Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE V. 44. kapitola PORTÁL

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 5

44. kapitola

Portál....

    Jediné, čo ho napadlo, keď ich konečne dobehol a našiel nahnutých nad studňou bolo, že sa tu, našťastie, bude konať iba improvizovaný sobášny obrad, nie svadobná noc. Až taký dobrý, aby ju prípadne vedel ako herec  „zimprovizovať“ so cťou, to zas nebol. Po tejto štreke hore kopcom už vôbec nie. Túto „noc“ by musela počať od radosti...Ledva lapal dych.

  Mal by začať niečo podnikať s kondičkou. Behom troch prvých sérií, nielenže rapídne pribral, ale ruka v ruke s tým aj spohodlnel a zlenivel ako stará mačka. Kocúr...starý.     Uvedomil si.

  Usmiala sa na neho, akoby prekukla jeho dosť hriešne myšlienky.

  Radšej sa zahanbene pridal k nim, skopírujúc ich doteraz sústredené tváre nahnuté nad čierňavou, ruky zapreté o rozmelnenú obrubu. Štronzo nad starou studňou.

  - Podľa puchu tu bude ústiť najskôr mestská kanalizácia. – nedalo mu nevyhodnotiť, keď už nič videné, aspoň cítené určite.

  - To bude vekom... - odpovedala mu, ale vidiac jeho vzťahovačné zhrozenie, rýchlo sa doplnila. – ...jej vekom. Tej studne. Má stovky rokov a ...používa sa len výnimočne, ako mi je známe z legiend... –  uvádzala ich bezprostredne do tajov.
  Radšej sa ani nezamýšľal hlbšie nad zdrojom jej "tajných" informácií. Zneli dosť pokútne aj bez prípadných "rozprávkových" dodatkov, ktorými by ho iste zasypala. S radosťou. Tipoval to na "živú vodu", alebo skôr, podľa zápachu riadne "mŕtvu". Nemal najmenšiu chuť ju exhumovať.

  - Chceš ju "použiť" ?! - zatiahol neveriacky. - Radšej by som skapal od smädu, ale to, čo je na dne, ak tam vôbec niečo je, by som do seba teda nevstrebal. ...a to som pil za tie roky všeličo. – odtiahol sa Robert, oprášil si dlane a zastokol ich do vreciek kabáta.

  Doteraz nikdy neriešil, prečo scenáristi vybrali práve toto miesto na akt, očakávaný tisíckami Rumbellerov po celom svete. Čo to tu akože pre nich znamenalo?...symbolizovalo...Návrat mágie = magické miesto. Návrat prepadnutých portálom = návrat domov. Ak aj ona verí symbolike, ako jej to dodá...a čo vlastne jej to dodá? ...Má dodať?! ... Energiu? Vyrovnanie? Zmierenie? Odľahčenie? ...

  Zadíval sa na ňu. Fyzicky prekrásna žena, sčítaná, rozhľadená, ale očividne nevyrovnaná, naivná, labilná, precitlivelá. Trochu detinská, ale milá, nežná, chutná...

  - Priblblo sa usmievaš, ak by si o tom nevedel. – ďobol mu Bae do oboch dvihnutých kútikov pier znechutený pohľadom, ktorým kolega očividne pobavene šacoval ženu oproti.

  - Nevzali sme žiadne lano. – ozvala sa, očami blúdiac aj po konároch stromov nad studňou.

  Nechápavo pozreli jeden na druhého.

  - Snáď si nemala v úmysle zlaňovať do tej stoky?! – potriasol Robert hlavou a otočil sa na Michaela, či mu pomôže ju od tohto úmyslu odradiť, alebo si gavaliersky automaticky stiahne prinajhoršom opasok a pokúsi sa z neho vyrobiť lano ako McGyver. - ...alebo...- zhrozene pozrel hore ho korún rozložitých stromov, vidiac tam hororovú scénu  a zbledol.

  - Musím... je to pre mňa jediná cesta... – ukázala smerom dolu a s dôverou sa na oboch zahľadela, či jej s tým pomôžu.

  Roztiahol oči dokorán, na okamih zamrzol, náhle sa roztriasol a vrhol sa smerom k nej, zajmúc jej obe ramená a odsunúc ju od studne trhnutím, čo najďalej.

  - To je zlý nápad, veľmi zlý, srdiečko! Ver mi... neboj sa, vezmem si ťa. Milujem ťa...Všetko bude dobré... – snažil sa ju udržať v objatí, hoci sa začala metať, netušiac, prečo sa Robert náhle takto nepríčetne správa a siape sa po nej, ako zmyslov zbavený.

  Drsne ju hladil po vlasoch, po chrbte, kde zasiahol, v snahe upokojiť ju, hoci šialene, s nekoordinovanými pohybmi a gestami vyzeral a aj sa správal najmä sám. Dokonca pocítila bozky na sluchách a sánke a kde zasiahol.

 - Samovražda nič nevyrieši! – skoro vykríkol a až vtedy skamenela aj sama a nechala sa od hrôzy onemená ďalej objímať a bozkávať, až kým ich Bae od seba násilím neodtrhol, pochopiac, ako zle si to Robert všetko vysvetlil.

  Zastavila Bae v snahe udržať rozdráždeného kolegu od nej, čo najďalej. 

  Pokojne k nemu zas pristúpila, pretiahla si paže pod jeho pazuchy, zakliesniac ich pod  lopatkami a položila mu oddane hlavu na hruď.

  Mocne ju objal.

  - Ty si sa o mňa bál? ...To je od teba ...tak milé...ďakujem ti. – zašepkala dojatá.

  Chvíľu ešte počkala, kým mu prestane nenormálne prudko biť srdce a potom odtiahla hlavu, hoci sa jej v tom pokúsil, stále rozrušený, zabrániť.  Vyslobodila si aj ruku a natiahla ju k Bae.

  Pochopil. Z vaku vydoloval škatuľku a vložil jej ju do dlane.

  Robert povolil zovretie, ešte stále nevyrovnaný s tým, že mal byť svedkom dobrovoľnej smrti tejto mladej ženy, že nepostrehol indície, ktoré k jej bláznivému, zúfalému činu prípadne smerovali... Ešte nie celkom uspokojený, že to tak nebude a asi ani nemalo byť, siahol po škatuľke a mal čo robiť, aby ju s trasúcimi sa, nervóznymi prstami, otvoril. Vydoloval z nej prstienok a mrmlajúc si popod nos nejaké riadne popletené frázy zo scenára, pomedzi kázanie o nerozvážnych činoch a sprosté nadávky na seba a celý systém, ponáhľal sa navliecť jej ho rýchlo na prst a opäť ju radšej zovrieť a nepustiť, aby si svoj nápad, čo bol vlastne len jeho nápadom, náhodou nerozmyslela.

  Nerozpakoval sa, vidiac, že nevie trafiť prstenník, odhodiť zavadzajúcu škatuľku od seba.

  Konečne. Mala ho na prste. Sú svoji...Narýchlo ju pobozkal na pery a zajal jej hlavu, skoro ju pridusiac svojím zovretím.

- Niééé! - skríkol však v tom istom okamihu Bae, vidiac, ako odhadzovaná škatuľka letí rovno do stredu studne.

  Už ju nezachytil a skoro aj sám prepadol cez jej okraj.

domiceli