Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 4. kapitola DOBRÁ NOC...

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

4. kapitola

Dobrá noc...

     Vidiac ju ošívať sa za čašníkom, zahral ľahostajnosť. Vcelku obstojne, lebo jej očividne padol kameň zo srdca. S prižmúrenými očami sa snažil vysondovať sekundárne poryvy, čo ju prisunuli zas pred jeho dvere. Prečo, v poslednom čase vždy, keď otvorí nejaké dvere, stojí za nimi ona...?! Nemá dvakrát chuť pôsobiť na scéne jej, podľa neho, dosť plytkého života, ako amatérsky psychoanalytik. Beží mu druhá polka zápasu.

  Stará dobrá výchova pravého škótskeho gentlemana, rozviazala mu aspoň v medziach nacvičenej galantnosti jazyk úbohou formálnou otázkou.

  - Môžem nejako pomôcť? – zamedziac obranne, zaprením sa o veraje, prístup do vlastnej izby, vystrúhal aj úsmev, ako bonus, tak na pol pery.

  Zapýrila sa a vytiahla ruku spoza chrbta.

  - Chcela som len poďakovať za tie kľúče od mojej cely. Je trochu zábavné, že si ich označil číslami, zrejme má táto nová pevnosť nespočet komnát a toto je vskutku  múdre riešenie...Je to od teba veľmi milé, ústretové gesto, vážim si ho... – urobila nebadanú, ale predsa poklonu. – ...a tiež za to, že si zamestnal ďalších ľudí, aby mi tu pomáhali, budem mať aspoň viac času čítať ti po večeroch  z  krásnej beletrie, ktorú máš tak rád, ak dovolíš. -

 Nevšimla si, ako sa mu prehlbujú vrásky nad koreňom nosa.

  - S tými kľúčmi nemám nič spoločné. Som tu hosťom rovnako, ako ty....a scenár na  najbližšie dni natáčania si dokážem naštudovať aj sám, „ak dovolíš!“...– zhlboka sa nadýchol, trochu cynicky ju parafrázujúc.

  Hoci mu lichotilo, že ho „obviňuje“ z akéhosi dobrého skutku, čo pre ňu vykonal. To každému dobre nafúka do ega. Potreboval sa jej však rýchlo zbaviť. Hrozilo, že sa mu tu rozslzí. A čas čičíkania sa natiahne. A jeho natiahne tiež!...A polčas beží.

  Počkal, kým sa čašník pretiahne pod jeho pažu a zmizne v zákrute chodby, niekoľkokrát  radšej skontrolujúc, či sa odtiaľ „neblýska“, kým dávajúc dôraz na každé slovo, aby mu rozumela a nemusel to opakovať, spustil.

- Emilie, nehnevaj sa na mňa, ale dostalo sa mi už do uší, že si čipovou kartou včera na párty vraj krájala akési polotovary, či jednohubky, či čo...a následne z nej vyrábala plastové čínske paličky, len sa obávam, či nešlo nebodaj o lysohlávky...si proste...mimo, prepáč mi moju otvorenosť...- nechcel byť sprostý, ani ju nechcel hneď odpálkovať nevrelým zabuchnutím dvier.

  Zrejme k nemu vzhliadala ako k staršiemu bratovi, možno k otcovi a spoliehala sa na jeho pochopenie, ale...polčas beží.

  Začal priživšie gestikulovať, akoby neverbálnym spôsobom chcel zmierniť tvrdosť slov, ale pokladal za potrebné ochrániť svoje právo na súkromie. Polčas.

  - Pozri, vynechaj dnes žúrky, zabudni na bar v izbe, daj si aj ty sprchu, pokiaľ možno studenú a skús zaspať aj bez tých oblbovákov, ktorými sa v poslednom čase dopuješ. – odmlčal sa a čakal na reakciu.

   Prečo mal pocit, že prikyvuje totálne nesvojprávne?! Takmer priblblo.

  Hlavne, že prikyvuje.

  - Rád som ťa videl. Dobrú noc, Emilie. – ukončil stroho, cúvol o krok, posledný raz si ju premeral, či to zvládne a zatvoril dvere.

  - Ako si praješ...- zašepkala takmer sklamane, zvyknutá na iné jednanie, príkazy, výčitky. Všetko prijateľnejšie, ako tento nezáujem, táto ignorácia. To sa jej, musela si to priznať, bolestivo dotýkalo.

  Spomalene sa pohla dlhou chodbou hľadať tie správne dvere. Názov „cela“ dostával aj druhotný význam, hoci štrngotala kľúčikmi od nej.

  Do ticha monotónneho šumenia obrazovky sa ozývalo klopkanie. Strhol sa z driemot. Buchol prázdnu plechovku o stolík a s nevôľou vstal.

  Opäť ona.

  Obe pery skrútené kdesi dovnútra úst. Stále neprezlečená, teda iste aj neosprchovaná, len ešte viac neistá s zúfalá, ako pred pol hodinou.

  Zhlboka sa nadýchol a ešte hlbšie vydýchol namiesto otázky, zavesiac sa zas o vrch dvier.

  Začala sama.

  - Našla som tú celu, aj kaďu na kúpeľ, hoci je tam všade tma ako v hladomorni, teda tú kaďu len takú plechovú, studenú, vieš, ako v nej obárame svine pri zabíjačke, ale ja sa uskromním, len...fakt neviem, kde tu majú zásobníky na vodu, alebo studňu. – vyklopila a stiahla plecia k sebe.

  - Netečie ti voda? Vypadla elektrina, poistky, alebo... Prečo si nevolala na recepciu? – skúsil reagovať logicky, úplne ignorujúc jej umelecké rozprávanie v rámci beletrizovaného životopisu jednej nefungujúcej hotelovej kúpeľne.

  - Volala by som, kričala...ale sú veľmi ďaleko, myslím si, že o dobré tri podlažia pod nami. Zrejme by ma aj tak nepočuli...- už mala slzy na krajíčku.

  Už len to mu chýbalo ku šťastiu. Najpravdepodobnejšie ide o fintu, ako nebyť sama. Nutkalo ho priplesknúť jej dvere pred očami, ale ovládol sa. Nie celkom...

  Tresol dverami a natrčil prst do chodby.

  Pochopila.

  Ako cigáňova žena, päť krovov za mužom, poslušne cupitala za ním.

  V jej izbe bola tma. Popamäti našiel, na skrinke pri dverách, kde býva vždy, ovládač od osvetlenia a aktivoval ho. Chvíľu sa s ním hral a menil intenzitu, či to nie je len náhoda, že v jeho rukách „naskočil“ hneď na prvýkrát, ale zbadajúc, ako sa unesene díva do neónových trubiek a žiariviek po obvode izby a teší sa z nich ako malé dieťa, radšej skončil s experimentmi, utvrdiac sa v tom, že ho zámerne nepoužila, aby ho sem vylákala... „Emilie, Emilie...a ja som ti naletel.“

  Zahol do kúpeľne a ukazovákom nadvihol zobák batérie. Nechápavo sa na ňu zamračil. Do útrob vane, staromódnejšej trošku, smaltovej, nie akrylátovej, v tom bol možno problém pre fajnovú celebritku,  sa totiž, bez prehovárania, spustila horúca voda a malú miestnosť čo chvíľa zaplavila para.

  - Si pravý čarodejník, Rumpelstiltskin! – natiahla od radosti ruky a potočila sa, vidiac, dokonca, že jej „cela“ má omietky, kombinované s farebnými tapetami, sú tu kreslá a mäkké divány, veľa obrazov i kytica na stole vo váze...

  Polichotený vystrúhal Rumplovo gesto zo seriálu, ale spätil sa.

  - Si sfetovaná, drahá?! – neovládol sa už, zachytil ju pod bradou a privoňal si k jej dychu.

  Takmer prestala aj dýchať.

  - Prezleč sa aspoň! – odstrčil ju mierne, popravde nezacítiac nič podobné alkoholu a návykovým látkam, ale inak sa mu jej čistota a pach veľmi nepozdávali. - Vieš, aké sú kostymérky alergické, keď poškodíme niečo z ich depozitu. Potrebuješ mať zas ďalší prúser s produkčnou? ...Stojí ti to všetko vôbec za to, Emilie?!...Pánabeka! Voda! – skríkol, cítiac, ako mu ponožky nasávajú teplo a vlhko z podlahy.

  Vytrielil zachraňovať situáciu.

  Porozhliadla sa a zbadajúc jedinú skriňu vo vedľajšej izbe, pohla sa k nej, cestou zvliekajúc už naozaj riadne prepotenú a zafúľanú košeľu i sukňu.

  - Toto všetko je naozaj moje?... To všetko si môžem obliecť?...si nekonečne štedrý...to je...zázračná skriňa! - rozplývala sa a izbou lietali zvršky.

  - Jasné...do Narnie! ...bodaj by! – precedil pomedzi zatnuté zuby - ...tak si do nej vlez, drahá ...a pozdravuj bobra, či čo to tam žije!...Odporné smrady...- komentoval sarkasticky, priebežne,  dianie vedľa i pred sebou, žmýkajúc ponožky do miniatúrneho umývadielka. -  Dúfam, že nemáš mole v kožuchoch! – mrmlal si rozjedovaný,  šlahol ponožky radšej do koša pod úmývadlom, aby skrátil ich aj svoje utrpenie.  Tiež už mali toho za dnes dosť. Nebude ich kriesiť.

 Vykuknúc bosky z kúpeľky prekrútil najskôr očami a hoci „polky“, čo úchytkom zazrel v odraze vnútorného zrkadla skrine, boli nepochybne  krajšie, ako tie futbalové, nemal na ne nárok.

  - Bobra ...tu nevidím! – zaznelo smutne zo skrine.

  - ...ale ja už  áno...- pritlačil si zhrozený dlaň cez oči.

   Nenápadne opustil jej izbu.

  - Dočerta! – zahromžil pred tou svojou.

  Pribuchnuté dvere.

domiceli