RUMBELLE
Paralelné
vrstevnice 4
38. kapitola
Jazero....
Počkala si, až zmizne v útrobách
tvrdze, až potom sa zaleskla v tme pred opustenou ženou, nechanou napospas
chladu a tme, uprostred noci na mramorovej lavičke zničeného altánku.
Rýchlo trepotala krídelkami, aby vytvorila teplý, voňavý vánok, čo pohladí Krásku po tvári a odoženie z nej smútok a nostalgiu z jeho odchodu...
Rýchlo trepotala krídelkami, aby vytvorila teplý, voňavý vánok, čo pohladí Krásku po tvári a odoženie z nej smútok a nostalgiu z jeho odchodu...
- To je čo zas toto?! ...Nejaký hologramový šmejd?!
– zavrčala na ňu Emilie, zovrúc si čelo do dlaní, či zas nemá ďalšie absťákové
halucinácie.
- No dovoľ?... Vôbec nie som holá a navyše
nemám ani gram!... Čo nevidíš, že mám na svojom nádhernom štíhlom tele svetlomodré šaty
z lupienkov kvetov a...- obraňovala sa urazená Modrá víla, prekvapená slovníkom aj
nevrelosťou ženy, ktorú poznala ako stelesnené dobro a radšej sa zhmotnila
v podobe človeka. Natriasla rozložitú sukienku, prihladila vlnky zdobené modrými kvietkami a hrdo dvihla noštek.
- ...ma podrž, ďalšia postihnutá...- privrela silno oči a dvihla hlavu dohora zúfalá Emilie, ktorá celého dobrodružstva
na tejto čudnej klinike začínala mať práve nielen plnú hlavu, ale aj plné zuby.
- Som Modrá víla, drahá a môžem ti byť
nápomocná, pokiaľ sa okamžite začneš ku mne správať slušne a s patričnou
úctou. – klopkala si Modrá víla po otvorenej dlani kúzelnou paličkou, očakávajúc
pokorné ospravedlnenie a zmenu prístupu.
- Teší ma, som Emilie de Ravin, hospitalizovaná
niekedy včera, ale či mám v papieroch iba alkohol alebo aj ľahké drogy, to
ti, moja, neviem povedať, tým pádom netuším, ako dlho tu stvrdnem, takže radšej
žiadne kamarátčaky tu riešiť nebudeme. Choď si pekne po svojej osi a mňa
nechaj na pokoji...- unavene vysvetlila, ani nevedela prečo, čo mala práve na
srdci aj na jazyku.
- Takže...ty nie si Belle?! – prekvapene takmer
zvýskla víla.
- Nie, ja iba tak debilne vyzerám! – vstala
Emilie, nadvihla si sukňu na bokoch a spôsobne sa uklonila.
Víla jej poklonu vrátila, ale prestala sa
usmievať.
- Čo tu potom robíš? ...a kde je
skutočná Belle? – sadla si Modrá vedľa nej.
- Máš sklerózu?! – odtiahla sa od nej zúfalá
Emilie. - ...som ti povedala jasne: alkohol, drogy! A kde je tá tvoja
Belle – netuším! ...Vlastne ...tuším...tuším! – odmlčala sa, vystrela a zamyslela, vybaviac si premietanie
hore vo veži.
Víla vykrivila ústa.
- Sklerózu...asi nemám, ale za to mám kúzelnú
paličku a čarovný vílí prach a ešte kopu iných vecí, čo...- radšej
zmĺkla, vidiac, ako ju mladá žena aj tak vôbec nevníma.
- Chcem ísť späť!...Domov! Tá úloha
v seriáli patrí mne a ja ju do konca série dohrám tak, ako bolo
predpísané v scenári! Iba ja! – zdvihla výstražne prst a pozrela na
vílu so záujmom, či by jej vedela nejako pomôcť.
- Dobrý nápad! – zatlieskala rukami potešená
Modrá víla, že našla spojenca, ktorý jej asi pomôže dostať veci na správnu
mieru. – A ...v tom tvojom scenári, to je ako napísané, že sa má stať? – spýtala
sa s ťažkosťami víla, predpokladajúc, že scenár bude zrejme nejaká
významná, dôležitá kniha osudov, ktorá by ich mohla naviesť na správnu cestu.
Tu, v Začarovanom lese, nič také ako „scenár“ nemajú a jediná, čo vie,
čo bude, je veštica, ale na tú sa nedá
spoľahnúť, často iba všetko dopletie a nikdy nepovie celú pravdu.
- To nemôžem prezradiť. To by bol spojler...a
za to sú sankcie a pokuty...veď vieš. – zahryzla si do jazyka Emilie,
uvedomiac si, že túto ženu nepozná a už toho aj tak prezradila dosť, viac ako mala a mohla.
- To je potom všetko stratené...- povzdychla
si bezmocná víla. – Si taká nešťastná, lebo vieš, že za všetko sa platí
a každá mágia má svoju cenu a ty sa bojíš, že tá cena bude
privysoká....- fňukala stále hlasnejšie.
- Preboha, nekňuč! ...V podstate, sme tu
obe zavreté, von k novinárom sa aj tak nič odtiaľto nedostane,
tak...dobre...poviem ti to...ale prisahaj, že si to necháš pre seba a že
to nemáš odo mňa! A nijaké fotky na mobile! Jasné?! – vystríhala ju.
Netušiac, o čom rozpráva, prikyvovala Modrá raz
súhlasne, raz nesúhlasne, až sa jej účes rozpadal, ako veľmi mykala hlavou do
všetkých strán, pripravená počúvať, aby jej ani jedno slovko neuniklo.
- Bude svadba...na konci...Rumbelle skrátka
bude mať svoj šťastný koniec...Pri starej studni, hore nad Storybrookom, vymenia si zopár otrepaných klišéovitých
frázičiek a polepených slovíčok, on jej navlečie prsteň, starý Moe French
aj Cvrček si trochu zasmoklia, potom sa hlavní hrdinovia...inak odetí ako dôchodcovia, nenormálne idiotské kostýmy im dali...teda, aby som neodbáčala, pobozkajú sa a rozprávke je
koniec...- zatiahla potichšie a sklopila zrak, rozosmutnená, že v skutočnosti nič nie je také romantické.
- To je...to je...krása! ...ja....ja som
vedela, že...že...ja to ani neviem vypovedať...- rozplývala sa Modrá víla od
dojatia, až sa úplne rozplynula. Zmizla.
Emilie sa striasla a obzerala neveriacky
okolo seba.
- ...prepáč...toľké dojatie som ako ľudská
postava nezvládla. – ospravedlňovala sa Modrá víla už zas ako maličká lietajúca
bytôstka nad hlavou Emilie. – Pomôžem ti dostať sa domov. Mám nápad, ale
potrebujeme pomoc!... Neďaleko odtiaľto je jazero Nostos...to jazero
v preklade znamená „návrat domov“
a dokonca má schopnosť vrátiť to, čo bolo stratené...že ma to skôr
nenapadlo...osvetlím ti cestu k nemu...choď tam a čakaj...ostatné
zariadim. A ničoho sa neboj! Všetko dobre dopadne...Bude to šťastný
koniec! – zakričala ešte nadšene a už jej nebolo.
domiceli
s tým oblečením ako dôchodcovia súhlasím :) inak sa mi časť s Modrou vílou páčila...bola taká jemná ako ona....len sa mi napáčilo na začiatku to jej chválenkárstvo- nádherné štíhle telo...to mi na vílu nesedí :)
OdpovedaťOdstrániť