Rumbelle - KLOPOTANIE 10. kapitola V NÁS...

RUMBELLE

Klopotanie

nadviazanie na FF MOIRY

X. BONUSová kapitola

V nás...

     Díval sa chvíľu na ňu, netrpezlivú a nedočkavú, kedy už konečne začne rozprávať, a vidiac, že takmer ani nedýcha, je pripravená hltať každé jedno slovo a aj bez nich hľadí na neho takmer zbožne, mu namiesto toho, aby mal dostatok odvahy na spoveď, túto odvahu vnútro požieralo a stláčalo kdesi späť do hĺbky srdca, kde toľké roky tajne driemala.

  A pritom presne po tomto túžil. Po dievčatku, ku ktorému ho bude viazať puto spolupatričnosti, ktoré rokmi bude stále viac a viac silnieť, pevnieť a stávať sa krajším a obohacujúcejším pre oboch...že sa budú tešiť z každej spoločne strávenej chvíle, každý rozhovor bude sviatkom, každý okamih malým zázrakom.  Budú si navzájom zverovať  svoje pocity, zážitky, obavy i strach. Pochopia sa, povzbudia, vyriešia všetko...spolu, spolu, ako...

  - Tak začni...te už...- skočila mu do myšlienok, keď sa jej chvíľa ticha zdala pridlhá, váhajúc, či mu tykať, hoci v ich kruhoch to bolo krajne nevhodné, zdalo sa jej, že on to preferuje a takto mu to vyhovuje. Dobre, skúsi to.  – Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami...- skúšala mu napovedať, nech sa kamsi konečne pohnú.

  - To bývaš až tak ďaleko? – spýtal sa sklamane, berúc to ako mapu k nej domov.

  - Ešte ďalej. – odpovedala mu rovnako znechutene. - Tri dni cesty odtiaľto. Na koči. Bez prestávky. Len sme menili kone. – povzdychla. – Tú rozprávku, si prosím. Alebo radšej nejaký ľúbostný príbeh. – vystrúhala  trochu priodvážny, lascívny úsmev.

  ...ale nepáčil sa mu. Pochopila hneď.

  Zmĺkla, stíchla, skoro sa ani nepohla. Tak sa rozhovoril.

  - ...žil jeden chlapec, ktorého vychovávali tri sudičky, lebo otec na neho nemal čas. – začal rozplietať klbko a za každou vetou čakal, že si už-už spomenie a niečo z jeho rozprávania sa jej vybaví...či už zo spomienok, alebo z rozprávania matky.

   Márne. Počúvala a bolo vidno, že to je pre ňu iba rozprávka.

  Pekná, ale vymyslená a stále premýšľala, kde a akú bude mať asi pointu, prípadne nejaké to ponaučenie, z ktorého si bude mať zobrať príklad, ako to už v rozprávkach býva. Vopred pripravená, že ho nesklame a na všetko mu prikývne, aby si nemyslel, že sa s rozprávaním trápil zbytočne.

  Spozoroval, že sa trápi zbytočne. Skúsil deje trochu zreálniť, hoci sa tým pohyboval po veľmi tenkom ľade.

  - Som jedináčik. Nikdy som nemal brata ani sestru...a vždy mi veľmi chýbali. Veľmi. – zahľadel sa do diaľky, akoby si musel predstaviť to, o čom rozpráva, kým pokračoval. -  Bol by som najstarší. Mladší bratia by sa odomňa kadečomu učili a oháňali sa mnou pred dotieravými chlapčiskami, čo by si do nich dovoľovali. A sestry by ku mne vzhliadali a ja...ja by som na ne dával dobrý pozor, aby sa im nič zlé neprihodilo,  strážil ich, chránil a bol pyšný, že rastú do krásy, sú milé, múdre a každý ich má rád...každý...- zodvihol akýsi konárik a ďobal ním do rozmočenej, starým lístím pokrytej zeme pod nohami, akoby  strkal do pliec dotieravcom a obsmŕdačom.

  - Hm, to je milé...ale ako to skončilo s tým chlapcom, čo zázračne oživil to dievčatko a potom ju zachránil pred jedovatým hadom?! – skočila späť do rozprávky nepochopiac, že obe výpovede sú z jednej a tej istej.

  Smutne na ňu pozrel a bál sa jej povedať na rovinu, čo k nej cíti. Iba sa díval a dúfal, že z jeho pohľadu vyčíta pokračovanie, aj koniec.

  - Ahá, vy iste chcete...teda ty chceš, aby som záver vymyslela ja. – doplnila si, prižmúrila oči, zadívala sa tiež kdesi do húštiny lesa okolo a spustila, akoby čítala z nejakej knihy.

- Stretávali sa teda každý deň a boli si bližší a bližší...a obaja rástli a potom prišli prvé plesy a tajné prechádzky po záhrade a prvé bozky a on požiadal jej rodičov o jej ruku a...počkať, tu to trochu skomplikujeme... Oni mu dali úlohu, alebo tri úlohy, tak to v rozprávkach býva. Ťažké úlohy, ale on ich všetky splnil a potom bola svadba a žili spolu šťastne až do smrti. Bodka. Zazvonil zvonec a rozprávke je koniec...- tleskla si do dlaní, ale kým sa stihol nadýchnuť, pokračovala z iného súdka. – Takže ja som si rozprávku vypočula, aj dokončila  a teraz sa už konečne môžeme pozhovárať o nás dvoch. – natiahla k nemu dlaň a položila mu ju na tú jeho.

  Privrel oči a sklonil hlavu.

  - Belle, to by bolo možné len v rozprávke. Takéto šťastné konce...- rozosmial sa, pobavený jej naivnou predstavou vzájomného súžitia, aj keď ho to prekvapilo a aj ješitne hrialo. -  Ten chlapec a to dievča sú predsa z rôznych svetov. Takí sa  nikdy neberú...Nikdy. Ver mi. Navyše, zašla si príliš ďaleko a vôbec nepochopila, čo som chcel povedať...Hoci, aj to by asi bola len rozprávka...- opäť sa zahľadel dolu, kdesi pod nohy, do zotletého lístia.

  - Vôbec ti nerozumiem! Je jedno z akých svetov kto je, keď je medzi nimi puto! Keď sa ľúbia čistou láskou! Keď raz a navždy patria k sebe! – obhajovala svoj šťastný koniec zaťato a odhodlane.

  - Belle, ja ale hovorím o nás dvoch a nie o rozprávke. Ja som ten chlapec a ty si to dievčatko, čo to stále nechápeš?! – odpovedal jej a radšej prichytil obe jej dlane, predpokladajúc, že keď jej to dôjde, bude chcieť ujsť.

  Došlo jej to.

  - Chceš mi tvrdiť, že...to...nebola... rozprávka?! – oči sa jej údivom otvárali dokorán.

  Zakýval hlavou.

  Spýtaj sa svojej matky, alebo starého otca...- odpovedal jej vážne.

  - To... ale znamená, že ty...ty vo mne vidíš...iba svoju sestru, ktorú si nikdy nemal...že ma ľúbiš, ale ...ale...iba ako sestru?!  Sestru?!...iba sestru?! – vyhŕklo z jej úst nešťastne.

  - Ľúbim ťa, ako som nikoho na svete neľúbil, Belle. Ako svoju najmilovanejšiu vlastnú sestru. – zabil a zostalo mu len sa dívať, ako mizne medzi stromami, ako kôň erdží zúfalstvom, poháňaný jej bičíkom a ako sa dupot postupne vzďaľoval až zmizol.

  Chápal, snívala o čomsi viac...

  O rozprávke...

  O šťastnom konci...

  - Teraz si už konečne spokojný?! – vstal a vykríkol do húštiny.

  Ako predpokladal, bol tam.

  - Ešte nie...ešte to celé zďaleka neskončilo...! Teraz som na rade ja... - ozvalo sa tlmene.

 

domiceli