Rumbelle - ZRKADLENIE 8. kapitola VIEM...

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

8. kapitola

Viem......

     Opatrne ju ukladal na komplet rozbordelovaný gauč, ľutujúc teraz všetky útoky na nebohé vankúšiky, stratené kade-tade v útrobách obývačky.

  Bledá, dýchala trhano, ale riasy sa jej chveli, čo značilo jediné: preberá sa. Aj zaváhal, či odskočí pre pohár vody, ako sa v takýchto prípadoch činilo, aj si uvedomil, že je to hlúposť a utíšený smäd neuhasí prapríčinu stavu. Ani jeho, ani jej. Samotného ho chytal závrat a prudké rozpínanie sa srdcového svalu tlačilo mu do hrdla akúsi pachuť pripomínajúcu agóniu a avizovalo mozgu, že ho čaká práca.

  Ozaj... Teraz mu doplo. Nielen otázka, ako to, že žije, ale kombinácia logicky nezodpovedateľných pozastavení sa, ako to, že  je tu a prečo v takomto stave?!

 Chvejúcou sa rukou, čo sa márne snažila chlácholiť a dodať kráske pocit bezpečia, prechádzal jej po bokoch tváre, uhládzal vlasy, bral medzi prsty jednotlivé pramene a rozkladal ich po látke poťahu, dúfajúc, že je dostatočne jemná a vhodná na odpočinok, ktorý očividne potrebovala.

  Až teraz si uvedomil, v akom zúboženom stave je. Akoby pešo putovala tisícky míľ. Ale roztrhané, kde tu zafúľané a vyprašivené šaty, ani strapaté vlasy a dopraskané pery, neubrali jej na pôvabe, skôr naopak, učinili ju krehkejšou, zraniteľnejšou a pre neho o to nádhernejšou.

  Vidiac, že má viečka stále zatvorené, dovolil si prejsť rukou k hrudi. Nie, teraz sa nehodlal kochať jej prednosťami. Zaujímalo ho niečo iné. Pomaly pritláčal dlaň na stred hrudníka a ťahalo ho, priložiť si i ucho.

  Nemusel tak učiniť.

  Pohýbala sa a pokúsila sa posadiť, pridŕžajúc si jeho naklonenú hlavu pred hruďou, aby ju v okamžiku, kedy už sedela, pritisla si sama k prsiam, obkrúženú pažami a hlavu zložila na tú jeho...

  Počul ho. Počul ho jasne. Búchalo jej v hrudi...

  - Ty žiješ... – zopakoval ticho dojatý, akoby sa mu z rečového centra vymazali všetky ostatné vyznania.

  Pritakala mlčky.

  Odtiahol hlavu a začal myslieť na praktické veci. Urobí pre ňu čokoľvek. Všetko. Bude si vážiť každú sekundu, každú milióntinu sekundy jej prítomnosti.

  - Pripravím ti kúpeľ. Osvieži ťa. Čaj...hej, čaj... bylinkový...pamätám si tvoj recept naň. Idem a...pripravím ti lôžko a... - vstával z kolien, na ktorých doteraz kľačal, trochu nesvoj, trochu roztržitý, nepripravený.

  Pokývala záporne hlavou.

  - Zostaň...prosím. Už nikdy ma nenechávaj samú. - zašepkala.

  Všetky myšlienky na praktické veci sa razom rozplynuli a na čítačke zostala svietiť jediná. V niekoľkých variáciách. 

  Objímaj ju...Bozkávaj...Dotýkaj sa jej...Miluj ju!

  Natiahol sa k jej tvári a pritiahnuc si ju zozadu za krk, dychtivo sa dotkol jej popraskaných pier. Zabudol na nežnosť, na chvenie, na jej krehkosť a zraniteľnosť...Neriešil jej stav. Pre neho za každých okolností bola dokonalá. Nezáležalo, či je načančaná v zlatoháve, alebo zničená, fyzicky pokorená, v rozdriapanej košeli.

  To jej vôňa ho privádzala do extázy, Jej hebkosť elektrizovala a zrýchlený dych naštartovával v ňom zas raz predátora.

   V okamihu, kedy pocítil, že mu vášeň smädno opätuje a malichernosti ako únavu a vyčerpanosť či zúbožený stav svojho tela hádže za hlavu, povypínal v mozgu všetky spoje, týkajúce sa reality a zostal mu jeden jediný.

  Ona! Ona ako zdroj jeho energie. Ona ako stelesnená túžba... Ona ako bytosť, s ktorou chce splynúť v jedno a nič už nebude dôležitejšie, spásonosnejšie a krajšia ako: ONA.

  Nenechal ju, aby sa rozhodovala, nedal jej slobodnú vôľu, nedovolil sa zdráhať a s úžasom sledoval, že nič z toho ani nechce. Poddávala sa nedočkavejšie a náruživejšie ako si vôbec stíhal priať a poháňaná vlastnou sebeckou túžbou po ňom, prijímala jeho drsnosť, vracajúc mu naliehavé dotyky, bozky i objatia nástojčivo a žiadostivo.

  Bola tu a chcela ho rovnako, ako on ju.

  Konečne cítil pod rukami telo, ktoré mal hlboko zapísané vo všetkých ryhách toho svojho.

  Zdala sa mu taká horúca po tých neduživých dňoch samoty, až mal chuť pootvárať všetky okná dokorán, postŕhať z oboch všetko zbytočné šatstvo a ľadovému zimnému povetriu darovať čosi z tej plamennej horúčkovitosti, aby zaplnil celé mesto šťastím, ktoré ho zrazu postretlo...

 ...že už nie je len úbohý, poľutovania hodný mizantrop.

 ...lebo miluje! Miluje ju!

domiceli