RUMBELLE
Klopotanie
nadviazanie na FF
MOIRY
X. BONUSová kapitola
V nás...
Díval sa chvíľu na ňu, netrpezlivú
a nedočkavú, kedy už konečne začne rozprávať, a vidiac, že takmer ani
nedýcha, je pripravená hltať každé jedno slovo a aj bez nich hľadí na neho
takmer zbožne, mu namiesto toho, aby mal dostatok odvahy na spoveď, túto odvahu
vnútro požieralo a stláčalo kdesi späť do hĺbky srdca, kde toľké roky tajne
driemala.
A pritom presne po tomto túžil.
Po dievčatku, ku ktorému ho bude viazať puto spolupatričnosti, ktoré rokmi
bude stále viac a viac silnieť, pevnieť a stávať sa krajším
a obohacujúcejším pre oboch...že sa budú tešiť z každej spoločne
strávenej chvíle, každý rozhovor bude sviatkom, každý okamih malým
zázrakom. Budú si navzájom zverovať svoje pocity, zážitky, obavy i strach.
Pochopia sa, povzbudia, vyriešia všetko...spolu, spolu, ako...
- Tak začni...te už...- skočila mu do
myšlienok, keď sa jej chvíľa ticha zdala pridlhá, váhajúc, či mu tykať, hoci
v ich kruhoch to bolo krajne nevhodné, zdalo sa jej, že on to preferuje
a takto mu to vyhovuje. Dobre, skúsi to.
– Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami...-
skúšala mu napovedať, nech sa kamsi konečne pohnú.
- To bývaš až tak ďaleko? – spýtal sa
sklamane, berúc to ako mapu k nej domov.
- Ešte ďalej. – odpovedala mu rovnako
znechutene. - Tri dni cesty odtiaľto. Na koči. Bez prestávky. Len sme menili
kone. – povzdychla. – Tú rozprávku, si prosím. Alebo radšej nejaký ľúbostný
príbeh. – vystrúhala trochu priodvážny, lascívny úsmev.
...ale nepáčil sa mu. Pochopila hneď.
Zmĺkla, stíchla, skoro sa ani nepohla. Tak sa
rozhovoril.
- ...žil jeden chlapec, ktorého vychovávali
tri sudičky, lebo otec na neho nemal čas. – začal rozplietať klbko a za
každou vetou čakal, že si už-už spomenie a niečo z jeho rozprávania
sa jej vybaví...či už zo spomienok, alebo z rozprávania matky.
Márne. Počúvala a bolo vidno, že to je
pre ňu iba rozprávka.
Pekná, ale vymyslená a stále premýšľala,
kde a akú bude mať asi pointu, prípadne nejaké to ponaučenie,
z ktorého si bude mať zobrať príklad, ako to už v rozprávkach býva.
Vopred pripravená, že ho nesklame a na všetko mu prikývne, aby si
nemyslel, že sa s rozprávaním trápil zbytočne.
Spozoroval, že sa trápi zbytočne. Skúsil deje
trochu zreálniť, hoci sa tým pohyboval po veľmi tenkom ľade.
- Som jedináčik. Nikdy som nemal brata ani
sestru...a vždy mi veľmi chýbali. Veľmi. – zahľadel sa do diaľky, akoby si
musel predstaviť to, o čom rozpráva, kým pokračoval. - Bol by som najstarší. Mladší bratia by sa
odomňa kadečomu učili a oháňali sa mnou pred dotieravými chlapčiskami, čo
by si do nich dovoľovali. A sestry by ku mne vzhliadali a ja...ja by
som na ne dával dobrý pozor, aby sa im nič zlé neprihodilo, strážil ich, chránil a bol pyšný, že
rastú do krásy, sú milé, múdre a každý ich má rád...každý...- zodvihol
akýsi konárik a ďobal ním do rozmočenej, starým lístím pokrytej zeme pod
nohami, akoby strkal do pliec
dotieravcom a obsmŕdačom.
- Hm, to je milé...ale ako to skončilo
s tým chlapcom, čo zázračne oživil to dievčatko a potom ju zachránil
pred jedovatým hadom?! – skočila späť do rozprávky nepochopiac, že obe výpovede
sú z jednej a tej istej.
Smutne na ňu pozrel a bál sa jej povedať
na rovinu, čo k nej cíti. Iba sa díval a dúfal, že z jeho
pohľadu vyčíta pokračovanie, aj koniec.
- Ahá, vy iste chcete...teda ty chceš, aby
som záver vymyslela ja. – doplnila si, prižmúrila oči, zadívala sa tiež kdesi
do húštiny lesa okolo a spustila, akoby čítala z nejakej knihy.
-
Stretávali sa teda každý deň a boli si bližší a bližší...a obaja
rástli a potom prišli prvé plesy a tajné prechádzky po záhrade
a prvé bozky a on požiadal jej rodičov o jej ruku a...počkať, tu
to trochu skomplikujeme... Oni mu dali úlohu, alebo tri úlohy, tak to
v rozprávkach býva. Ťažké úlohy, ale on ich všetky splnil a potom
bola svadba a žili spolu šťastne až do smrti. Bodka. Zazvonil zvonec
a rozprávke je koniec...- tleskla si do dlaní, ale kým sa stihol
nadýchnuť, pokračovala z iného súdka. – Takže ja som si rozprávku vypočula,
aj dokončila a teraz sa už konečne
môžeme pozhovárať o nás dvoch. – natiahla k nemu dlaň a položila
mu ju na tú jeho.
Privrel oči a sklonil hlavu.
- Belle, to by bolo možné len
v rozprávke. Takéto šťastné konce...- rozosmial sa, pobavený jej naivnou
predstavou vzájomného súžitia, aj keď ho to prekvapilo a aj ješitne
hrialo. - Ten chlapec a to dievča
sú predsa z rôznych svetov. Takí sa
nikdy neberú...Nikdy. Ver mi. Navyše, zašla si príliš ďaleko
a vôbec nepochopila, čo som chcel povedať...Hoci, aj to by asi bola len
rozprávka...- opäť sa zahľadel dolu, kdesi pod nohy, do zotletého lístia.
- Vôbec ti nerozumiem! Je jedno z akých
svetov kto je, keď je medzi nimi puto! Keď sa ľúbia čistou láskou! Keď raz
a navždy patria k sebe! – obhajovala svoj šťastný koniec zaťato
a odhodlane.
- Belle, ja ale hovorím o nás dvoch
a nie o rozprávke. Ja som ten chlapec a ty si to dievčatko, čo
to stále nechápeš?! – odpovedal jej a radšej prichytil obe jej dlane,
predpokladajúc, že keď jej to dôjde, bude chcieť ujsť.
Došlo jej to.
- Chceš mi tvrdiť, že...to...nebola...
rozprávka?! – oči sa jej údivom otvárali dokorán.
Zakýval hlavou.
Spýtaj sa svojej matky, alebo starého
otca...- odpovedal jej vážne.
- To... ale znamená, že ty...ty vo mne
vidíš...iba svoju sestru, ktorú si nikdy nemal...že ma ľúbiš, ale ...ale...iba
ako sestru?! Sestru?!...iba sestru?! –
vyhŕklo z jej úst nešťastne.
- Ľúbim ťa, ako som nikoho na svete
neľúbil, Belle. Ako svoju najmilovanejšiu vlastnú sestru. – zabil
a zostalo mu len sa dívať, ako mizne medzi stromami, ako kôň erdží
zúfalstvom, poháňaný jej bičíkom a ako sa dupot postupne vzďaľoval až
zmizol.
Chápal, snívala o čomsi viac...
O rozprávke...
O šťastnom konci...
- Teraz si už konečne spokojný?! – vstal
a vykríkol do húštiny.
Ako predpokladal, bol tam.
- Ešte nie...ešte to celé zďaleka
neskončilo...! Teraz som na rade ja... - ozvalo sa tlmene.
domiceli
už dlho som sa v komentári nezmienila o prekvapujúcich koncoch, však? :) nemám slov :)
OdpovedaťOdstrániť