Rumbelle - ŠUM HVIEZD... 10. kapitola CENA

RUMBELLE

Hviezdny šum

nadviazanie na ff Rozhojdané

10. kapitola

Cena

     Cítil sa prázdny. Prázdnejší ako pohľad, ktorý úchytkom zachytil v masívnom zrkadle na náprotivnej stene v spálni Sira Mauricea, ktorý už hodnú chvíľu pokojne odpočíval vo svojej priveľkej posteli, s blaženým úsmevom na perách, zbavený spomienok sa posledné hodiny života. Ráno sa prebudí a kým mu nemilosrdný čas neprinesie každorannú košeľu smútku za jedinou nezvestnou dcérou, možno sa bude i tešiť novému ránu...

  Zato On zostane prázdny. Prázdnejší ako obloha, ktorej svitanie pokradlo aj posledné hviezdy, posledné svetielka nádeje.

  Prsty sa mu zachveli. Prikývol svojmu osudu a ponáhľal sa domov.

  Ešte chce zachytiť teplo prebúdzajúcich sa detských telíčok, ich pravidelný dych a povlak sna sotva postrehnuteľný v chvení viečok.

  Kamienky posypu chodníka k zámku vzdorovito chrupčali pod podrážkami čižiem, ale nevnímal nič. Ani chlad, ani rosu, dokonca si nevšimol ani stopy vedúce opačným smerom...

  Postál pred dverami spálne Bae, ale nevstúpil. Šiel skontrolovať najskôr maličkú. Iste sa odkopala, iste jej z postele trčí rúčka... Čo ak sa jej zošuchol na zem vankúš, či prikrývka. Mal by sa viac starať o ňu...o nich oboch. Venovať sa im...byť im nablízku. Neutiekať sa márne do iného sveta, plného len ilúzií a prázdnych nádejí, z ktorých tá posledná práve umrela s poznaním, že detstvo jeho lásky je zahalené tajomstvom, o ktorom nič netušil. 

  O ktorom netuší a nikdy tušiť nebude ani jej domnelý otec, Sir Maurice. Aj keď potom by ho to, možno,...bolelo menej. Nie. Bolesť zo samoty, že k nikomu nepatríme a ani sme nepatrili, je horšia. Boľavejšia...Sám to vie najlepšie...Sir Maurice miloval svoju Belle. A môže ju milovať stále. A bude. Tak ako On...

  Predtucha, čo ho ako chladný závan sprevádzala zakaždým, keď sa chcel pozrieť do minulosti krásky, ale hmla mu vždy zahatala všetky chodníčky, sa predsa len ukázala ako dôležitá. To tajomno, neznámo mu prišlo normálne a prikladal vlastnej zaslepenej zaľúbenosti, že chce iba ju. Tu a teraz, nie jej minulosť, nie to, čo ju s minulosťou spája... Teraz tu bol On, teraz tu chcel byť iba on...odteraz tu chce byť iba on...sám! A ona... a ich budúcnosť...spoločná budúcnosť. Nikto a nič viac.

  Ale minulosť ich oboch dobehla.

  Ten zvláštny závan, zhmotnený do mrazivého úškľabku, ktorý prešiel do zúfalého náreku a spojil sa s tým jeho, pocítil aj v tom momente, keď chcel srdce Sira Mauricea vložiť do hrude Belle...

   ...ale nešlo to!

  Hmla sa pretavila do tváre, ktorú poznal...dávno, veľmi dávno... ešte na počiatku svojej cesty k moci. Tváre, ktorá bola živá teraz viac ako pred momentom, kedy jej nositeľa pripravil vlastnoručne o život...Temný pán...Zoso.

  „Tak predsa som vrahom jej otca tak, ako som sa ním chcel stať teraz, aby som ju zachránil... Toto bola cena?! ...Toto poznanie, že sa tak už stalo a nedá sa to vrátiť späť?!... Nielenže ju nezachránim, ešte aj žiť s vedomím, že som jej zabil otca?! Otca, ktorého síce nikdy nepoznala, ale bol jej vlastným. Právoplatným. Jediným, ktorého srdce by ju dokázalo priviesť opäť k životu.

  To srdce, ktoré pred rokmi prebodol dýkou, čo sa v svetle mesiaca zlovestne trblietala a iba ryhy, vykresľujúce na ňu jeho meno, boli temné ako smrť, ktorú ním do seba nenávratne vpisovala...“ vystreľovali mu výčitky z mozgu rovno do srdca a triafali presne...

  Stlačil kľučku na izbe maličkej a so sklonenou hlavou vošiel dnu.

  A opäť ten závan...tentoraz bez tváre.

  Dvihol hlavu, aby si, paranoidný, uvedomil, že je to len prievan. Len rozhojdaná záclona mu odovzdala vlhký príval svitania a na spotenej, rozhorúčenej tvári zanechala mu stopu. ...alebo to bolo varovanie?

  Podišiel k oknu. Chcel ho zavrieť, keď si z výšky všimol dva pásy odtlačkov v piesku chodníka. Dva páry nôh, ktorých stopy viedli von zo zámku.

 Prudko pozrel bokom, k lôžku maličkej.

 Posteľ bola prázdna.

  Rozbehol sa k druhej spálni.

  - Bae! – zakričal, ale temný zámok mu neodpovedal.

  Samota máva zošité ústa.

  - Ponáhľaj sa...- súril chlapec rozospaté, unavené dievčatko, čo sa sústavne zakoptávalo, smrkalo a tíško vzlykalo, netušiac, kam ju jej veľký brat, teraz, po tme ťahá a prečo sa tak ponáhľajú a prečo s nimi nejde...ON.

  Zohol sa k nej a utieral jej malú, sopľom polepenú tváričku.

  - Neboj sa. Už sme skoro tam. Pozri, vidíš tú modrú hviezdičku? To je víla...dobrá víla. Ona mi dala túto...- chvíľu čosi vyťahoval zo záhrenia, kým sa mu na dlani nezjavila priesvitná veľká fazuľa a nezaleskla sa v svite modrej hviezdy nad ich hlavami. – To je kúzelná fazuľa...splní nám želanie. Posledné kúzlo, ktoré chcem kedy v živote vidieť!...Pôjdeme spolu niekam, kde nikto nebude môcť vytrhnúť inému srdce ani nič iné...Nijaké kúzla...nijaké prekliate čary, čo prinášajú iba nešťastie!...- šepkal tajomne a díval sa pritom do zábleskov trblietajúcej sa hviezdy na oblohe, očakávajúc zázrak.

  Hviezda sa skutočne zachvela, roztriasla a zniesla sa k nim v podobe maličkej priesvitnej víly rozsýpajúcej okolo seba trblietky.

  Vidiac padajúcu hviezdu, rozcítil sa ešte viac.

  Predstavil si obraz dokonalej rodiny. Šťastnej, spokojnej. Rodiny s jej krásnym úsmevom na perách, ich nežnými, dôveru sálajúcimi očkami a jeho hrdo vztýčenou hlavou, že je otcom takéhoto zázraku...

  Hviezda zmizla za horizontom a ON...

  ...len si nevedel rýchlo vybrať

  ...len sa nevedel rozhodnúť, čo si priať skôr.

  ...a či vôbec ešte smie.

domiceli

...tak a koniec FF...

Jasné, že sklamanie...verím vám, ja nemôžem za to, že to tak vypálilo...dobre, dobre, môžem...

Vyberte nejakú inú tému, ktorá by sa vám páčila viac... 

:-)

Zatiaľ páááá... :-)