Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 2. kapitola ROZHOVOR

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

2. kapitola

Rozhovor...

    Nad dverami nesmelo blikalo svetielko s nápisom „Núdzový východ“. Zaujalo ju to. Existujú východy z paralelných svetov?!...a  ak prejde tými dverami, bude späť...doma?!

  Nemala veľa času premýšľať, lebo práve sa ním, čo najnenápadnejšie, pretiahol ON.

  Už-už chcela vykročiť a zavolať, aby ju tu nenechával samú, že chce ísť s ním, nech ide kdekoľvek, nech...keď ju nešetrne za ramená zdrapli a otočili k sebe čiesi ruky.

  - Tí ľudia čakajú na interview s tebou už celé veky! Chceš, aby zas napísali, že nezvládaš prísun alkoholu alebo na niečom fičíš, ako nedávno?! Spamätaj sa, konečne...a mohla si sa trochu primaľovať, dočerta a...kde máš vrchnú časť kostýmu?!...taký ten modrý lajblík na šnurovanie?!. Toto si kostymérky odnesú...- mrmlala jej okolo hlavy, nenápadne si ju natáčajúc do rôznych strán ako predmet, akási okuliarnatá žena v drdole s kopou vytrhnutých stránok z kníh pod pazuchou, aspoň to tak vyzeralo,  a ťahala ju k akémusi stolíku, z ktorého trčali zvláštne sošky, zväčša zakončené farebnou guľou, či iným tvarom.

 - Čo odomňa chcú? – zazúfala si a nešťastne pozrela žene do tváre.

 Pripomenulo jej to súdne pojednávanie, len Biblia na prísahu chýbala. Možno to nemajú v týchto končinách takto vo zvyku.

  - Skrátka im s úsmevom odpovieš na všetky otázky. A snaž sa byť aspoň ty ústretová a milá. Boby ich už rozčúlil dosť. Uverejňujú nám reklamu za dobrú cenu, tak sa snaž...-

  - Dobre. Takže pravdu, čistú pravdu a nič, len pravdu. Rozumiem...- zopakovala si šeptom.

  Opäť kopa na ňu namierených blikajúcich svetiel. Ďalší z čudných zvykov tejto krajiny.

  Zahryzla si do spodnej pery.

  Z každej strany sa začínali ozývať otázky, ale našťastie žena v drdole zamietla niektorých novo nanominovaných záujemcov, vytriedila ich pomerne rázne a zorganizovala všetko podľa seba. Dokonca na ňu žmurkla a zdvihla palec.

  „Chce jedno, jednu, jeden...čo? Tú čudnú sošku?“... Odvážila sa jednej dotknúť, ale piskľavý zvuk, čo z nej vyšiel, ju odradil od dobroprajnosti.

  Ktosi vrátil vec na pôvodné miesto, párkrát po nej poťukal, ozvalo sa zopár tlmených zvukov. Ahá, to bude iste nejaký nový hudobný nástroj. Rada by skúsila tiež vylúdiť zopár melódiu tvoriacich tónov, ale muž oproti s podobnou, len menšou vecou, jej práve položil otázku. Nepríjemnú. Zvedavú, vôbec nebol galantný...Pravdu, čistú pravdu a nič len pravdu. Keď musí, tak musí.

 V prstoch od nervozity a neustáleho šoku, z tejto pračudesnej zeme, jej zvykov, nezrozumiteľného jazyka a vôbec...  žmolila si svoju malú škatuľku. Jediné spojivko s minulým životom a bojazlivo hľadela do tvárí ľudí na druhej strane stola. Čo od nej budú chcieť.

  Novinár si ju všimol. Škatuľku. Bol to „dobrý“ novinár... Aspoň mal zámienku, ako začať.

  - Smiem sa spýtať, čo za rekvizitu ste našim čitateľom priniesli ukázať? -

  Zaváhala, na čo naráža, ale svetielko zamierilo na jej „poklad“.

  Opatrne odklopila viečko a natočila ju k mužovi.

  V strede zamatového vankúšika sa zaleskol nádherný šperk.

  Párkrát ho oblesklo, kým padla otázka.

  - Vyzerá ako snubný prsteň. Znamená to teda, že tvorcovia seriálu chcú v ďalšej sérii pripraviť svojim fanúšikom prekvapenie vo forme prípadnej svadby? – natrčil muž na ňu akúsi ďalšiu vec.

  Sklopila oči a nadvihla ramená, zachytiac iba slovo „svadba“.

  - Chápem, nesmiete vopred prezrádzať, hoci takýto spoiler by bol iste mimoriadne zaujímavý... Skúsim teda aspoň, ak dovolíte,  vysondovať váš osobný názor na takýto, prípadný zvrat v OUAT ? Ste za to, aby sa Rumbelle skončilo happyendom? – vytasil na ňu skoro všetky zuby, čo mal v ústach.

  - Každý si zaslúži šťastný koniec...- pousmiala sa.

  Muž naoko spokojne prikývol nad jej diplomatickou odpoveďou, ale vo vnútri to v ňom vrelo. Slová, slová, slová. Samé prázdne frázy. Dnes tu spovedá už hádam desiatu „obeť“ a stále nič svetoborné, s čím sa nebude báť predstúpiť pred šéfredaktora. Došľaka. Treba rýpať ďalej!.

  Nahodil profesionálny úškľabok a skúsil ...

  - Sme vám povďační, že ste sa rozhodli pózovať pre náš časopis v kostýme zo seriálu, len by našich čitateľov iste zaujímalo, prečo nie v kompletnom?! – zadrel.

  - Ospravedlňujem sa, pred chvíľou, kým ho slečna Maleficent neuspala svojou kliatbou, a tým ma vlastne zachránila, mi ho Temný pán vyzliekol a...- začala otvorene, úprimne, tak, ako bola zvyknutá.

  - Chcete povedať, že vo vašom živote sa konečne objavil nejaký Temný pán? – napichol sa na informáciu zvedavý muž, v domnení, že metafory z jej úst, sú len obzvláštnením rozhovoru a získať nejaké to info o súkromí, tiež nemusí byť na škodu.

  - Nie „nejaký Temný pán“, sám Rumpelstiltskin, osobne... – poobzerala sa, či sa náhodou nezjaví a týmto drzým ľudkom neskreše hrebienok za to, ako dehonestujúco sa o jeho osobe vyjadrujú.

  - Takže medzi vami to zaiskrilo?! – otvoril ústa od prekvapenia, ako ľahko sa dopracoval k pikoške a „aférku“ medzi hlavnými protagonistami seriálu už  mal prerátanú na nárast nákladu, nadpočet výtlačkov a odmeny a spol.

  - Medzi nami to iskrí odzačiatku, čo si ma priviedol na svoj zámok, aby som mu slúžila. –

  - Robert Carlyle má zámok a zneužíva kolegyne z pľacu?! – nestačil sa diviť už spotený mužíček.

  - Neviem či Robert Ca...prepáčte, zabudla som, kto...má zámok, ale Rumpelstiltskin celkom určite! Obrovskú pevnosť hlboko v horách. A nezneužil ma! ...teda pred chvíľou ma chcel pripraviť o panenstvo, našťastie ma Maleficent zachránila, ale to som vám už predsa vravela...ja som s ním vtedy išla dobrovoľne. – sklopila oči a začervenala sa pri spomienke na jeho spálňu, samorozväzujúce sa šnúrky a...

  - To znamená, že vy by ste vo vzťahu s kolegom rada pokračovali? – skúsil zaliečavo novinár.

  Červeň nemala šancu ustúpiť.

  - Ja áno, ale On je taký nevyspytateľný...- usmiala sa nevinne.

  - Ďakujem za interview. Tešilo ma slečna de Ravin. – vstal a podával jej ruku.

  Vskutku zvláštny sudca.

  - Tak, čo?! Ani to nebolelo, však? Zdá sa, že odchádzal nad mieru spokojný a pozri, potľapkáva Eda s Adamom po pleciach...a všetci traja sa usmievajú. Fajn. Misia splnená....- posunula si okuliare na nose asistentka pre dnešnú tlačovku, čo lietala ako špinavé prádlo a dozerala, aby tu dnes všetko klapalo na sto percent.

  - Chcem ísť domov...- vyšlo z Belly.

  - Jasné, zlatko. Všetci toho máme už po krk. Colin a Josh s Ginnifer práve odchádzajú, zvezieš sa s nimi taxíkom do hotela. Dobre? – kývla na odchádzajúcu skupinku a doslova ju pretlačila k nim.

  - Snow! Tvoj účes? Vyzeráš, akoby ťa odchytila polícia v parížskej periférii, obvinila z prostitúcie a z toho dôvodu ťa vystrihali na krátko, na znak hanby... Čítala som to v jednej knižke. Zlá kráľovná sa už prestáva ovládať a ničí ťa nielen psychicky, ale aj takto fyzicky? – buchla si Bella úprimne zhrozená na hruď rukou od nemilého prekvapenia, v akom stave vidí dávnu známu. Navyše je očividne samodruhá...to jej vôbec nešlo do hlavy.

  Ktosi jej položil ruku na rameno.

  - Emilie, chceš dostať Oscara za dnešný herecký výkon, alebo o čo tu ide? Mala som možnosť vypočuť si tvoje extempóre pred novinármi a som zvedavá, ako sa zatváriš, keď sa ti ráno dostanú do rúk čerstvé noviny. Pekne si nášmu drahému Bobbymu zavarila...– dívala sa jej do očí elegantná dáma v úzkych vypasovaných šatách.

  - Zlá kráľovná...- zašemotila strachom, spomenúc si, ako ju nedávno oklamala.

  Klbko ľudí sa poobzeralo jeden po druhom.

  - Nechaj ju, Lana. Zrejme to dnes zas trochu prepískla...veď vieš...- naznačoval zmierenie Josh, ale urazená Ginnifer, ktorú držal silno za ruku, bokom,  sa len veľmi ťažko ovládala, aby na kolegyňu nevyštartovala a nevrátila jej „kompliment“ s účesom.

  Novinárov tu však stále bolo priveľa.

  Lana si odtiahla muža kúsok ďalej a čosi mu dôrazne prikazovala. Hnevala sa.

domiceli