Katedrála
snov
9. kapitola
Kohúti...
(...pred viac
ako šestnástimi rokmi...)
Anno
Domini 1996
Tento
obchodík nevyzeral byť jeho srdcovou
záležitosťou...podľa dvoch vrások uprostred čela nad zamračenou tvárou, ktorou
si ho pozorne prezeral. Bol i nebol.
Je i nie je...
Naučený na starinárstva, antikvariáty,
záložne plné mŕtvych artefaktov, takmer sa naplašil všetkého živého, páchnúceho
tak inak, ako glej, špiritus a naftalínové guľôčky.
Svoj obranný
postoj - totálnu dehonestáciu priestoru
a objektov v nich, vyjadril aj gestom rúk, drzo zastrčených do vreciek
nohavíc.
Díval sa vôkol seba.
Tu je
všetko zelené a krikľavo žiarivé obrie body priživých, čerstvých lupeňov kvetov
ani zďaleka nepripomínajú krehké odtlačky vekov na pointilisticky gravírovaných detailoch
šperkov, úžitkových i okrasných predmetov z dávnych čias, ktorými sa
tak rád obklopoval.
Tu sa cíti nesvoj. Všetko mladé, pučiace,
rozkvitnuté, tak odlišné od sveta, do ktorého už pomaly začínal patriť aj
sám...vyárendujúc si tam miesto monotónnou nečinnosťou v oblasti reálneho života.
Tu
niekde je však niečo, čo ho priam magicky priťahuje...núti reštartovať svoj doteraz
odovzdaný postoj k životu a...
- Vy ste ma hľadali? – ozvalo sa úprimne, otvorene, s istou
dávkou prekvapenia i nádeje v medziriadkoch melódie otázky, čo nedokázala nijako zamaskovať,
spoza živého plota naukladaných hrántikov
s ťahavými muškátmi.
- Nie... ale rád som vás našiel... – zatiahol sarkasticky, vidiac však, ako jej zmizol letmý úsmev z pier, oľutoval svoju príslovečnú
prchkosť a cynizmus.
- ...hľadal som len nejaké to kvetinárstvo,
kde skladujú kvety po pivniciach, aby dozreli a bol som doslova... nežným
reklamným vánkom z veže... nasmerovaný priamo sem. – vytiahol ruky z vreciek
a zaprel ich o pult, ku ktorému práve prešla.
- Neskladujeme ich tam preto, aby dozreli,
ale aby dlhšie vydržali! – opravila ho podobným tónom, oprúc sa o protiľahlú stranu pultu.
Zasmial sa na plné ústa.
- „Dlhšie vydržali“? ...Skladujete tam aj
mužov?... To musí byť v dnešnej dobe lukratívny kšeft! – smial sa na
vlastnom, trochu dvojzmyselne zvrátenom ponímaní počutej reality.
- Ak neprestanete flirtovať s mojou snúbenicou,
tak vás tam s radosťou zavriem osobne! – šmaril krhly s vodou na polievanie
ku kvetináčom vysoký tmavovlasý mladík a natrčil pred Golda svoj ukazovák.
Úsmev sa mu síce z pier vytratil, ale v prižmúrených
očiach zostal záujem. O soka.
- Prestaň, Gaston! – vyšla spoza pultu práve
nechceným titulom ociachovaná mladá žena a stala si medzi kohútov, čelom k zákazníkovi.
– Nie som ničia snúbenica...len... ma asi skúša chrániť, lebo... viete,
zákazníci sú všelijakí...- snažila sa zostať nad vecou, ale jeho prísny skúmavý pohľad
ju desil.
Pozorne si ju premeriaval a tvár mu
badateľne mäkla. Škoda, že už nemá pavučiny vo vlasoch, tak rád by sa ich zas
dotkol...
Tento
obchodík sprvoti nevyzeral byť jeho srdcovou záležitosťou...
Siahol do vrecka a podal naoko
nezúčastnene, dozadu za ňu, pokrkvaný papier mladíkovi.
- Moja objednávka, pane. Účet uhradím večer,
keď mi zákazku váš poslíček prinesie. – precedil medzi zuby priam rozkazovačným
tónom.
Gaston znechutený tým, že mu nevidí do tváre,
lebo ju stále neodtrhol z jeho dievčaťa, vychmatol papier a strčil si
ho do vrecka džínsov.
- Spoľahnite sa! – vrátil mu žiarlivec jedovato,
pristúpil k vchodovým dverám a prudko nimi trhol, vypoklonkovávajúc
týmto cteného zákazníka.
Gold strčil opäť ruky do vreciek, spravil pár
krokov k východu a kým docengal zvonček nad dverami jeho odchod, otočil sa ešte k žene a žoviálne,
ako starý známy žmurkol na ňu.
- Dovidenia...bella... – vytrhol Gastonovi
kľučku dvier a jedovato ich za sebou zatreskol.
„Idiot! Totálny magor!..“ zanadával si v duchu
na svoju adresu, keď mu prudké slnko vrazilo cez obe líca. „To si sa teda pekne
vyfarbil, ako postpubertálny nadržaný, nevychovaný chrapúň...“ nedokázal sám na
seba nájsť primerané slová.
Jej tvár mu neschádzala z mysle. Jej
vlasy, jej ruky. Jej úsmev....Jej otvorenosť a tajomnosť. Jej naivnosť a rozhodnosť...jej...ONA.
Celá.
domiceli
minulosť sa opakuje :) len s malou zmenou :) rozhovor Golda s "bellou" sa mi páčil :) aj žiarlivý Gaston sa zachoval presne ako mal :) super :))
OdpovedaťOdstrániť