RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... BONUSová kapitola X. VÁHAJ...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

BONUSová  kapitola X.

Váhaj...

  Mala pocit, že ju bolí každý nádych, ktorým vstrebávala posledné záchvevy svojej existencie v začarovanom lese a tie sa kŕčovito zachytávali v jej útrobách, celou plochou priľnúc zvnútra k telu, aby ich nové nádychy - tam kdesi v nekonečne, nepredstaviteľne ďaleko, už nikdy nemohli postŕhať, ako staré tapety zo stien.

  Tušila, že nemá najmenšiu šancu presvedčiť rozpálenú, dohladovanú Maleficent, aby zastavila svoj plán. Jediný, ktorý by to mohol, len ktovie, či aj chcel urobiť, ležal jej pri nohách, ponorený do zlovestnej kliatby večného spánku, kým...

  Po kúskoch si ukladala do pamäte každý detail tváre, tej dobre známej tváre, plnej rozporuplných emócií, ktorú bolo tak ťažko milovať, lebo sa neprestajne bránila a zatarasovala všetkými možnými poryvmi zo škály tých, pre ostatných odpudzujúcich, odstrašujúcich a neprijateľných, no ona,  namotaná pradivom príťažlivosti, lebo poznala nielen tvár, ale hlavne jeho srdce, rozmotala každý uzol,odhodlaná nevzdať sa.

  Ale  ťažšie bude,  opúšťať ju.

  Už nikdy sa do nej nemôcť zahľadieť a za maskou neprístupnosti vidieť iba obranný strach z prípadného sklamania.  Už nikdy sa jej nemôcť dotknúť a pocítiť, ako sa prebúdzajú jej opatrnosťou ochromené bunky. Necítiť ich odozvu na svojich perách...

   Izba sa začínala otriasať a chvieť.

  Fazuľa dopadnutá na podlahu sa krútila čoraz rýchlejšie a roztáčala okolie, ktoré zasahovali jej neviditeľné, a predsa všemocné vlny, čo dokázali uchytiť priestor a čas v jednom momente a vypustiť ho v inom,  vedené iba myšlienkou.

  Všetky jej myšlienky patrili jemu, len dúfala, že nájde spôsob, ako zistiť, kde bola nútená odísť a pokúsi sa o jej zachránu a že ju to nebude stáť celý život, lebo tým večným ako obyčajný smrteľník nedisponovala.

  - Je čas! Máš poslednú možnosť dotknúť sa ho, kým zmizneš v nenávratne, drahá! – zasmiala sa sebavedomo Maleficent ukotvená o masívny stĺp, na ktorom sa nadúval baldachýn postele, aby ju nevtiahlo do portálu. – Snáď nechceš, aby tu drichmal do konca sveta! Vidíš, aká som blahosklonná a dobrotivá? Dovolím ti, aby si ho prebrala a tým získaš akú-takú šancu, že sa raz po teba vráti! – prekukla Kráskinu myšlienku, že nechá Temného pána spať.

  Nie, to bol len záchvev. To by nikdy nedokázala, odsúdiť ho na večný spánok. Zaváhala preto, že si nebola istá tým, či je schopná pretrhnúť kliatbu a bozkom ho vrátiť do života.

  Čo ak nie?!...čo ak sa dnes popretŕhalo všetko to krehké spojivko medzi nimi a láska sa stratila vo vzájomnej nedôvere, klamstve a podvode, do ktorého boli ponorení a ktorý len ona zatiaľ prekukla a zostala pevne stáť pri ňom, so srdcom preplneným láskou.

  ...ale čo ak ju on už nemiluje a bozk bude iba priložením pier. Márnym. Takým, čo neprebudí, nezlomí kliatbu?!

  Má jedinú šancu to zistiť...a nikdy sa nedozvedieť, ako to bolo.

  Ako to bude....

  Zohla sa nad jeho tvár, skryjúc ju pod svoje vlasy a v ich prítmí priložila pery k tým jeho, zatiaľ meravým, chladným.

  - To stačí...! - zmraštila nos Maleficent, vidiac, že sa vlastne nič nedeje. – Choď už preč! Ako vidíš, zlyhala si!  – zamávala rukou nad otvárajúcim sa portálom a následne nad Kráskou, ktorú akási sila ťahala rovno do jeho epicentra.

  - Zbohom...- zašepkala rozľútostená a prstom sa naposledy dotkla jeho líca, ktoré pred chvíľkou zamokryla neudržanými slzami, rozmažúc mu ich po tvári, kým ju neúprosný prúd vtiahol do svojho stredu a zatvoril sa nad ňou za zvuku praskajúcej škrupiny, čo sa spätne zaceľovala.

  Izba stíchla.

  Potrhané krajky na baldachýne nad posteľou sa naposledy zatriasli a odvisli.

   Zamračená čarodejnica sa dívala do Jeho nehybnej tváre a nechápala, ako to, že stále spí.

  Mýlila sa.

  Prvé sa mu začínali chvieť viečka a následne pomaličky rozliepať pery, ktoré akoby niečo šepkali.

  - Dokázala to! Je späť! Je náš! – zatlieskala ako malá.

  - Je môj! – zvrieskla druhá zo žien, čo práve rozcabrila dvere na komnate, konečne v zámku objaviac tú správnu.

  Následne sa nedôverčivo poobzerala po izbe.

  - Snáď mi nechceš tvrdiť, že som prišla neskoro, on ju...a ty si ju...Zožrala si Krásku?! – vyvalila oči na Malaficent a stále nehybného Rumpla.

  - Také nepoškvrnené svinstvo, by som v živote do tlamy nevložila! – oponovala jej urazená dračica.

  - Ty už do tlamy nevložíš nikdy nič! – ozvalo sa hromovo. - Nechápem, o akej Kráske to tu žvatláš?!... Nechápem, čo tu vlastne robíte vy dve! Ako ste sa sem vôbec dostali?! S akým úmyslom?!...Kto ste, dočerta?!...Prah tejto spálne jakživ neprekročila ženská noha! – zdrapol Maleficent pod krky Temný pán a zdvihol do výšky. – ...ale mňa interesuje aj iná záležitosť...Ty si sa pokúsila ma zabiť?!...Ty si si dovolila na mňa zoslať spiacu kliatbu?! Na mňa?! Na Temného pána?!...Vieš, čo to pre teba bude znamenať?!...– položil jej básnickú otázku, nedovoliac jej ani sa nadýchnuť na odpoveď.  – Nenamáhaj sa hľadať vo svojom kuracom mozočku nejakú trápnu výhovorku! Radšej hneď vypľuj, kto ma z nej ráčil prebudiť?! – zoslal jej rovno do tváre spleť ohnivých výbojov, aby jej pomohol sa vykoktať.

  - Hm...hm...hm...- upozornila na seba Zelena a naštelovala sa do zvodnej pózy.

  - Ty? – so záujmom si ju premeral od hlavy po päty.

  A usmial sa.

domiceli

Cililink! Koniec ďalšieho FF! 
Bola by som vďačná za nápady, kam len mohla Belle ísť...
Dobrú noc...
:-)