Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 39. kapitola SLZY

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

39. kapitola

Slzy....

       Keď sa otvorili dvere na výťahu, našiel ho tam. Stál pred jej izbou. Dosť mimo, dosť nesvoj. Očividne. V rukách inkriminovaná škatuľka, v očiach čosi, ako váhanie.

  - Pripadám ti ako cvok, však? – zasmial sa na škatuľku, vediac, že ho Michael ostražito pozoruje.

  - ...som zvyknutý...- odvetil dosť hlúpo, vyznelo to všelijak.

  Skúsil si pomôcť rukami a mimikou, celé to však len zhoršoval.

  - Snáď si si nemyslel, že by som bol schopný ju takto sprosto zneužiť?! – namieril Robert prst na jej dvere a na seba, zhrozený, akú povesť má a pritom nikdy nikomu nezavdal ani smietku pochybnosti o svojej bezúhonnosti, čo sa vzťahu ku kolegyniam týka.

  Bae prikročil k nemu a zameral sa na škatuľku. Asi by Robertovi Carlyle ťažko vysvetľoval jej primárnu funkciu, na ktorú ju predurčil materiál, z ktorého bola vytvorená. Nemal šancu presvedčiť ho o čarovnej moci stromu, ktorého konár využil Temný pán ešte skôr, ako z neho učinili skriňu pre nejakú Emmu - osloboditeľku či lámačku kliatby, či čo, tomu vôbec akosi nerozumel, ale nezdalo sa mu to ani podstatné v tejto kauze. Jemu - Temnému pánovi by drevo z kúzelného stromu zabezpečilo, že klenot, ktorý ukrýva, ho vždy bezpečne dovedie k NEJ. ...ani ho pripraviť na divadlo, ktorého bude, nechtiac síce, a v podstate nevedomky, aktérom, ak všetko pôjde tak, ako má.

  A predsa  musí niečo vopred spraviť sám. Iba sám.

  - Musíš si späť získať jej dôveru...Nepýtaj sa ma, prosím, prečo, načo, začo...skrátka to urob... Prosím...je to fakt dôležité, aby ti nielen dôverovala, ale aby...skrátka váš vzťah musí byť na určitej spoločnej vlne...- začal zneistievať a podľa výrazu Roberta odbočil do slepej uličky.

  - Mám predstierať, že ju milujem?! – trhol celým telom dozadu a odstúpil od dvier.

  - Nie, nie...-

  - ...už som sa zľakol!  - upokojil sa zhrozený herec a hoci by nemal problém zahrať to bravúrne, nechápal, prečo by to mal robiť  teraz v jej hotelovej izbe.

  - Nie, nie predstierať...nepochopil si ma! Musí to byť naozaj! Inak nič fungovať nebude. – uzavrel Bae a vážne sa mu pozrel do očí.

  - Zošalel si?! – dotkol sa mu prázdnou rukou čela, potom aj svojho, čo jasne dokazovalo, že aj  sám bol od rozrušenia úplne na pokraji zrútenia.

  Pocítil, že je ľadová, spotená...že sa trasie. Paradoxne ho to povzbudilo. Zrejme mu v jedálni porozprával len o obale „produktu“, nie o jeho obsahu...Aj šťastne ženatý muž môže mať svoju slabinu. Možno by...možno by stačila aj...

  - Aspoň platonicky! ...to predsa neporušuje nijaké pravidlá, zákony a vôbec...- prekrúcal očami mladík, bolo mu trápne presviedčať staršieho kolegu o niečom, čo by mal nie hrať, ale cítiť.

  Neodpovedal mu.

  Ako rád by mal teraz otcovu schopnosť čítať cudzím ľuďom myšlienky.

  Tvár Roberta Carlyle však vedela rozprávať aj bez slov. Zjavil sa na nej letmý úsmev...

  Vytiahol kartu a odomkol jej dvere.

  - ...keď som ju...včera...vykladal...Nechcel som riskovať, že niečo podobné skúsi na iných, tak som ju tu radšej ...Dobre, dobre, som sviniar. Zamkol som ju! Pre jej...ale hlavne pre svoju vlastnú bezpečnosť! – precedil pomedzi zuby za ešte privretými dverami, vidiac, ako na neho Michael podozrievavo hľadí.

  Nepresvedčil ho.

  O to menej, že očakával poblednutú Krásku skrútenú v klbku, v strede obrej postele, so sivastou tvárou natočenou do skla,  mdlým uplakaným pohľadom, vykrivenými dohryzenými perami, úplne bezmocnú a zúfalú...

  Sedela  v polosede, uprostred obrej postele, v priesvitnom bielom negližé...a tu nádej na kôpku nešťastia končila.

  Vidiac Roberta vo dverách predsiene, natiahla k nemu obe ruky a tvár sa jej rozjasnila a celá zrumenela. Vymrštila sa spod prikrývky, na kolená a úsmevom žiadala, aby sa ponáhľal k nej...Po celom tele jej prešli zimomriavky a aj to, čo bolo len-len skryté a inak, ako práve vo svetle dopadajúcom z okna na ňu videl, úplne nahé ako pravda, sa naplnilo energiou a čímsi nedefinovateľným, čo z dievčaťa na prvý pohľad učinilo, neodškriepiteľne, zamilovanú ženu.

  - Zdá sa, že je lepšia herečka, než som si aj sám myslel...- zamrmlal si popod nos Bae za Robertovým chrbtom, aby ho nepočula a pretrel oči, či dobre spoza pleca vidí.

  - Obávam sa, že tu nejde o hereckú etudu, priateľu... – povzdychol pritajene  a akosi tajomne  Robert a odhodlane vykročil k posteli.

  Zostal  stáť vo verajách, neveriacky vstrebávajúc nečakaný párik pred sebou.

  Po chvíli, čo jej Robert niečo šepotom vysvetľoval, zakladajúc jej pozorne a s úľubou, patrične spomalene, pramienky vlasov za ucho, ho celou silou objala, stratiac túlavú ruku v polodlhých vlasoch na jeho temene a čosi mu tiež šepkala kdesi medzi krk a ucho, rozrušená, dojatá, druhou rukou nežne hladiac od priľahlej lopatky celý jeho chrbát.

  Nedalo mu. Musel sa trochu nahnúť, aby sa presvedčil o domnienke, či sa Robertove  paže  rozbehli po tom jej. Rozbehli. Spomalene, náruživo. Opatrne, ako dlane slepca pred neznámou prekážkou. Jeho dlane, však túto už očividne, dôverne poznali...

  Vycúval radšej z izby.

domiceli