RUMBELLE - MOIRY 3. kapitola Uzol

RUMBELLE

Moiry

3. kapitola

Uzol...

    Izbica bola preplnená. Na jednej strane každý mal miesto, na druhej bolo priam očividné, že títo ľudia spolu nebývajú, iba sa tu nejakým riadením osudu, alebo čoho, zhromaždili. A každý z nich čakal na ďalšie dejstvo, či aspoň výstup v ňom, o ktorom  vedel, že nevyhnutne musí prísť. Ale ani jeden z nich to navonok nedával nijako najavo.

   Užívali si prchavú atmosféru spolupatričnosti s touto prazvláštnou, pokojnou a vlastne krásnou chvíľkou...

  Blízko k peci, s nohou vyloženou na nízky stolček, pomáhajúc si tak prenesením tiaže na koleno, odľahčiť ruky, čo ešte neboli dostatočne mocné, aby celý deň vydržali niesť v náručí svoje dieťa,  sedela žena s nachýlenou hlavou k hlávke spokojne k prsníku prisatého dievčatka. 

  Jej červenkastá, takmer priesvitná pästička tlačila matke do kože, zabárala sa do nej a pocit, že je teplá a svieža dodával zoslabnutej žene nádej a silu na skoré uzdravenie sa a zotavenie z ťažkého pôrodu.

  Občas vľúdne zdvihla zrak k chlapcovi, čo sa ostýchal pristúpiť bližšie, aby ju náhodou nevyrušil a maličkú nerozplakal, ale aj tak zobďaleč s pradenom v ruke nervózne sledoval, ako sa jeho „chránenkyni“ darí.

  Lachesis drgla lakťom do staršej sestry, pozorne prekladajúcej napradené špulky do košíkov k mnohým ostatným, čo sa im tu za posledné dni práce nakopili, upozorniac ju na chlapcovu roztržitosť.

  - Aký je "náš malý rytier" ohľaduplný. – zareagovala na jeho gesto, keď si prst priložil k perám, aby im dal najavo, že majú pracovať trochu tichšie. – Nejako si tie tvoje slová vzal priveľmi k srdcu. – uškrnula sa a prekrížila paže na hrudi, nesúhlasne krútiac hlavou, hoci napokon vyslovila. – Ale, nech... Veď sa tá ešte dosť naplače do vankúšov kvôli takým ako je on, či jemu podobní, keď dozreje do veku dievčenstva. – pozrela s očami prižmúrenými na dlaň ženy, pod ktorou sa črtala malá hlávka bábätka, teraz už pokojne odfukujúceho s poslednou  nevstrebanou kvapkou mlieka v kútiku drobných mrviacich sa ružových pier, našpúlených ešte v sacom reflexe.

  - Vyrastie z nej iste krásavica, takže o nápadníkov nebude mať núdzu! – doplnila Klótho, opatrne rozvíjajúc nový začiatok ďalšej priadze a všetky tri sa potuteľne pousmiali..

  Kto by povedal, že toto ženské laškovanie sa ich zvnútra dosť bolestne dotýka, lebo ani jedna z nich nikdy vo svojom živote nepoznali muža, nezažili vzťah, ani pocity, nad ktorými sa teraz pozastavovali. Im dopriate neboli. Nebudú...Naveky odsúdené hľadieť na osudy iných, ony zostávali pannami.

  Možno preto ich aj žena zhovievavo nechala, aby si vymýšľali osud jej dcérky. Pravdu však ani jedna z nich poznať nemohla. Dali svoje dary, ale ostatné bolo v rukách osudu. Neboli veštkyňami...

  Neodolal. Pristúpil o krok. O ďalší. Až stál tesne nad matkou a jej uzlíčkom.

  Opatrne podložila celú pažu pod dieťa a pomaličky ho nadvihla k nemu. Iba posunkom mu pokynula, aby sa nebál a chytil ju. Teraz, zamotanej v niekoľkých teplých prikrývkach, z ktorých sotva vykúkala hlava a kúsky prštekov, to nebolo také ťažké a nebezpečné, že by jej nejako ublížil svojou neopatrnosťou či nedostatkom skúseností.

  Prekvapený dôverou prijal dieťatko, nechal ženu, napraviť mu ju v náručí a hrdo, až pyšne  sa s ňou vypol, očami skontrolujúc svoje opatrovníčky, či všetky tri vidia, akej cti sa mu dostalo.

  Videli a pritakali, hoci im kútikmi úst zas šklbalo.

  - Si ešte slabá, dávaj vonku pozor...a vezmi si vlniak. – nakázala pragmatická Lachesis žene, zberajúcej sa von. – ...mala by som ísť s tebou, ale práce je veľa. Nebuď dlho. – prikazovala prísne.

  Žena prikývla, usmiala sa na Rumpla.

  - O chvíľu som späť... – zašepkala.

  Mala taký pekný hlas. Taký príjemný. Taký láskavý. Ako...ako mama. Pomyslel si a úsmev jej vrátil.

  Chvíľa trvala ešte kratšie. 

  Dvere sa náhle rozleteli a dnu vtrhlo niekoľko zbrojnošov pozorne sa obzerajúcich po osadenstve, ale vidiac iba ženy a deti, pokynuli von, že vzduch je čistý.

  Až teraz sem vošiel vysoký, trochu tučný muž. Pod lakťom drsne držal a ťahal so sebou  ženu, čo sa šla trochu osviežiť na vzduch a doslova ju vtiahol dnu, sotiac ju pred seba.

  Znechutene sa obzrel po príbytku, ešte raz si premeral úbožiačku, čo zas schmatol veľkou rukou v kvalitnej koženej rukavičke za plece a natočil si ju k sebe.

  - Fuj! To je vskutku úbohé, až takto ma ponížiť! Zhanobiť  moju česť a česť celého nášho rodu. Najradšej by som ťa tu, moja milá, nechal hniť v tejto kutici a v týchto prašivých handrách, ale ja už posmešky od nikoho znášať nebudem! ...Od nikoho! Nikdy! ...Ja si porobím poriadok vo vlastnom dome raz-dva! – ziapal jej do tváre, neustále ňou trmácajúc.

   Dievčatko sa na hluk a prievan zvonka prebudilo a žalostne rozplakalo, akoby cítilo nebezpečenstvo.

 Darmo ho kolísal, nakláňal sa k nemu a šepkal mu pekné slová, vyťahovalo bezmocné rúčky spod prikrývok nekoordinovane nimi šermujúc v studenom vzduchu a dožadovalo sa teplého bezpečia tela svojej matky.

  Na okamih umĺklo, len tíško fňukalo, lebo zachytilo chlapcove vlasy a zakvačilo sa o ne, hneď ich zas však vypustiac. Metajúc sa, dotklo sa mu zasoplenou, uprskanou  tváričkou mäkkého líca. Na okamih zmĺklo, ale zistiac, že sa nedá sať a nič z neho netečie, nech sa oň pritláča seba viac, a nedočkavými ústočkami hľadá to správne miesto, rozplakalo sa srdcervúco znovu.

 To sa už jeho matka vytrhla z rúk zúrivého chlapa a pobehla k chlapčaťu, opatrne prevezmúc svoje dieťa, pritúliac si ho nežne, ale silno k sebe.

  - Tak to bastardča, ako vidím,  je už na svete! – precedil cez zuby nepozvaný návštevník. – A ak dobre vidím, prežilo! - dodal nevrelo. 

   Nemal záujem si ho zbližša obzerať.

  Urobil krok bokom, aby uvoľnil dvere a natrčil ukazovák zdobený obrovským prsteňom smerom k východu.

  - Prac sa! Ideš pekne domov! ...Som tvoj otec a kým ťa nevydám, ak vôbec sa niekedy  niekto na teba ešte ulakomí, dovtedy patríš mne a ja budem rozhodovať o tvojom osude. – vyriekol prísne.

  Žena pokorne sklopila hlavu a poslúchla.

  - Neberte nám krásku...neberte nám ju...- zašepkal so slzami na krajíčku, načo muž iba vybuchol do hurónskeho rehotu, neunúvajúc sa ani zatvoriť za sebou a svojou nepodarenou dcérou dvere.

domiceli