RUMBELLE
Paralelné
vrstevnice 5
42. kapitola
Scenár....
Boli v podstate radi, keď ju nemuseli
dlho presviedčať, že šaty, v ktorých pred chvíľkou hviezdila v strede
hotelovej izby, nie sú to pravé orechové na nenápadné vytratenie sa z hotela.
Aj keď riadne extravagantné a nekonformné, na prvý pohľad svadobné.
Poslušne navliekla rifle s blúzkou,
neriešiac jej priesvitnosť, hoci sa na chvíľu nad ňou pozastavila aj sama. Korzet
by bodol, ale ich nenápadné
okúňanie sa a štuchanie, kto jej ukáže zásuvku so spodným prádlom a vysvetlí
systém čipiek na ramienkach, neveľmi pochopila. Prehodila husté pramene vlasov
dopredu na hruď a spokojná s riešením problému, usmiala sa na odbornú
komisiu, hľadajúcu, kam skryť nenápadné drzé pohľady a sprosto nezízať.
Pomaznala
sa ešte s bielym klobúčikom, aj perličkovým náhrdelníkom a natlačila všetko
do vaku Bae, odkiaľ nemilosrdne vysypala jeho súkromné veci, aby sa to jej všetko
popratalo. S úsmevom mu ho podala a s hrdo zdvihnutou hlavou, ako
pravá princezná, odchádzala.
Sediac rozkročmo na kúsku rozbordelovanej
postele s uznaním si obzreli ešte jej zadok vo vypasovanom outfite a poponúkajúc
sa, kto skôr vstane a rozchodí nečakaný problémik, zdvihli sa tiež na
odchod.
- Idem prvý, vy sa chvíľu zdržte. Skús jej
trebárs definovať pojem „nenápadne“. Mne sa to zatiaľ nepodarilo. – potľapkal Robert
kolegu po pleci a zasunul ho späť do izby.
Nežne sa usmial na svoju „nastávajúcu“ a mal
pocit, že absťák od cigarety ho zabije pravačkou už vo výťahu. Lenže požiarne
alarmy neboli práve vítané.
Ešte za ním ani nedosyčali dvere od výťahu,
očividne jej odpadol kameň zo srdca a oprela sa o stenu chodbičky, držiac
sa za hruď.
- Je ti zle? – priskočil k nej.
- Už dávno mi tak dobre nebolo, Bae, ver mi. –
usmiala sa a za zatvorenými viečkami odmietala stopnúť svoj sen. – Je to
len akýsi pretlak emócií. ...až mám strach, že teraz, keď sa všetko na dobré
obracia, je to priveľmi krásne a ja sa už neviem dočkať...že teraz mi
povieš, že ty so mnou nejdeš. – otvorila oči a pozorne sa na neho
zahľadela.
Nadvihol svoj vak, prehodil ho cez plece a vypol
sa.
- Idem. -
Odkývala mu záporne hlavou.
- Nemyslím tam hore, ku studni, ale ...domov!...-
vyslovila spomalene, s dôrazom.
Zadíval sa na ňu a čakal, čo bude
nasledovať ako vysvetlenie.
- Včera mi Robert priniesol tú vašu čudnú
knižku. Tú bez koženého obalu. Kopa poškrtaných papierov s poznámkami ich
autora. Niekoľko dielov...čítala som celú noc a on ma strážil a
...predstav si, všetko z tej knižky vedel skoro naspamäť....a ako to prežíval, keď proklamoval jednotlivé repliky... Je skrátka
úžasný...jeho deti ho musia milovať... Mne nečítavali rozprávky pred spaním...- rozprávala skôr sama pre seba, než zamračujúcemu sa pohľadu Bae.
- Máš na mysli scenár. - dešifroval správne.
Natočila sa k nemu a položila mu
ruky na plecia, naprávajúc kožené popruhy vaku.
- Bolo tam všetko. Predstav si, úplne všetko
presne tak, ako to poznáme od nás! – nadchýnala sa.
Pousmial sa. Nebude jej brať ilúzie, že sa inkognito
spolupodieľal na scenári a často usmerňoval Edyho s Adamom v mnohých
veciach...
- Stále nerozumiem, kam tým mieriš, Belle.
Je to len príbeh. Rozprávka. Fikcia...- skúšal ju vrátiť na zem.
- Presne tak, Bae! Tá najkrajšia rozprávka na
svete!...Ja sa s ním opäť stretnem. My budeme šťastní. Spolu...Chápeš?! Tá
svadba. Ja...ja som len tajne snívala, dolu v jeho podzemí, keď som tam bola
sama, zatvorená, aké by to bolo, keby...ale poznáš HO...- pozrela zasnene kdesi
dohora. - Nikdy by som si ani
nepomyslela, že by sa to mohlo stať skutočnosťou! ...On si ma, ale vezme!
Naozaj! Bae, chápeš?!...v tej knižke to tak bolo...- rozprávala tak nadšene a rozrušene,
že mu začínalo byť smutno z faktu, že je to len rozprávka. Scenár seriálu...
Konečne, ale asi pochopil pohnútky Roberta,
nepriečiť sa tomuto žieňaťu a nechať ju snívať si svoj dievčenský sen.
Bola taká krásna, keď bola šťastná... Udržať ju v tejto eufórii a dívať
sa, ako málo stačí k spokojnosti. Len snívať...len veriť svojim snom...a
každým nádychom byť spoluúčastný toho prchavého pocitu, že to krásne, je kdesi
hlboko v nás, ale môžeme to predsa len rozdávať dookola bez toho, aby sme sami strádali a strácali.
Cítil sa zrazu aj sám bohatší.
Aké ťažké a kruté bude vytriezvenie.
- Belle...ja...nechcem ti brať ilúzie,
ale...- nevedel ako jej naznačiť, že v tomto svete nefunguje mágia, ako
tam u nich a príbehy zo scenára sa robia pomocou počítačových trikov
a efektov...že to všetko je len modré pozadie a čo príde namiesto
neho, bude krásnou síce, ale iba ilúziou, fatamorgánou...
- Ja viem, čo mi chceš povedať. Bojíš sa o Roberta.
– pošúchala ho uznanlivo, že je taký empatický po pleci. – Je to fajn človek.
Vážim si ho, čo pre mňa robí a trochu ma mrzí, že ho teraz musím...trochu
klamať, ale myslím si, že by nás nevedel pochopiť. Vieš, to, kam máme
namierené, že mu zmizneme spred očí a prepadneme portálom, tam, k nám...domov...-
začala sa ošívať.
Bae trhlo. Pripadal si v tejto kauze
jediný nekompetentný. Kto teda koho klame? Kto sa s kým zahráva?
Finále si radšej ani nepredstavoval.
domiceli
...a ešte jedna moja dovolenková...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára