Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA...BONUSovka

Rumbelle

Temná charizma

Bonusovka

      Už po pár stovkách metrov sa spätila a zubadlo sa prekvapenému koňovi drsne zakvačilo do tlamy. Chvíľu ho šepotom upokojovala, kým si uvedomila, že jej slová vlastne nepatria tomuto pokornému zvieraťu, ale hovorí ich sama sebe. Svojmu vnútru, ktoré tajfún rozmetal a odhalil všetky nechránené miesta. Všetky zraniteľné, všetky doteraz spiace...

  Pousmiala sa nad svojou naivnosťou, bláznovstvom, na ktoré sa bezhlavo odhodlala. Kam chcela ísť? Koho konfrontovať?! Ako?! ...

  Zatiahla oči viečkami a zhlboka sa nadýchla ostrého nočného povetria.

  Párkrát pomykala postrojom a otočila spoločníka smerom k zámku. Zatriasol hrivou, zastrihal ušami a akoby sa chcel obzrieť, či to s návratom myslí naozaj vážne.

  Pritakala.

  - Vraciam sa späť, Rumpel...- potľapkala spotené zviera po mohutnom krku a popohnala ho do cvalu. Cestu „domov“ našiel poľahky...

  Pred bránou zosadla. Stále bola pootvorená, pretiahli sa otvorom a odhodlane kráčali smerom k temnému zámku, kde už nesvietilo ani jedno jediné svetielko. Nebyť mesiaca nad hlavami, čo cestu aj priľahlý trávnik postriebril svojím pohľadom, ani by nevedeli, kadiaľ kráčajú. „Domov...“

  Kôň  sa však po pár krokoch začal správať čudne. Prestupoval na mieste, fŕkal okolo seba, mykal nekoordinovane hlavou, násilím ho musela ťahať. Odmietol ísť. Pokúšala sa mu porozumieť, panstvo a služba u Temného pána nepatrili k najľahším, ale bol to „domov“.

  Poobzerala sa, čo tak zviera rozrušilo.

  V strede chodníka, pár siah od nich, stála vztýčená silueta. Rozkročené nohy ešte stále v cestovných, vysokých, pevných čižmách, ako piliere zabodnuté do štrku dokazovali, že „doma“ je tu práve tento muž. Ruky prekrížené na hrudi, ani záhyby dlhého plášťa nemali odvahu poviať si v miernom vetríku. Stál tu meravo ako socha.

  Dokonca aj mesiac mu osvetlil len  malú časť v jeho chabých lúčoch načrtnutej oceľovosivej tváre. Vážnej tváre. Prísnej. Hrdej. Bez emócií...

  - Boli ste sa prejsť, drahá? – zaznelo  prísne a zdalo sa, že ani perami nepohol.

  - Nie...- odpovedala pokojne a vyšla z tieňa koňa o krok dopredu.

  - Chcela si ujsť?! Opustiť ma?! Porušiť dohodu?! – zvyšoval hlas do kvílenia.

  - Nie. Nie. Nie. – zaznelo ku podivu pokojne.

  Tentokrát pristúpil k nej ON a zadíval sa kráske pozorne do tváre, akoby mal pred sebou zrazu inú ženu, než tú, ktorú tu nechal popoludní. Táto je odvážna. Sebavedomá. Vedomá si svojej moci a...nebojí sa ho. Nemá pred ním strach. Necúva, nesklápa oči, netrasie sa...

  - Ako sa to na mňa dívaš?!...žiadna žena sa na mňa takto nikdy nedívala...ani moja žena... – precedil šeptom a asi to ani nechcel vysloviť nahlas.

  - Nie...- zaznela zas odpoveď a nasledoval ju letmý úsmev.

  Napriamil sa, rozplietol ruky, ale nevedel zrazu, čo s nimi, tak ich na prsiach skrížil zas, neuvedomujúc si, že to pôsobí ako ochranné gesto.

  Trochu ju to zamrzelo. Zvážnela. A už-už chcela otvoriť ústa a povedať mu všetko, čo má na srdci...keď ju predbehol s vlastným záujmom.

  - Prečo... si sa vrátila? – nahol hlavu k jednému, potom k druhému plecu, aby mu neunikla odpoveď, nielen tá vyslovená, ale aj tá v jej mysli.

  Zrazu však videl, že tam nemôže čítať. Akoby jej myšlienky zastreli tisíce krídeliek splašených motýľov, ktoré sa rozhodli chrániť to, z čoho boli zrodené, vlastnými krehkými telíčkami, navzdory všetkým drsným slovám...

  - Nikdy som...neodišla...Nikdy by som neodišla. Nechcem odísť... – habkala, hoci to bolo presne to, čo mu pôvodne chcela povedať, zrazu to nešlo.

  Cez slzné kanáliky sa začali tlačiť skvapalnené motýle a spúšťali sa dolu lícami, márne sa ich snažila zachytávať do vlákien rukavičky...aby si nebodaj nepomyslel, že je len ufňukanou, nevyrovnanou ženskou, ktorá ani nevie čo chce a jediné, čo vie, je rozplakať sa.

  Natiahol k nej ruku, chvíľu ešte váhal, kým sa jej dotkol rozochveného líca a jednu zo sĺz zachytil na svoj prostredník.

  - Prečo...? – zopakoval nechápavo otázku, ale díval sa do oka malej roztrasenej slze.

  - Bojím sa, že vás tá žena iba sklame, že vám nebude vedieť dať to...po čom tak túžite...čo vám chýba... – zahryzla si do pery.

  Nadvihol jej tvár k svojej prstami oboch rúk, ale stále sa mračil. V dvoch kolmých vráskach na čele však nebol hnev, ani skrytá nevraživá vášeň či zúrivosť. Len odpoveď. Planá, bezvýznamná...a predsa taká dôležitá.

  - Aj ma sklamala. Oklamala. Podviedla. Vybabrala so mnou aj s dohodou, ktorú sme uzavreli...a nemohla spraviť nič lepšie. – rozprával v jednom tóne zabodnutý stále do jej prekvapeného pohľadu, ktorý ho už hodnú chvíľu fascinoval a pútal k sebe neskutočnou silou, ktorej sa nevedel...a ani nechcel brániť.

  Sánka sa jej roztriasla a nebyť jeho prstov, ktoré to cítili a báli sa stiahnuť sa z jej tváre, aby jej tým neublížili, asi by nevydržala dívať sa mu ďalej do očí.

  - Prečo...? – zopakoval do tretice svoju všetečnú otázku.

  Odpovedala mu iba pomalým zatiahnutím viečok a pootvorením pier.

  V jeho prstoch sa pohla jej sánka kúsok vyššie a vyššie, zanechávajúc mu na bruškách i dlani tisíce odkazov, tisíce drobných dotykových indícií na cestu k cieľu  a...

  Počúvol ich nežné volanie a odpoveď prišla spolu s ním...

domiceli