - No čo vyvaľujete tie svoje blbáky?! Opariť vás studenou vodou by bolo načim, vy hov...hov...ou...ou...- zajojkal správca, ktorému sa otvorila rana. Nemusel ani dohovoriť  a  každý hneď vedel, na čo myslí.

    Všetci razom sklonili hlavy. Okrem starej nahluchlej kľúčiarky, ktorá rozškľabená stále so záujmom zízala na Viorelin balkón.

     Správca sa na okamih stratil a znova po chvíli ukázal, ozbrojený svojou smradľavou bagandžou a  jasným zámerom.

     Stará pani Peribleptia hľadiaca z okna o poschodie nižšie, v snahe uvidieť a lepšie počuť svojho výrečného správcu majetku, vyklonila sa z okna a pevne zapretá o chýbajúce okenice hľadela dohora na rozhadzujúce sa ruky zraneného kastelána.

     Stále vyškerená tvár mastnej kľúčiarky bola mu tŕňom v oku. Nezmohol sa chvíľu na slovo, len hlasno chrchľavo dychčal a stará pani domáca, zúfalá, že nič nevidí ani nepočuje, vyklonila sa ešte viac, sediac na podobločnici, pridŕžala sa zvyškov ťažkého závesu.

    - Ty...ty...ty...tu máš škrata bezočivá! – rozohnal sa správca starou bagandžou, no vysilený svojím úrazom, ktorý na seba znovu upozornil pálčivou bolesťou, nevládal ňou vrhnúť, nuž mu len nemotorne vypadla z ruky.

     Dav na slávnosti svorne zhíkol, keď sa Viorela nebezpečne naklonila dopredu a konečne si po úpornej snahe vytiahla hlavu z rukáva svojich honosných šiat.

    Starú pani Peribleptiu, bezradne trepotajúcu nohami a rozhadzujúcu rukami si v tomto momente nevšímal nik.

    Zapáchajúca bagandža, ktorá sa jej s klepnutím odrazila od čela a druhý raz netrafila svoj terč, dopadla na rameno v pásoch látky stiahnutej akrobatky práve držiacej svoju spoločníčku za pätu a...

    Všetko razom naberalo na obrátkach, stŕhalo sa v takom blesku, že tá hara-vara na nádvorí sa zdala ako náhla búrka. Lomoz sa snažil prehlušovať len Viorelin šialený chrapot. Nikto nepredpokladal, že sa smeje.

    Do najväčšieho vežového okna sa vtesnala postava mladého hradného pána s rukami zloženými na hrudi. Svojej. Osvetlilo ju svetlo lúčiaceho sa dňa a znovu zmizla v tme komnaty ako figúrka z drahocenného orloja slnečných hodín.

    Objavila sa v mžiku ako duch na vyhliadkovom balkóne, strhnúc spola povyzliekanú dievčinu spred lačných očí svojho otca kdesi do tmy.

    Nádvorím smerom z mučiarne prebehli dve slúžky.

    Kým sa na dvore všetko ako-tak utíšilo, lano bolo znovu natiahnuté, na balkóne sa uvelebila nanovo oblečená  Viorela, silnou rukou Rumpla priklincovaná na trojnohý stolec vedľa starého, teraz už spiaceho Bertolomeja.

    Naduto zazerala smerom k panej hradu vznešenej Rumpelstiltskinovej, udrapenej na vyblednutom závese, aj zubami-nechtami sa usilujúcej dostať späť do komnaty svoje staré telo, ktoré sa  pred hodnou chvíľou, vo svojom prílišnom vyklonení sa vyvrhlo z okna a zostalo takto visieť v grotesknej skladačke hŕby šiat, napnutého závesu a nalomenej podobločnice.

    Z náprotivnej diery vykukla bledá karpavá kuchárka a uvidiac nešťastnú hradnú pani nevedela si zrazu spomenúť, čo v takejto situácii robiť. Tak si sadla a začala preberať. Možnosti.

    Rumpel opäť zmizol v tme a skôr, ako by si stihol narátať do koľko vieš, zjavil sa v preplnenosti komnaty svojej matky a svojimi veľkými rukami ju nežne vtiahol dnu. Oprel rukou o rám a druhú jej jemne zaprel o podobločnicu, presne na mieste jej pukliny, pozorne poskladajúc každý prst do kŕčovitého zovretia práchnivého dreva, v snahe zachovať dekórum a celistvosť parapety.  Na to sa ako výpar stratil z dohľadu matkinej lásky a zhmotnil sa zas na balkóne vedľa napaprčenej Viorely.

    - Šľak aby ich!...zahromžil hlas a všetky pohľady, okrem hluchej kľúčiarky, sa obrátili k vysoko vybúranému oknu správcovej izby.

    Ten, cítiac nielen neustupujúcu bolesť, ale aj všetky pohľady obzrel sa za seba. Nabok. Na druhý bok. Na tretí. Nad seba. Pod seba. Ale nikoho nevidel, tobôž počul.

    - Veď ja nič!  - skríkol.

    - Šľak aby ich! – zakričal zas Rumpel, surovo sa zaprúc o Vioreline mäkučké ramená, až ju ohol hoci nepoddajnú v kolenách, pokiaľ to šlo. Ale to už bolo aj na ňu, chuderu, priveľa. Zaprela sa a vymrštila znovu dozadu, do pôvodnej polohy.

    Rumpel zmizol zas v tme.

    - Šľak aby ju! – ozval sa až po chvíli z útrob hradu.

    Nezničiteľný správca to pochopil tak, že mladému pánovi sa nepáči vystúpenie a ráznym, svojským spôsobom ho ukončil.

    Takmer nikto sa nebránil, okrem muža v reťaziach, do ktorých sa opäť nechal zamotať a pokiaľ sa z nich nevyprostil, nedokázal svoje stanovisko opustiť. Navyše teraz visel zavesený dolu hlavou z lana.

    „Bola to ona! Jasné, že to bola ona! Potvora malá!“ vírilo Rumplovi hlavou a znechutene si oberal slizké burgyňové šupy z vesty. Netrápilo ho, že dvorania zostanú dnes bez polievky, ani že má plný rozkrok chladnúcej tekutiny do ktorej čľupol, ale to, že zazrel na nádvorí pevnosti dievča, ktoré mu v poslednej dobe spôsobilo nemalé starosti.

    Zanechajúc márnu oberačku, vyrútil sa na nádvorie, ktoré naňho civelo svojou náhlou prázdnotou a nevenujúc pozornosť ani tejto zmene, načiahol sa za spútaným svalnáčom, stále visiacim na trasúcom sa lane. Skôr, než sa ho stihol niečo opýtať, zosypal sa mu pod nohy pomedzi rinčiace kusy reťaze.

    - Hej, vy tam! – zreval do odchýlených dverí vedúcich do pivníc, odkiaľ bolo počuť šum hlasov.

    Z okna sa vyklonil správca, napajedený, čo sa zas ráči diať, osopil sa na Rumpla:

    - Potrebujete niečo, pane?! -

    - Zalez! -

    Rumpel vkĺzol do tmavej priehlbiny v stene a prichytávajúc sa slizkých stien, tak podobných jeho zvrškom, spúšťal sa opatrne čoraz hlbšie po bývalých schodoch, tak klzkých a nekvalitných, že sa po nich dalo len kĺzať.

    - Čo sa ty tu rozvaľuješ? – zrúkol na hradného felčiara, ležiaceho krížom cez chodbu, ktorého mrštne preletel veľkým oblúkom, nezvládnuc na šmykľavých schodoch zabrzdiť.

    - S tebou hovorím!...- rozhnevane drgol čižmou do nehybného muža, ktorý hradného pána vôbec nebral na vedomie.

    - Hej, čo si mŕtvy?! -

    - Asi aj áno...exitus absolútus...úplnus...- šumelo čosi pomedzi zvratky.

    Rumpel otočil muža naznak a zaznamenajúc, že dýcha, vylepil mu poriadne zaucho. Viditeľne sa mu uľavilo a ponáhľal sa ďalej.

    „Ožierať sa, na to ich užije!“

    V miestnosti naľavo, tam, kde sa vlastne len chodba na chvíľu rozširovala, lebo jej pravá strana bola vybúraná, usadili sa komedianti. Zo desať ľudí natlačených na kope pomedzi kadejaké handry, rekvizity a drobné zvieratstvo zízalo na Rumpla. Podaktorí pomaly žužlali zvyšky potravy, čo im zostali z predchádzajúceho vystúpenia na juhu. Iní len žiadostivo pokukovali po nich, smutní, že si tak, ako ich spolusúkmeňovci nenakradli tiež čosi navyše. „Nájdi si čo chceš, alebo zdochni.“ To bolo heslo ich potulného stravného lístka. A tu to hojnosťou nekvitlo. Už oľutovali, že vkročili na zničené dosky padacieho mosta tohto nehostinného hradu. I keď im očká spočiatku zažiarili pri pomyslení, že ich hradný pán azda osobne ide pozvať ku stolu, zhasli skôr, ako stihol čosi povedať.

    Rumpel iba zajastril po miestnosti. Zrak zastavil až na dievčinke schúlenej v kúte, trasúcej sa snáď od zimy, ktorá nápadne od neho odvracala tvár, noriac ju do pokrčenej špinavomodrej šatky, čo jej pokrývala vlasy.

    „Neunikne“ prižmúril Rumpel vonkajší kútik ľavého oka a ruky spokojne spojil za chrbtom. „Veru už nie.“ Rozrehotal sa nahlas, rozhodnutý získať dievča raz a navždy do svojej moci. Odsotil počerného kúzelníka, ktorý mu kymácajúc sa s očami vyvrátenými stĺpkom zavadzal v ceste.

  Vyrušil ho však známi domáci.

    - Pane!...Pane! ...- ozval sa za ním kastelánov hlas. – Tie svine prašivé, nakazené ...ko...komediantské...nás...- správcu zrazu opustili všetky sily a zrútil sa Rumplovi rovno pod nohy.

    „Čo to má všetko znamenať?! To je dnes deň! – Rumpel sa ponáhľal späť na nádvorie, vypustiac na chvíľu dievča z hlavy. Vyzvala ho narastajúca nespokojná vrava miešaná s nárekmi.

    Nádvorie bolo znovu zapratané temnohradským osadenstvom, ktoré mu  pred očami hlavu po hlave kosila k zemi neznáma pliaga.

    Z okna veže visela odkväcnutá hradná pani so spustenými rukami, ktoré sa hompáľali vo vetre, ako škridlice na neďalekom strome, čo tam pozhadzujúc ich z hradnej strechy  nainštalovala minuloročná jesenná víchrica.

    - Ó, milostivý otče,  Ty na oblakoch sediaci, na zem zíziaci... -

    - Zízajúci! – ozvalo sa kdesi zhora na adresu modliacej sa slúžky a tá v momente zabudla, čo chcela hovoriť.

    - Amen, - zamyslel sa Rumpel pri lôžku matky a hryzúc si svedomie nad touto neznámou katastrofou, čo zamorila pevnosť Temného hradu, hľadal v odhryzkoch východisko. Či skôr akékoľvek kauzálne vzťahy. Matka, slúžky, lekár, kastelán i stará kuchárka ... Pohľad z okna ho zastavil, predvídajúc trapas, že príde k číslu, ktoré už kedysi dávno so svojím súkromným učiteľom nestihol prebrať.

    Cítil, že i jemu ochabujú údy, čo sa mu doteraz nikdy nestalo.

    Vybehol von. „Preč, preč od ...“

    Rumpelstiltskinovci sa potácajú ako v snách.

    Rumplovi prefrndžali hlavou spomienky na krušovadské nájazdy počas vojnového vyčínania dvoch susediacich kráľovstiev. Práve tieto chvíle mu pripomenuli telá popadané po nádvorí, na ktoré nesústredene hľadel. Tváre zatlačené do riedkeho bahna, zúfalé nehybné kaliky dvíhajúce svoj zrak k Bohu, prosiace i nadávajúce, vyjadrujúce nádej i zúfalstvo čakajúce spasenie i zatratenie, čokoľvek, len nie toto... Muž sa začal smiať. Dlaňou si odhrnul z čela vlasy a utrel z neho pot. Jeho smiech prešiel do šialeného rehotu, zmocnil sa ho záchvat hystérie, výbuch strachu z vlastnej bezmocnosti, a tak sa smial... Smial sa. Slané slzy mu stekali do úst, upchávali mu nos a zbavovali jeho telo všetkých tekutín aj posledných síl. Kolená sa mu podlomili. Čľupli do bahna.

     Posledný úsmev, posledná slza a Rumplovo telo sa v kŕči rozpľasklo pomedzi drobné kamienky a vtáčí trus.

    Na nádvorie, ktoré vyzeralo ako vydláždené ľudskými trupmi sklonila svoju ustaranú tvár chladná tma a ticho sa zvedavá zakrádala do všetkých kútov sídla. Nazrela do každej škáry, zanechávajúc tam svoj temný odkaz. Pevnosť zlovestne mlčala a pod hradbami sa len kde-tu motali vyhladnuté hlodavce a chamraď z neďalekého lesa, nespôsobne sa mrviace v stuchnutých, rozmokvaných odpadkoch.

Domiceli, Fra Vargelico