Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 38. kapitola JAZERO

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

38. kapitola

Jazero....

       Počkala si, až zmizne v útrobách tvrdze, až potom sa zaleskla v tme pred opustenou ženou, nechanou napospas chladu a tme, uprostred noci na mramorovej lavičke zničeného altánku.
  Rýchlo trepotala krídelkami, aby vytvorila teplý, voňavý vánok, čo pohladí Krásku po tvári a odoženie z nej smútok a nostalgiu z jeho odchodu...

  - To je čo zas toto?! ...Nejaký hologramový šmejd?! – zavrčala na ňu Emilie, zovrúc si čelo do dlaní, či zas nemá ďalšie absťákové halucinácie.

  - No dovoľ?... Vôbec nie som holá a navyše nemám ani gram!... Čo nevidíš, že mám na svojom nádhernom štíhlom tele svetlomodré šaty z lupienkov kvetov a...- obraňovala sa urazená Modrá víla, prekvapená slovníkom aj nevrelosťou ženy, ktorú poznala ako stelesnené dobro a radšej sa zhmotnila v podobe človeka. Natriasla rozložitú sukienku, prihladila vlnky zdobené modrými kvietkami a hrdo dvihla noštek.

  - ...ma podrž, ďalšia postihnutá...- privrela silno oči a dvihla hlavu dohora zúfalá Emilie, ktorá celého dobrodružstva na tejto čudnej klinike začínala mať práve nielen plnú hlavu, ale aj plné zuby.

  - Som Modrá víla, drahá a môžem ti byť nápomocná, pokiaľ sa okamžite začneš ku mne správať slušne a s patričnou úctou. – klopkala si Modrá víla po otvorenej dlani kúzelnou paličkou, očakávajúc pokorné ospravedlnenie a zmenu prístupu.

  - Teší ma, som Emilie de Ravin, hospitalizovaná niekedy včera, ale či mám v papieroch iba alkohol alebo aj ľahké drogy, to ti, moja, neviem povedať, tým pádom netuším, ako dlho tu stvrdnem, takže radšej žiadne kamarátčaky tu riešiť nebudeme. Choď si pekne po svojej osi a mňa nechaj na pokoji...- unavene vysvetlila, ani nevedela prečo, čo mala práve na srdci aj na jazyku.

  - Takže...ty nie si Belle?! – prekvapene takmer zvýskla víla.

  - Nie, ja iba tak debilne vyzerám! – vstala Emilie, nadvihla si sukňu na bokoch a spôsobne sa uklonila.

  Víla jej poklonu vrátila, ale prestala sa usmievať.

  - Čo tu potom robíš? ...a kde je skutočná Belle? – sadla si Modrá vedľa nej.

  - Máš sklerózu?! – odtiahla sa od nej zúfalá Emilie. - ...som ti povedala jasne: alkohol, drogy! A kde je tá tvoja Belle – netuším! ...Vlastne ...tuším...tuším! – odmlčala sa, vystrela  a zamyslela, vybaviac si premietanie hore vo veži.

  Víla vykrivila ústa.

  - Sklerózu...asi nemám, ale za to mám kúzelnú paličku a čarovný vílí prach a ešte kopu iných vecí, čo...- radšej zmĺkla, vidiac, ako ju mladá žena aj tak vôbec nevníma.

  - Chcem ísť späť!...Domov! Tá úloha v seriáli patrí mne a ja ju do konca série dohrám tak, ako bolo predpísané v scenári! Iba ja! – zdvihla výstražne prst a pozrela na vílu so záujmom, či by jej vedela nejako pomôcť.

  - Dobrý nápad! – zatlieskala rukami potešená Modrá víla, že našla spojenca, ktorý jej asi pomôže dostať veci na správnu mieru. – A ...v tom tvojom scenári, to je ako napísané, že sa má stať? – spýtala sa s ťažkosťami víla, predpokladajúc, že scenár bude zrejme nejaká významná, dôležitá kniha osudov, ktorá by ich mohla naviesť na správnu cestu. Tu, v Začarovanom lese, nič také ako „scenár“ nemajú a jediná, čo vie, čo bude,  je veštica, ale na tú sa nedá spoľahnúť, často iba všetko dopletie a nikdy nepovie celú pravdu.

  - To nemôžem prezradiť. To by bol spojler...a za to sú sankcie a pokuty...veď vieš. – zahryzla si do jazyka Emilie, uvedomiac si, že túto ženu nepozná a už toho aj tak prezradila dosť, viac ako mala a mohla.

  - To je potom všetko stratené...- povzdychla si bezmocná víla. – Si taká nešťastná, lebo vieš, že za všetko sa platí a každá mágia má svoju cenu a ty sa bojíš, že tá cena bude privysoká....- fňukala stále hlasnejšie.

  - Preboha, nekňuč! ...V podstate, sme tu obe zavreté, von k novinárom sa aj tak nič odtiaľto nedostane, tak...dobre...poviem ti to...ale prisahaj, že si to necháš pre seba a že to nemáš odo mňa! A nijaké fotky na mobile! Jasné?! – vystríhala ju.

  Netušiac, o čom rozpráva, prikyvovala Modrá raz súhlasne, raz nesúhlasne, až sa jej účes rozpadal, ako veľmi mykala hlavou do všetkých strán, pripravená počúvať, aby jej ani jedno slovko neuniklo.

  - Bude svadba...na konci...Rumbelle skrátka bude mať svoj šťastný koniec...Pri starej studni, hore nad Storybrookom,  vymenia si zopár otrepaných klišéovitých frázičiek a polepených slovíčok, on jej navlečie prsteň, starý Moe French aj Cvrček si trochu zasmoklia, potom sa hlavní hrdinovia...inak odetí ako dôchodcovia, nenormálne idiotské kostýmy im dali...teda, aby som neodbáčala,  pobozkajú sa a rozprávke je koniec...- zatiahla potichšie a sklopila zrak, rozosmutnená, že v skutočnosti nič nie je také romantické.

  - To je...to je...krása! ...ja....ja som vedela, že...že...ja to ani neviem vypovedať...- rozplývala sa Modrá víla od dojatia, až sa úplne rozplynula. Zmizla.

  Emilie sa striasla a obzerala neveriacky okolo seba.

  - ...prepáč...toľké dojatie som ako ľudská postava nezvládla. – ospravedlňovala sa Modrá víla už zas ako maličká lietajúca bytôstka nad hlavou Emilie. – Pomôžem ti dostať sa domov. Mám nápad, ale potrebujeme pomoc!... Neďaleko odtiaľto je jazero Nostos...to jazero v preklade znamená „návrat domov“ a dokonca má schopnosť vrátiť to, čo bolo stratené...že ma to skôr nenapadlo...osvetlím ti cestu k nemu...choď tam a čakaj...ostatné zariadim. A ničoho sa neboj! Všetko dobre dopadne...Bude to šťastný koniec! – zakričala ešte nadšene a už jej nebolo.

domiceli