RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 11. kapitola LAVÍNA

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

11. kapitola

Lavína

(...pred nejakým časom...)

    Hľadala medzierky pod pažami. Teplo, teplo, teplejšie...horí. Na mieste v strede hrude pod uchom šumelo tak tajomne, žblnkotavo. Obalená v prameňoch jeho prstami tesne nad kožou premývaných vlasov, poddávala sa tlkotu a v zrýchľujúcom sa rytme postupovala až k lopatkám, kým ukonané brušká prstov neroztiahli sa po pleciach rozmaznávané jeho hodvábnou košeľou...

  Nechty zvolávali zimomriavky z celého tela, lebo horúčka stúpala a nebolo sily  zastaviť prúd lávy tlačiaci sa na povrch každým pórom jeho spoteného tela, čo sa započalo vlniť v dosiaľ nepoznanej harmónii súzvuku dvoch práve prebúdzajúcich sa tiel...

  Vystrelil z kresla zmätený obrazom, ktorý bol tak boľavo krásne reálny a predsa zmizol v nedoziernej modrej šedi práve sa začínajúceho rána, páleného už na pätách prvými lúčmi slnka.

  „Ach, Bella...kde si?...“ spomenul si na poslednú vetu, s ktorou pravdepodobne zaspal, a ktorá ho prebudila skôr, než mohol okúsiť aspoň dúšok imaginárnej ilúzie svojej zatiaľ prihlboko vnútri skrytej túžby.

  Potriasol hlavou, nakreslil vrásky doprostred čela, zaťal päste. Všetko márne. Obraz sa nevrátil...ale ani nezmizol.

  Vedel, prečo váha.

  Vedel, že to bude určite nejaká pasca.

  Vedel aj to, že napriek všetkému, nebezpečenstvu, výstrahám, tajomstvu... tam pôjde!

  Jediná šanca, ako zistiť, kde Bellu väzní, prípadne väznia, zrejme dosť obozretný nepriateľ, ktorý dokázal zahladiť všetky stopy vedúce k tomu miestu, zabezpečiť kúzlami znejasnenie ciest a neposkytol ani najmenšie indície na svoje odhalenie, hovorili len jedno.

  Je to pasca!

  Pohŕdavo dvihol kútik úst. „Nie je prvá a nebude asi ani posledná. Som Temný pán!...Kto ale tak veľmi po mne túži, že si dovolí nahnevať ma tým, že siahne na...môj majetok?! Moje vlastníctvo?! Moje právo?!..." nenachádzal stále vhodné slová, ako pomenovať to drobné semienko, čo sa práve chystalo klíčiť a ani dehonestujúce slová, za ktoré sa pokúšal skryť svoje rozorvané, zobudenými citmi preorané vnútro ho už nedokážu zahatať..." Kto?!...“ nedalo mu však pokoja.

  Vedel, že nepôjde o nikoho bezvýznamného, ničotného, obyčajného.

  Vedel  aj to, že nepriateľ bude nielen silný, ale  možno mu je roveň...

  Zhrozil sa svojich pochodov, pretože jediné, čo mu hyperaktívny mozog, už dávno vybudený nervozitou práve priniesol na jazyk bolo...ONI!

  „Prečo ale...?!“ premŕval celý svoj doterajší život.

  - Som predsa jedným z vás! Som Temný pán! Jediný ! Najmocnejší...- skríkol pridržiavajúc si okenice zúrivo v rukách.

  Kdesi v diaľke to zaburácalo. Nebo potemnelo. A hromobitie znelo ako hurónsky smiech.

  - Mňa nevyľakáte, nenastrašíte, neodradíte! Vrátite mi, čo je moje a basta! Ja...Ja som jediný najmocnejší na celom svete aj priľahlých krajinách! Iba ja!...reval ďalej, ale strach, že by kráske mohli ublížiť sa mu už zahryzol do srdca a to začínalo bolieť.

  Takú bolesť už necítil stovky rokov...Odkedy...

  Došlo mu.

  „Moje srdce...Tu ide o moje srdce!“

  Vonku sa úplne zotmelo, hoci ráno prišlo len pred malou chvíľkou. Opäť bolo vytlačené z piedestálu temnotou a nemalo šancu pozviechať sa pritlačené topánkou rozjedovanej noci.

  Až teraz si spomenul sa rituál, ktorý pred vekmi podstúpil, v ktorom hral o svoje srdce a...vtedy zvíťazil. Rezignovali, museli ustúpiť a ponechať mu ho v hrudi, bez ohľadu na nebezpečenstvo, že raz môže zapríčiniť jeho...a tým aj ich večnú skazu s jednou podmienkou, ktorú im so smiechom odprisahal, mysliac si naivne, že ho na nič, na čo sa chystá vo svojom živote, aj tak potrebovať nebude...že sa ho nikdy, čo bude svetovládny, nepokúsi prebudiť...

  Zlyhal. Porušil dohodu. Musí zaplatiť...za malý okamih nádeje v znovuzrodenie čohosi silnejšieho, než je moc temnoty a vraj všemocnej mágie.

  To krehké slovíčko zlepené z nesmelých dotykov, hladené myšlienkami a ohrievané v ryhách brušiek prstov...tá krehká, nehmatateľná sila rastúca z dúhoviek, napájaná šepotom...tie jemné vrstovnice imaginárne kreslené časom jedna nad druhou, kým nesplodia veľkú nekonečnú mapu, ktorá ich povedie životmi...LÁSKA.

  Ten okamih bol teraz blízko.

  Vedeli to. ONI.

  Vedel to aj sám...

  - Bella...- zazúfal, tušiac, akú strašnú cenu bude zrejme musieť zaplatiť za to, že sa sám sebe  na chvíľu vymkol spod kontroly a odvážil sa vybočiť z tisíce rokov starej cesty, na ktorú ho v mene vlády nad všetkým živým i neživým, dávno, že na to skoro aj sám už zabudol, vyslali.

domiceli