Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 2. diel SNUBNÝ PRSTIENOK...

Rumpelstiltskin

Temný závoj

2. diel

Snubný prstienok

     Ešte takmer spala. Bytostne neznášala všetky tieto ranné rituály s prebúdzaním, ustrojovaním, obliekaním, bohoslužbami za svitania, keď ešte Boh iste ani netuší, či vôbec požehná aj tento deň, alebo svet tým včerajším bezodkladne ruší, kedy je od večere ďaleko a k raňajkám ešte ďalej.

  S hlavou odvisnutou na hrudi, snažila sa udržať viečka ešte zatvorené a spomenúť si na posledný sen, aby z neho aspoň nejakú tú ilúziu, o ktorej bude v prítmí kaplnky tajne snívať a prípadne sa do nej štylizovať, zachránila, kým vhupne do nevďačnej chladnej reality.

  Vzadu za jej chrbtom sa upotená komorná mordovala s jej šnurovačkou, nadávajúc v duchu na lakomstvo pánov, čo takmer dospelú slečnu silou-mocou chcú ešte pár rokov sťahovať do korzetu pre trinásťročnú sopľaňu, akoby si nevšimli, že mladá má už aj prsia a tie sú nielen „krv a mlieko“ a aj patričná dávka mäsa a tuku, a to sa neohybným kosticiam, kedysi spokojne na hrudi vyrovnaným ako piliere, vôbec nepáči.

  Nechala sa pokorne trhať raz na jednu, raz na druhú stranu, stískajúc sa iba o lakte, aby sa nezosypala.

  Trmácanie na chvíľu ustalo a zmenilo intenzitu aj celkový spôsob, ktorý poznala a od prvej po poslednú slučku akceptovala, aby bola ako šľachtičná patrične pripravená reprezentovať svoj stav na verejnosti.

  Povzdychla, hoci sťahovanie bolo miernejšie, aj akési ohľaduplnejšie, dokonca sa jej zdalo, že ju slúžka pozorne uhládza kdesi v páse.

   Zažmurkala a pohliadla pred seba do veľkého oválneho zrkadla.

  Videla iba seba. Kosticami vytlačené prsia s od zimy ešte napnutým, husou kožou posiatym povrchom, šikmo skosený pás, tak do dvoch dlaní...

  Od hrôzy otvorila ústa. Dlane, čo sa na ňom v tej chvíli v zrkadle zobrazili, nepatrili bucľatej komornej, ale...

  Chcela sa prudko zvrtnúť, ale postava za ňou ju pridobre držala napnutú na dvoch šnúrach korzetu, obratne prichytených medzi prstami, ako postroje koňa. Aj sa tak cítila, ako kobyla, s práve založeným zubadlom, čo jej znemožňoval slobodný pohyb.

  Nahla sa aspoň nabok a úchytkom zachytila divného človiečika s vypúlenými očami,  vyžívajúceho sa v útlosti jej pásu a fascinovaného oblinami ramien, kam si dovolil, takmer sa zalizujúc, pomaličky postúpiť.

  Nestaral sa, že ho sparalizovaná pozoruje. Až keď tlmene vykríkla, trochu sa otriasol a zabodol teraz už prižmúrené oči do tých jej zhrozených.

  - Niečo sa ti nepáči, drahá...?!  Uznaj...je to priveľmi komplikované, takéto tieto vaše ženské taľafatky. – silno stiahol obe šnúry smerom od jej tela, až jej takmer vyrazilo dych. - ... daj mi trochu času, nech si to môžem v pokoji obzrieť, aby som sa priučil...- prevliekol konce do ďalšej slučky z jednej i druhej strany, obratne prekrížil, narovnajúc ich v strede, s úľubou sa pokochajúc nad svojou šikovnosťou a obratnosťou a opäť nemilosrdne trhol do bokov, až takmer nadskočila na špičky. - U mňa doma nemám totiž služobníctvo a hoci ani ja nie som povinovatý ti takéto služby v budúcnosti sprostredkúvať, asi to budem robiť rád...- drzo jej bruškami prstov, stále ťahajúcimi lesklú stuhu šnurovačky, prešiel po nahom pleci a skúsil zísť nižšie, hoci to znamenalo mierny výstup...

  Konečne sa spamätala a prudko otočila, cúvnuc obranne o krok. Neobratne však vrazila do zrkadla, to sa zapotácalo a ako odmäkom poškodený tenký ľad od vrchného okraja začalo pukať. Jeho žilky sa rýchlo rozvetvovali a kým sa spamätala, vyprskli kusy skla do priestoru, ledva si stihla zakryť tvár, aby jej neublížili.

  - Toľká škoda, toľká škoda...tssc...tscc...tsccc...- ozvalo sa vedľa nej a jeho ukazovák kreslil čiaru po jej paži, od lakťa k zápästiu.

 Keď vykukla spoza dlaní videla, ako má prst od krvi a špičkou ostrého jazyka ho práve slastne oblizuje.

  - Sladká...Moja priateľka by ju možno ocenila. – utrel zvyšok do klopy vesty. – Ja nie. Pre mňa si len pokazila dokonalosť vzácneho artefaktu...- pokýval hlavou.

  S hrôzou sa pozrela na zničené pravé benátske zrkadlo pod svojimi nohami.

  - Hlupaňa! – s opovrhnutím vyštekol a jediným pohybom pozbieral čriepky, tie sa ešte vo vzduchu zacelili a prilepili do rámu, akoby sa nič nebolo bývalo ani stalo.

  Až na jeden.

  Drsne jej chytil poranenú ruku, bolesť ktorej v šoku ani necítila, natočil ju a z kože jej nechtami druhej opatrne vybral úlomok zrkadla, fúknutím usušiac stále krvácajúcu ranku.

  - Tento artefakt som myslel. – natočil jej ruku a vtisol na končeky prstov letmý bozk, nespúšťajúc z nej zrak.

  Iba lapala po dychu.

  Už si ju nevšímal. Díval sa na úlomok, kýval čudne strapatou hlavou, vyškierajúc sa pokazenými zubami naň, ako na vzácnosť.

  - Nevrátim ho do zrkadla...- pohliadol na čiernu, temnú dierku vo vzácnom zrkadle, ktoré akoby niekto práve prestrelil. – Spravím ti z neho... – zahľadel sa pozorne na čriepok. -  ...povedzme...snubný prsteň! Bude ako pravý diamant, s tým rozdielom, že jeho moc a tým aj teba, budem mať v rukách ja...kým on si naveky bude hovieť na tej tvojej...Kráska! - rozrehotal sa úplne šialene, až si musela ruky priložiť k ušiam a silne zatvoriť oči.

  Takto ju našla komorná.

  - Jémine,... nemohli ste vydržať, milosťslečinka?! Čo sa mi tu zvíjate?!...Celé sa to zas rozviazalo! Šak ja som si len po háčik musela odbehnúť, lebo sa jeden vykýval...a ešte aj zrkadlo ste mi zaprasili... – napľula si na rožok fertuchy a pokúšala sa zo zrkadla zmazať čudnú čiernu škvrnku.

  Márne.

  Poblednutá sa na ňu dívala a bola by dala čokoľvek za to, aby zmizla pod drsným šúchaním slúžky.

  Márne...

domiceli