Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 3. kapitola HOTEL

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

3. kapitola

Hotel...

    Vestibul vrel, oproti trápnemu tichu v taxíku, a to tu o tomto čase hviezdili len recepčné a liftboy.

  Skupinka vykročila k výťahom, úplne ju ignorujúc. Kým vstúpili do tej maličkej miestnosti a samé sa na nej zavreli dvere, čo jasne dokazovalo, že to bude jeden z jeho zámkov,  Josh ešte s nadsadenou grimasou, krútiac hlavou ju aspoň kývnutím pozdravil. Prikázania Lany, čo si stále myslela, že hrá doktorku a záchrana životov je podľa Hypokratovej prísahy jej základnou životnou prioritou, nebral vážne. Noc je ešte mladá, dnes majú s Colinom iný program, ako sa starať o frustrovanú kolegyňu, čo nezvláda slávu. Naučí sa na vlastných chybách. Ako oni všetci...

  Bezradne sa obzerala po obrovskej vstupnej hale.

  - Prosím Vás, kadiaľ sa dostanem do hlavnej dvorany? – otočila sa na chlapca v livreji. Zrejme jeho nový sluha. – ...a neviete, či pán ešte ponocuje, alebo už trávi noc vo svojich spálňach? – skúsila opatrnejšie a o poznanie tichšie.

  Mladík sa poošíval, pospomínal na prosociálne správanie sa v neštandardných situáciách, a pochopil, že psychotesty, čo pred nástupom na tento flek absolvoval, neboli zrejme celkom na škodu. Zákazníci môžu byť a ako počuje, aj sú, kadejakí. Ale červenal sa skôr preto, že ho práve oslovila hviezda seriálu, dosť naľahko oblečená a možno, možno, by mala záujem aj o ďalšie služby. Keď už ho raz oslovila.

  Zopárkrát zahmkal., dodávajúc si sebavedomia.

  - Generálny riaditeľ siete našich hotelov je v týchto dňoch na služobnej ceste, jeho zástupca bol pozvaný starostom mesta na zahájenie kúpeľnej sezóny. Ešte sa nevrátil. K dispozícii vám môžu byť jeho námestníci, poviem recepčným, aby ich v túto nočnú hodinu prezvonili, určite z toho budú celí happy...- dovolil zaironizovať a žmurknúť, dúfajúc, že to na ňu zapôsobí.

  Nezapôsobilo. Iba smutne prikývla, pritiahla okraje rozviatej spodnej košele, s obsahom ktorej mladík už skoro dôverne komunikoval a všimnúc si bočné schodisko, vykročila radšej rýchlo k nemu.

  - Slečna de Ravin! – ozvalo sa jej za chrbtom. – Vaše kľúče od izby. – držala recepčná vysoko nad hlavou malý zväzok. Ospravedlňujeme sa za toto nepohodlie, ale vaša čipová karta je úplne zničená. – vysvetlila ospravedlňujúco, ako bola naučená. – Ak pre vás môžem niečo urobiť, sme vám plne k dispozícii. – vytasila nacvičený úsmev.

  Pristúpila k nej, poobzerala sa a čo najtichšie zašepkala.

  - Nehľadal ma? -

  - Pýtali sa na vás novinári z niekoľkých plátkov, zopár hostí a zrejme fanúšikov, ale služby nášho hotela sú diskrétne a informácie o pohybe svojich klientov zásadne cudzím osobám nepodávame...- rapotala profesionálka.

  Nerozumela ani slovo. Dnes celkovo ničomu nerozumela.... že sa tu všetci oslovujú inými menami ešte nebolo také čudné, zrejme to budú tituly a oslovenia podľa hodnosti či zaradenia, ale to, že jazyk, ktorý používajú a nerobí im nijaký problém, ona sama akosi neovláda, ju nemilo zraňovalo. Považovala sa za sčítanú, rozhľadenú...zrejme nedostatočne. Čo je toto za krajina?!...

  Nečakala, že sa k nej recepčná nakloní a dôverne prezradí, čo chcela vedieť.

  - Viete, ja som nenormálnou faninkou Rumbelle a ak chcete vedieť, On je ešte stále hore. Pred chvíľkou si objednával ďalšie chladené pivo...- žmurkla. – Práve mu ho z baru nesú. – mykla hlavou smerom k čašníkovi, tlačiacemu miniatúrny, kopcom naložený vozík smerom k tým malým miestnôstkam.

  Ani nepoďakovala, nalepila sa na sprievodcu s plachým úsmevom.

  Dvíhal sa jej prázdny žalúdok. A na stolíku toľko dobrôt. Neodolala.

  - Však to na mňa Jemu nepoviete? Umieram totiž od hladu! – s chuťou chrúmala čerstvý, voňavý croissant, ktorým sa sama ponúkla a milo hľadela na chudáka čašníka v rozpakoch si stále povoľujúceho motýlika, lebo táto hviezda sa s ním nielenže vezie v služobnom výťahu, namiesto toho pre hostí, ale ešte ho aj oslovila...

  ...a ešte ho aj prenasleduje.

  Pred jeho izbou poslednýkrát skontroloval, či je všetko na svojom mieste a slabúčko zaklopkal.

  Kolísala sa mu za chrbtom, ale nebolo jej všetko jedno.

  - No, čo, v najhoršom skončím kdesi v podzemí. Prípadne zas v jeho posteli. – povzdychla si otvorene.

  Čašník diskrétne preglgol.

domiceli