Rumpelstiltskin
Temný
závoj
2. diel
Snubný prstienok
Ešte takmer spala. Bytostne neznášala
všetky tieto ranné rituály s prebúdzaním, ustrojovaním, obliekaním,
bohoslužbami za svitania, keď ešte Boh iste ani netuší, či vôbec požehná aj
tento deň, alebo svet tým včerajším bezodkladne ruší, kedy je od večere ďaleko
a k raňajkám ešte ďalej.
S hlavou odvisnutou na hrudi, snažila
sa udržať viečka ešte zatvorené a spomenúť si na posledný sen, aby
z neho aspoň nejakú tú ilúziu, o ktorej bude v prítmí kaplnky
tajne snívať a prípadne sa do nej štylizovať, zachránila, kým vhupne do nevďačnej
chladnej reality.
Vzadu za jej chrbtom sa upotená komorná
mordovala s jej šnurovačkou, nadávajúc v duchu na lakomstvo pánov, čo
takmer dospelú slečnu silou-mocou chcú ešte pár rokov sťahovať do korzetu pre
trinásťročnú sopľaňu, akoby si nevšimli, že mladá má už aj prsia a tie sú
nielen „krv a mlieko“ a aj patričná dávka mäsa a tuku, a to sa
neohybným kosticiam, kedysi spokojne na hrudi vyrovnaným ako piliere, vôbec
nepáči.
Nechala sa pokorne trhať raz na jednu, raz na
druhú stranu, stískajúc sa iba o lakte, aby sa nezosypala.
Trmácanie na chvíľu ustalo a zmenilo
intenzitu aj celkový spôsob, ktorý poznala a od prvej po poslednú slučku
akceptovala, aby bola ako šľachtičná patrične pripravená reprezentovať svoj
stav na verejnosti.
Povzdychla, hoci sťahovanie bolo miernejšie,
aj akési ohľaduplnejšie, dokonca sa jej zdalo, že ju slúžka pozorne uhládza kdesi
v páse.
Zažmurkala a pohliadla pred seba do
veľkého oválneho zrkadla.
Videla iba seba. Kosticami vytlačené prsia
s od zimy ešte napnutým, husou kožou posiatym povrchom, šikmo skosený pás,
tak do dvoch dlaní...
Od hrôzy otvorila ústa. Dlane, čo sa na ňom
v tej chvíli v zrkadle zobrazili, nepatrili bucľatej komornej, ale...
Chcela sa prudko zvrtnúť, ale postava za ňou
ju pridobre držala napnutú na dvoch šnúrach korzetu, obratne prichytených medzi
prstami, ako postroje koňa. Aj sa tak cítila, ako kobyla, s práve založeným
zubadlom, čo jej znemožňoval slobodný pohyb.
Nahla sa aspoň nabok a úchytkom zachytila
divného človiečika s vypúlenými očami, vyžívajúceho sa v útlosti jej pásu
a fascinovaného oblinami ramien, kam si dovolil, takmer sa zalizujúc, pomaličky postúpiť.
Nestaral sa, že ho sparalizovaná pozoruje.
Až keď tlmene vykríkla, trochu sa otriasol a zabodol teraz už prižmúrené oči do
tých jej zhrozených.
- Niečo sa ti nepáči, drahá...?! Uznaj...je to priveľmi komplikované, takéto tieto
vaše ženské taľafatky. – silno stiahol obe šnúry smerom od jej tela, až jej takmer
vyrazilo dych. - ... daj mi trochu času, nech si to môžem v pokoji obzrieť,
aby som sa priučil...- prevliekol konce do ďalšej slučky z jednej
i druhej strany, obratne prekrížil, narovnajúc ich v strede, s úľubou
sa pokochajúc nad svojou šikovnosťou a obratnosťou a opäť nemilosrdne
trhol do bokov, až takmer nadskočila na špičky. - U mňa doma nemám
totiž služobníctvo a hoci ani ja nie som povinovatý ti takéto služby v budúcnosti
sprostredkúvať, asi to budem robiť rád...- drzo jej bruškami prstov, stále
ťahajúcimi lesklú stuhu šnurovačky, prešiel po nahom pleci a skúsil zísť
nižšie, hoci to znamenalo mierny výstup...
Konečne sa spamätala a prudko otočila,
cúvnuc obranne o krok. Neobratne však vrazila do zrkadla, to sa zapotácalo
a ako odmäkom poškodený tenký ľad od vrchného okraja začalo pukať. Jeho
žilky sa rýchlo rozvetvovali a kým sa spamätala, vyprskli kusy skla do
priestoru, ledva si stihla zakryť tvár, aby jej neublížili.
- Toľká škoda, toľká
škoda...tssc...tscc...tsccc...- ozvalo sa vedľa nej a jeho ukazovák
kreslil čiaru po jej paži, od lakťa k zápästiu.
Keď vykukla spoza dlaní videla, ako má prst od
krvi a špičkou ostrého jazyka ho práve slastne oblizuje.
- Sladká...Moja priateľka by ju možno
ocenila. – utrel zvyšok do klopy vesty. – Ja nie. Pre mňa si len pokazila
dokonalosť vzácneho artefaktu...- pokýval hlavou.
S hrôzou sa pozrela na zničené pravé
benátske zrkadlo pod svojimi nohami.
- Hlupaňa! – s opovrhnutím vyštekol
a jediným pohybom pozbieral čriepky, tie sa ešte vo vzduchu zacelili
a prilepili do rámu, akoby sa nič nebolo bývalo ani stalo.
Až na jeden.
Drsne jej chytil poranenú ruku, bolesť ktorej
v šoku ani necítila, natočil ju a z kože jej nechtami druhej
opatrne vybral úlomok zrkadla, fúknutím usušiac stále krvácajúcu ranku.
- Tento artefakt som myslel. – natočil jej
ruku a vtisol na končeky prstov letmý bozk, nespúšťajúc z nej zrak.
Iba lapala po dychu.
Už si ju nevšímal. Díval sa na úlomok, kýval
čudne strapatou hlavou, vyškierajúc sa pokazenými zubami naň, ako na vzácnosť.
- Nevrátim ho do zrkadla...- pohliadol na
čiernu, temnú dierku vo vzácnom zrkadle, ktoré akoby niekto práve prestrelil. –
Spravím ti z neho... – zahľadel sa pozorne na čriepok. - ...povedzme...snubný prsteň! Bude ako pravý
diamant, s tým rozdielom, že jeho moc a tým aj teba, budem mať
v rukách ja...kým on si naveky bude hovieť na tej tvojej...Kráska! - rozrehotal sa
úplne šialene, až si musela ruky priložiť k ušiam a silne zatvoriť
oči.
Takto ju našla komorná.
- Jémine,... nemohli ste vydržať,
milosťslečinka?! Čo sa mi tu zvíjate?!...Celé sa to zas rozviazalo! Šak ja som si
len po háčik musela odbehnúť, lebo sa jeden vykýval...a ešte aj zrkadlo ste mi zaprasili...
– napľula si na rožok fertuchy a pokúšala sa zo zrkadla zmazať čudnú
čiernu škvrnku.
Márne.
Poblednutá sa na ňu dívala a bola by dala
čokoľvek za to, aby zmizla pod drsným šúchaním slúžky.
Márne...
domiceli
poriadny rozdiel oproti predchádzajúcemu fanfiku...veru,dlho sme tu nemali drsného Rumpla :)
OdpovedaťOdstrániť