Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 6. diel KVETY

Rumpelstiltskin

Temný závoj

6. diel

     - Preberá sa, otec, poď rýchlo, preberá sa! – ťahal ho Bae späť do domu, ale on ešte nebol dostatočne pripravený na stretnutie zoči-voči. Nie je ľahké odosobniť sa od niektorých skutkov a činov, napriek tomu, že sme obeti vzali pamäť. Triaslo sa mu celé vnútro a mal pocit, že to aj navonok vidno, preto iba zazrel na syna, ale z miesta sa nehol.

  Chlapec pristúpil k nemu a prosebne pozrel.

  - Pravda si to nerozmyslíš a neublížiš jej?! – spýtal sa bojazlivo.

  Zhrozil sa tej otázky, ale neodpovedal na ňu.

  - Chcem ťa ...ešte poprosiť, ocko, ...nečaruj už. Aspoň pred ňou nie. Chcem...teda bol by som rád, keby si myslela, že sme ako všetci ostatní...že...skúsime žiť normálne, ako...normálni ľudia. Prosím...- vložil mu ruku do suchej, chladnej, takmer odkrvenej dlane, čo ju doteraz stískal v pästi, aby sa trochu upokojil.

  Zovrel tú synovu, mäkkú a teplú a vážne prikývol. Skúsiť môže...

  Bae sa vrátil do izbice sám.

  Ležala s očami dokorán. S očami, v ktorých doslova plávala dokonalá amnézia. Po chvíli zodvihla dlaň a obzerala si prsty po jednom, akoby aj tie videla po prvýkrát v živote. Dotkla sa látky blúzky, pošúchala ju medzi prstami, priložila zápästie, na ktoré predtým dýchla, k nosu a privoňala si. „Takže oknom z prípadného opojenia alkoholom to nebude...“ preblesklo jej dokonale čistou hlavou.

  Skrátka sa nespoznávala. Nespoznávala sa! Ako to?! Nič...vymleté, vyzametané... Čistá podlaha. Svoje telo, svoj pach, odev, miesto, kde je, postavenie, dokonca si nedokázala spomenúť ani na svoje meno....blúdila po hradách domu, až narazila na usmiateho chlapca.

 Má jej byť povedomý? Tak prečo nie je?

 Za chlapcom, usmiatym ako sedmokráska v jarnom slniečku, sa zjavila ďalšia postava. Muž v strednom veku. Kamenná tvár. Ostré črty. Hľadí na ňu, doslova si ju obzerá, ako...Ako?!

  Jediné, čo ju napadlo, bolo sa posadiť a trochu usmiať. Pripadala si však totálne trápne. Nemožne. Nesvojprávne. Ako kus inventáru izby, ktorý sem akosi nepatrí, alebo patrí a nie je si toho vôbec, ale vôbec vedomý. Kus nábytku. Stôl. Stolička, matrac...matrac nie! Tento muž nevyzerá ako jej manžel a chlapec ako syn. Muž, zapierajúci sa o chlapcove ramená je už tak trochu pre ňu starý, alebo skôr ona pre neho mladá a...nie, syna určite mať nemôže... musela by rodiť v desiatich...

  Bae pocítil otcove ruky na pleciach, aj tlak, akoby v ňom hľadal silu, aby to ustál. Cítil, ako veľmi sa musí ovládať. Svoju príslovečnú prchkosť a nevraživosť voči cudzím ľuďom, ženám obzvlášť a bol mu za to vďačný.

  Netušil, že jeho otec nehľadí na neznámu ženu...

  - Ocko, povieme jej to? – natočil na muža nad sebou hlavu a očakával kladnú odpoveď.

   Vlastne neočakával, spustil aj bez odobrenia.

  - My sme ťa zachránili! ...keď...keď...ťa asi prepadli strašní, zákerní krvilační zbojníci! – vystrelil ruku, akoby v nej ešte stále držal meč, ktorým ju hrdinsky bránil.

  Načiahla sa za tou rukou, dotkla sa jej a pritiahla si chlapca k sebe.

  S bázňou sa opatrne vedľa nej posadil, nechal ju, nech si ho obzrie, aj nech ho potľapká po pleciach. Hrdo pozrel na otca.

  „Vidíš! Ona ma nehladká po hlave ako malého chlapčeka, ona ma pobúchala po pleci, ako to robia veľkí rytieri!“ – nafúkol sa pyšne a začervenal k tomu, lebo žena vedľa neho mu práve na líce prilepila bozk.

  Vstala a obdobne sa zrejme chcela poďakovať aj druhému z mužov, lebo natiahla k nemu obe ruky. Ten však od hrôzy zrozpačitel a radšej zašibrinkoval obranne rukami a zahájil rýchly, zbabelý ústup.

  - Iste si vyhladla ...aj vysmädla ...aj musíš veľa oddychovať. Idem niečo pripraviť a...nebolí ťa, náhodou, niečo?! ...Zašiel by som po nejakú masť...a bylinky...suším ich na pôjde...pôjde...pôjde...Pôjdem! – zvrtol sa a zmizol zas von.

  - Musíš mu prepáčiť. Odkedy umrela mama, niekedy sa správa ako totálny blázon. Ale je to dobrý človek. Naozaj...Aj keď...niekedy o ňom hovoria všeličo...ľudia. Zlí ľudia. Never im. Ani ja im neverím! Ľúbim ho. Je to môj ocko. – snažil sa jej vysvetliť. – Keď chceš, môžeš pobozkať zas mňa. Na druhé líce. Keď chceš... – zmraštil od hrôzy tvár a radšej prižmúril oči. Takáto obeta kvôli otcovi...

  Usmiala sa zas.

  - Určite ste obaja dobrí ľudia, keď ste ma zachránili. Zrejme ma tí...zbojníci, ako hovoríš, museli riadne udrieť do hlavy, lebo...skrátka si neviem na nič spomenúť. – nadvihla a zas spustila plecia.

  Bae sa takmer potešil.

  - To je výborné! ...teda...to nie je dobré, ale môžeš u nás zostať, dokedy chceš...teda dokedy sa ti nevráti rozum...teda hlava...teda pamäť a ty si nespomenieš, kto si a kde bývaš! Pravda s nami zostaneš?! Prosím, prosím...- zopäl ruky a šúchal ich jednu o druhú.

  Zatvárila sa trochu nerozhodne.

   - Naozaj neviem, kam by som šla...Bola by som vám vďačná a zaviazaná...Len, či aj tvoj otec ... s tým bude súhlasiť? – pozrela smerom k dverám.

  - To je jasné! Niesol ťa sem na rukách celú cestu!...z lesa...asi...určite...- začal sa strácať vo svojej rozprávke chlapec.

  To sa už dvere opäť pootvorili a v nich stál Rumpel s hrsťou akejsi dokrkvanej nepôvabnej buriny.

  Bae sa zas zahanbil aj za neho. „Toto má byť kytička?! Pre ženu?!“ pomyslel si sklamaný otcovou nemožnosťou.

  - Uvarím nám čaj! – opravil rázne jeho myšlienkové pochody.

  - Urobím to ja ...a rada! vyskočila Belle a ponúkla sa, oboma rukami oblapiac jeho dlaň plnú čerstvej mäty a materinej dúšky, pritiahnuc si ju k tvári, aby sa nasýtila ich opojnou vôňou.

  Neustál to. Vymrštil  ruku, takmer jej vraziac do nosa a bylinky sa rozleteli po celej izbe.

  - Čo si to dovoľuješ?! Vyprosujem si, aby sa ma niekto len tak mírnix-dírnix dotýkal! – začal z ničoho nič ziapať, neuvedomujúc si, že tým vystraší nielen syna, ale aj hosťa.

  Neskoro.

domiceli