RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 13. kapitola KTO SOM...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

13. kapitola

Kto som...

(...pred nejakým časom...)

    Nebolo v jeho silách udržať si chladnú hlavu. Všetko okolo neho, všetko v jeho rukách, všetko v ňom horelo. Prudko, neuhasiteľne, napájané nenávisťou ako nevyčerpateľným žriedlom všetko spaľujúcej negatívnej energie.

  Spáliť hlas nevedel, ale zničiť schránku, ktorú zneužila, aby...

 „To bolí..." to poznanie, že vlastnými rukami zabil...zabil práve ju, jedinú ženu na svete, ktorú...myšlienky sa mu plietli, prerývali jedna cez druhú a ON už nevládal udržať sa na nohách a vzdorovať osudu, chrániť sám seba, nevystavovať sa nebezpečenstvu, ktoré si už na neho cerilo zuby...

  Klesol na kolená a sklonil hlavu na hruď odovzdaný osudu, nech je akýkoľvek.

  Nech...

  ...aký má jeho ďalší život zmysel...bez nej. Bez Krásky. Bez jeho sladkej, nevinnej Belly...Jeho...jeho...len jeho...jedinej...zanikalo vo vzlykoch, na ktoré sa začínal meniť prvotný náboj hnevu.

  - Už si s tým trápnym žiaľom skončil, drahý? – zadrel do neho opäť necitlivo hlas.

  Mala pravdu, s hlasom sa len ťažko bojuje.

  Odovzdane napriahol ruku nad dokaličené telo, kde dotlievali posledné zvyšky drahocenných tkanín premenené na popol a spustil proces obnovy, naivne v jednom momente dúfajúc, že keď sa opäť zdvihnú viečka, budú spod nich hľadieť jej dúhové zreničky, len uväznené v cudzej schránke.

  Zbytočne sa nádejal. Viečka sa dvihli, ale spod nich na neho víťazoslávne pozerali prižmúrené žlté hadie oči. Hrdo sa vztýčila, nedbajúc na to, že jej odev ju viac odhaľuje, ako zakrýva. Opäť mala telo, ktoré si s ňou na okamih vymenila, dobre vediac, že za domnelú smrť Krásky v kobke ju pôjde rovno zabiť, netušiac, že Krásku v jej tele zabíja sám a až v tomto okamihu. Aký krásne zvrátený plán to bol...O zvršky sa už dokázala postarať aj sama.

  Stála tu v celej svojej kráse, obzerajúc si dlhé pestované nechty ozdobené novými, práve pričarovanými šperkami a po očku ho sledovala, či sa predsa len nepokúsi zabiť ju.

  Nepokúšal.

  Prekvapilo ju to.

  - Vyzeráš, akoby si tú smrteľníčku skutočne miloval. Fuj. To je také nechutne morbídne, nízke...- ťažko hľadala slová, ale celé jej vnútro vlastne iba sprosto závidelo.

  Pozrel na ňu a prečítal si to aj sám.

  - Čo ešte odomňa chceš?! – spýtal sa mdlo. – Nechám ťa žiť, pretože...pretože ONA, by to tak chcela... – Tak čo teda chceš?! – zopakoval otázku.

  - To, čoho si sa mal vzdať už pred vekmi vekov! Raz a navždy! ...aby si nás nemusel nútiť dívať sa, na svoj úbohý, ničotný pád! Vystavovať nás nebezpečenstvu, že naša nadvláda nad svetom sa otriasa v základoch lebo stačí jeden záchvev tvojho...tvojho hlúpeho ľudského srdca a to, čo sa roky prácne, krvou a smrťou nevinných obetí  budovalo, ten strach, moc a nadvláda...to všetko sa zrúti do prachu minulosti ako domček z piesku...- rozplývala sa v nabubralých metaforách zhnusená jeho odovzdanosťou a nečinnosťou.

  - Tak prečo si ho nevezmeš? – zašepkal, akoby šlo o banálnu vec.

  Vypenila.

  - Myslíš si, že by som tu len tak s tebou strácala čas, keby môžem?! Keby smiem?! Keby to ide?! – zvrieskla a chytila ho zozadu za vlasy, vyvrátiac mu necitlivo tvár.

  Nevzdoroval. Nebránil sa.

  Posledné bunky zdravého rozumu mu zrazu priniesli myšlienku, že z jej slov sa dá usúdiť niečo, čo mu dosiaľ unikalo.

  Jeho srdce...Nemôžu mu ho vziať. Nedokážu to...

  - Prečo? – spýtal sa nahlas, ale vlastne iba sám seba.

  Dýchala zhlboka nahnevaná sama na seba, že mu v návale jedu prezradila viac, než bolo treba.

  Aj jej však mozog priniesol myšlienku v  očiach jej mecenášov vyvážiteľnú zlatom.

  - Nejaké tie hlúpe ľudské príslovia vravia, že keď to nejde podobrotky, či ako to je...ja ich skúsim pozmeniť, ak dovolíš. Násilím som, priznávam, nezmohla nič...Ale jej smrť mi ľúto nie je, si nemysli! - rýchlo sa opravila, aby nevidel, ako si sype popol na hlavu, aj  ako sa pred ním snaží skryť kôpku popola, čo zostala ešte na mieste, odkiaľ sa ako fénix pred chvíľou zviechalo jej telo.

  Naozaj si nijaký popol, ani to, čo skrýva, nevšimol.

  - Prečo...- začala s filozofickým nádychom...- ...keď je očividné, že si ju miloval sa nepokúsiš zachrániť ju vlastným srdcom, drahý?! – spýtala sa rázne a bez okolkov.

  Spozornel.

  Jej slová dávali zmysel. On je predsa  nesmrteľný. Večne nesmrteľný, bez ohľadu na to, či mu v hrudi bije srdce, alebo sú jeho útroby prázdne...On by mohol...ožil.

  - Nepýtam sa, kam  tým mieriš, to mi je jasné...Pýtam sa, prečo?! – zdôraznil otázku.

  Zdvihla kútiky úst do skoro krásneho úsmevu. Bol však chladný, vypočítavý.

  - So srdcom ju budeš milovať. Navždy. Miloval si ju kedysi, budeš ju milovať, aj keď je teraz mŕtva. Nerozumiem tomu, ale, žiaľ, na toto, teda, na „lásku“, tú pravú lásku,  nefunguje žiadna mágia, dokonca aj ten primitívny čas, čo sa hrdí, že má recept na zabúdanie, je k ničomu, ak...ak...ani to nemôžem vysloviť, ako sa... – rozrušená hľadala správne slová.

  Chápal.

  - Žiarliš. Závidíš, lebo tebe nikdy nebolo dopriate a nikdy ani nebude, prežiť skutočnú...pravú lásku. – odpovedal jej nervozite.

  - Mýliš sa, drahý! – sklonila sa k nemu. – Uzavrieme dohodu. – zasyčala, neovládajúc už ani svoju zvieraciu prapodstatu. – Vzdaj sa svojho srdca, venuj ho tej chudinke, nech obživne a ide si kade ľahšie, keď ti jej bolo tak veľmi ľúto... ale ty zostaň so mnou. Bez srdca, ju aj tak už nebudeš môcť ľúbiť. To by bolo predsa proti zákonom tohto sveta. ...- My dvaja budeme skvelý pár. Najmocnejší na celom svete! Čo tam po dajakých srdciach, láske a emóciách...- usmiala sa zas. – Berieš?! – oblizla si rozdvojeným jazykom pery dokola.

  - Kde mám záruku, že ju necháte žiť. – prekukol jej plán.

  Neodpovedala. Len znervóznela.

  - Tak už tomu rozumiem. – zasvietili mu oči. - Je jedno, v ktorej hrudi bije moje srdce, vy k nemu skrátka nemôžete! – zatlieskal ako malý chlapec. – Milovalo a bolo milované...- uvedomil si  konečne tú silu. Uvedomil si, že ONA, Kráska ho takým učinila. Milovala ho...predsa ho milovala, napriek všetkým tým útrapám, ktorým ju vystavil...

  Ožil. Teraz jej to môže vrátiť. Zaplatí tú cenu, že bez srdca už...Milovala ho. To mu stačí. Musí to pre ňu urobiť.

  - Načo čakáš?! – zreval na ženu nechápajúcu jeho nadšenie. – Ideme do kobky. Uvidíš zázrak stvorenia! – bláznivo zvrieskol nadopovaný ošiaľom radosti. Milovala ho...

  Dívala sa za ním, ako mizne z dvorany.

  Len čo ho nebolo, zohla sa nad kôpku popola, čo dosiaľ ukrývala pod šatami pred jeho pozorným pohľadom a vyhrabala z nej srdce. Kráskino. Trochu zafúľané, ale živé, žiarivé, stále slabúčko tlčúce, milujúce srdce. To nešlo upáliť...

  - Ach, tie Johanky z Arcu...- prekrútila očami nad zázrakom a ukryjúc drahocennú relikviu do záhybov šiat, pohla sa za ním...aby nezmeškala „zázrak stvorenia...“

domiceli