RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 2. kapitola KOCKA

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

2. kapitola

...kocka

    Úzky priestor chodby, ktorou sa práve doslova predierala, pretože aj podložie prestalo byť pevné a tvorili ho zrejme zo stropu odtrhnuté, napadané skaly, sa začal chvieť.

  Najskôr len tak jemne, ako keď priložíte prst na hladinu a necháte spätne doň dopadnúť na ňom zachytenú kvapku a pravidelné polkruhy zvráskavejú vodu na tom mieste. Ale keď ponoríte celú ruku a zas a zas a kvapiek sú zrazu stovky a vlny z nich vzniknuté zrazia sa a neprestajne narážajú do seba a vyšplechujú do výšky rozjedované, že im čosi stojí v ceste, krása nefarebných polkruhov na pokojnej hladine náhle mizne a je nahradená živlom.

  Tu živlom nebola voda, ale skala. Tony skál, ktoré akoby sa rozhodli presunúť sa v tomto memente z jedného miesta na druhé a narážajúc do seba, trieštili sa na kamenie, to na piesok a ten na prach a všetko to si jedno cez druhé  zahatávalo  navzájom cestu.

  Po chvíli mala problém udržať rovnováhu. Márne sa pokúsila zaprieť sa oboma dlaňami o protiľahlé steny, boli príliš blízko vedľa seba, postupne sa zväčšujúce otrasy hádzali ju necitlivo od jednej k druhej. Až keď jej látka na rukávoch poddala a na holej koži pocítila drsnosť stien, inštinktívne sa schúlila do klbka s hlavou medzi pažami obkrútenými kolenami a zaťala zuby, pripravená na najhoršie.

  Kdesi z diaľky sa ozývalo dunenie, akoby sa celá hora kamenia zosúvala práve jej smerom. Už cítila prvé skalky čo k nej dorazili a zatiaľ jemným buchnutím o niektorú časť jej tela dali jasne najavo, že sú tu.

  Skúsila sa stiahnuť viac ku stene a pritlačiť sa o ňu.

  V skale za chrbtom pocítila puklinu. Dostatočne veľkú puklinu, aby sa do nej mohla vtiahnuť.

  Búchanie skál o jej predkolenie, zintenzívnelo, nebol čas váhať. Rozvila paže a doslova po bruchu sa posúvala do útrob skaly, rýchlo sťahujúc svoje našťastie útle telo do čo najmenšieho objemu...

  Pocit, že je vpitá v skale, že sa tu nesmie ani hnúť, lebo skala akoby ju obtekala, pripomenulo jej truhlu. Zneistela. Hrob?...

  Pokúsila sa zahnať chmúrne myšlienky, ale mozog ju zaviedol práve do kobky. Z dažďa pod odkvap...spomenula si na jeho slová. Presne takto jej to nedávno povedal, baviac sa na jej bezmocnosti...keď ju zavliekol nocovať do rodinnej schránky na mŕtvoly, ako jej izbu posmešne nazval.

  Ako sa to teraz zdá dávno.

  V tomto rozpoložení by to brala všetkými desiatimi, ktoré si v tú noc do krvi zodrala pri búchaní na dvere a dorazila obhrýzaním nechtov skoro po mäso od hrôzy z predstáv bujnej fantázie.

  ...aký bol ráno pozorný, keď jej každý prst zvlášť liečil mágiou, zámerne spomalene, prajúc si v duchu, aby bola stonožkou, vlastne storúčkou... a naprával škody spôsobené vlastným sebapoškodzovaním, ktoré spôsobil jeho nepotlačiteľný egoizmus...aké milé boli jeho drsné slová, nech už to nikdy viac nespraví, lebo jej tie kýpte nechá skaličené na posmech celého sveta....ako si predsavzala, že ak jej teraz nechá narásť dostatočne dlhé nechty, že mu nimi v tom momente vyškriabe obe oči...a ako ju prekukol...

- Neoplatí sa protiviť sa zlu násilím!...to si zapamätaj, Kráska. - zdvihol mentorsky prst a pokračoval v didaktickom tóne, hrdý na svoju prevahu aj v tejto oblasti. -  Ty si azda nečítala pána Dostojevského a jeho Zločin a trest? ...Budem ti musieť zrejme v najbližšom čase darovať nejakú tú knižnicu, drahá. Bytostne neznášam prostoduché, nevzdelané bytosti... - sarkasticky cedil z úst, aby sa neprezradil a premeriaval si ju od hlavy po päty, odpúšťajúc jej každú chybičku aj tak  už vopred.

... a natiahol jej na ruky hodvábne rukavičky, začarované tak, aby po priblížení sa k jeho tvári, automaticky ju pohladili po líci...

  Počula jeho smiech, videla slzy od neho v kútikoch jeho očí..

....nevidela tie ozajstné, za dverami z pocitu, že pohladenia boli iba falošným kúzlom...

  Nebadane vytiahol kútik úst. Dokázala to.

  Je z dažďa pod odkvapom...

  Vysoká štíhla postava vedľa neho s nevôľou sledovala divadielko na hladine a znechutená mraštila nos.

  - Počítala som, že skaly budú ťažší oriešok a dosť ti závidela túto „pridelenú“ možnosť, ale už ani na silu prírody sa jeden nemôže spoliehať. – hodila rozšafne rukou iritovaná doterajším dianím.

  - Chceš si to s ňou vymeniť, drahá? – ozval sa príkro a nahnevane. – Pravidlá sú jasné - dostaň ju odtiaľ von a môže začať ďalšie kolo. – dodal skoro pobavene, ale do smiechu mu veľmi nebolo.

  - Veď hej...- nadnesene povzdychla a prešla ku stolíku, uprostred ktorého ležala malá, drevená, na prvý pohľad ničím zaujímavá hracia kocka... – Ale najskôr sa pozriem, čo mi padne...vieš, aby som ju dokázala pripraviť. – zaškerila sa.

  - Toho sa obávam, drahá. Tie tvoje „prípravy“ znamenajú rovno skratku do pekla. – napriamil sa a povzdychol, ale musel byť pri tom, ako hádže kockou.

  Pomaličky si sťahovala elegantné rukavičky, akoby tajne dúfala, že vzduchu v skuline je primálo na prežitie, ale vidiac, že čas sa viac natiahnuť nedá, dotkla sa kocky a vrhla ňou.

  - Voda! – usmiala sa. – Samá voda, drahý ! – rozrehotala sa, zatočila do kruhu celkom spokojná s možnosťou, čo jej osud vybral.

  Zúfalo pozrel na hladinu jazierka.

  „Drž sa, kráska...mysli na to, čo som ťa naučil...“

domiceli