RUMBELLE
Paralelné
vrstevnice 5
45. kapitola
Kúzelný
strom....
- ...prečo sme...ako sme mohli toto vôbec
dopustiť?! ...čo sme to za ľudia?! ...– držal zhrozený Robert kolegu vo svojich
zakvačených prstoch a kládol otázky, ktoré aj tak nemali logickú odpoveď.
Bae sa nechal odovzdane trmácať
a s ústami pootvorenými od úžasu nad jej odhodlanosťou, s hlavou
otočenou ku studni, pred očami s posledným obrazom jej prosiaceho pohľadu
namiesto natiahnutej dlane, ktorým ho volala so sebou, zmieroval sa so situáciou.
- Belle, je preč...- odpovedal si pošepky, sám
pre seba.
- Zobuď sa, Michael?! Ona...ona skočila do
tej...preboha! ... veď tam nie je ani voda! ...veď sem sa nedostane
záchranka...ani vrtuľník tu nemá kde pristáť!... – hlasom vo fistule šmátral po
vreckách, vyhadzoval z nich obsah, pátrajúc po mobile. – Belle!...či
vlastne Emilie!...Nie, Belle!...Dočerta, ako sa volalo to bláznivé dievčisko
v skutočnosti?! – kričal do diery v studni, búchajúc otvorenými
dlaňami po jej melniacom sa práchnivejúcom obvode a bol už úplne mimo spotený
muž, ktorému udalosti posledných minút pretekali medzi prsty a on nielenže
nestíhal ich vnímať a vstrebávať, ale už vôbec nie chápať.
Bae skúsil prižmúriť oči, ale tma zostávala
tmou.
- Ako môžeš byť taký pokojný? – skúsil
zmeneným hlasom Robert, už sediaci na blízkom vyvrátenom pahýli s rukami
silne zakvačenými o seba.
Už pochopil, že mobil nenájde, ani sa
o to nemusí pokúšať. Všetko vopred pripravili. Zabezpečili. Mali dôkladne,
do detailov premyslené...
Opak bol však pravdou. Ani Bae si nebol istý,
či jej plán vyšiel, či neleží niekde na rozmokvanom dne celá dolámaná a...
- Ste úplne zvrátená generácia, Michael.
Nemáte rešpekt pred ničím. Nič si nevážite. ... život pre vás ...nič
neznamená...ani rodina, priatelia... – vyhodnotil nakoniec Robert a rezignoval.
Iba sa načiahol k škatuľke cigariet
ležiacej kúsok od neho, vytiahol z nej dokrkvanú cigaretu a krútil si
ju medzi prstami s pohľadom zabodnutým nikam.
Pridlho pokojná hladina jazera sa náhle na
okamih rozčerila, vyprskla gejzír vody, čo s praskaním vode vlastným
zúrivo dopadal späť, trieštiac sa na tisíce drobnejších kvapiek klopkajúcich
o povrch a opäť zamrela,
posúvajúc kruhy vedomia o tom smerom k brehu, cestou ich však
eliminujúc a skryjúc pred svetom...
...a pôsobila zas ako vyžehlená. Iba chvíľu.
Potom sa úkaz zopakoval, ale namiesto prúdu vody sa nad ňu do pol pása vymrštila
postava, aby sa zas ponorila a zmizla v obrovskom vodnom víre,
očividne zápasiac s masami vody, čo ju chceli pohltiť, ale zas sa dostala hore, na povrch, na vzduch,
len o niečo oťažená. V náručí nesúca bremeno, akoby vychádzala po
doteraz pod vodou skrytých schodoch, hore na samý povrch a po ňom,
prerážajúc si odhodlane cestu búriacimi sa vlnami, prešla k brehu.
Voda stekajúca z tohto podivného súsošia
v obrovských prúdoch, akoby ich ťahala späť, liepala sa na nich, zúrivo
vyšplechovala i šumením prosila o návrat.
Kráčajúci muž jej z posledných síl
vzdoroval, napínajúc svaly, odhodlaný nepustiť z náručia ukoristený
poklad, nájdený na dne, kdesi v nedoziernych hlbinách.
Vody jazera sa čerili čoraz rýchlejšie. Jazero
akoby kričalo a pýtalo si svoj majetok späť. Obrie kvapky prskali, vlny sa
trieštili o skaly, oblizovali prvé metre brehu a sťahovali všetko, čo
na ňom našli.
Márne.
Muž pomaličky, opatrne položil náklad do nízkej trávy, ďaleko z
dosahu rozjedovaných prúdov a uvoľniac cestu iba chabému mesačnému svitu,
hľadel s ním s úľubou do meravej bledej tváre, akoby spiacej v chvejúcich sa
pahýľoch trávy, smädno vsakujúcej vodu z jej vlasov, ako jeho náhle mäkké oči povlak krásy z jej dokonalých čŕt.
Necítil chlad, vlhko, iba akýsi blahodárny
pocit úľavy, čo mu prešiel po viečkach, na okamih rozochvel spokojnosťou kútiky
pier, kým celé, bojom so živlom unavené, telo pokorne, možno trochu ostýchavo, nepoložil vedľa krásky, obdariac oboch spánkom
spravodlivých...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára