RUMBELLE
Aj
labyrint je len cesta...
13. kapitola
Kto som...
(...pred nejakým časom...)
Nebolo v jeho silách udržať si chladnú
hlavu. Všetko okolo neho, všetko v jeho rukách, všetko v ňom horelo.
Prudko, neuhasiteľne, napájané nenávisťou ako nevyčerpateľným žriedlom všetko
spaľujúcej negatívnej energie.
Spáliť hlas nevedel, ale zničiť schránku,
ktorú zneužila, aby...
„To bolí..." to poznanie, že vlastnými rukami
zabil...zabil práve ju, jedinú ženu na svete, ktorú...myšlienky sa mu plietli,
prerývali jedna cez druhú a ON už nevládal udržať sa na nohách
a vzdorovať osudu, chrániť sám seba, nevystavovať sa nebezpečenstvu, ktoré
si už na neho cerilo zuby...
Klesol na kolená a sklonil hlavu na hruď
odovzdaný osudu, nech je akýkoľvek.
Nech...
...aký má jeho ďalší život zmysel...bez nej.
Bez Krásky. Bez jeho sladkej, nevinnej Belly...Jeho...jeho...len jeho...jedinej...zanikalo
vo vzlykoch, na ktoré sa začínal meniť prvotný náboj hnevu.
- Už si s tým trápnym žiaľom skončil,
drahý? – zadrel do neho opäť necitlivo hlas.
Mala pravdu, s hlasom sa len ťažko
bojuje.
Odovzdane napriahol ruku nad dokaličené telo,
kde dotlievali posledné zvyšky drahocenných tkanín premenené na popol
a spustil proces obnovy, naivne v jednom momente dúfajúc, že keď sa
opäť zdvihnú viečka, budú spod nich hľadieť jej dúhové zreničky, len uväznené
v cudzej schránke.
Zbytočne sa nádejal. Viečka sa dvihli, ale
spod nich na neho víťazoslávne pozerali prižmúrené žlté hadie oči. Hrdo sa
vztýčila, nedbajúc na to, že jej odev ju viac odhaľuje, ako zakrýva. Opäť mala
telo, ktoré si s ňou na okamih vymenila, dobre vediac, že za domnelú smrť
Krásky v kobke ju pôjde rovno zabiť, netušiac, že Krásku v jej tele
zabíja sám a až v tomto okamihu. Aký krásne zvrátený plán to bol...O zvršky
sa už dokázala postarať aj sama.
Stála tu v celej svojej kráse, obzerajúc
si dlhé pestované nechty ozdobené novými, práve pričarovanými šperkami
a po očku ho sledovala, či sa predsa len nepokúsi zabiť ju.
Nepokúšal.
Prekvapilo ju to.
- Vyzeráš, akoby si tú smrteľníčku skutočne
miloval. Fuj. To je také nechutne morbídne, nízke...- ťažko hľadala slová, ale
celé jej vnútro vlastne iba sprosto závidelo.
Pozrel na ňu a prečítal si to aj sám.
- Čo ešte odomňa chceš?! – spýtal sa mdlo. –
Nechám ťa žiť, pretože...pretože ONA, by to tak chcela... – Tak čo teda chceš?!
– zopakoval otázku.
- To, čoho si sa mal vzdať už pred vekmi
vekov! Raz a navždy! ...aby si nás nemusel nútiť dívať sa, na svoj úbohý,
ničotný pád! Vystavovať nás nebezpečenstvu, že naša nadvláda nad svetom sa
otriasa v základoch lebo stačí jeden záchvev tvojho...tvojho hlúpeho
ľudského srdca a to, čo sa roky prácne, krvou a smrťou nevinných
obetí budovalo, ten strach, moc a nadvláda...to
všetko sa zrúti do prachu minulosti ako domček z piesku...- rozplývala sa
v nabubralých metaforách zhnusená jeho odovzdanosťou a nečinnosťou.
- Tak prečo si ho nevezmeš? – zašepkal, akoby
šlo o banálnu vec.
Vypenila.
- Myslíš si, že by som tu len tak
s tebou strácala čas, keby môžem?! Keby smiem?! Keby to ide?! – zvrieskla
a chytila ho zozadu za vlasy, vyvrátiac mu necitlivo tvár.
Nevzdoroval. Nebránil sa.
Posledné bunky zdravého rozumu mu zrazu
priniesli myšlienku, že z jej slov sa dá usúdiť niečo, čo mu dosiaľ
unikalo.
Jeho srdce...Nemôžu mu ho vziať. Nedokážu
to...
- Prečo? – spýtal sa nahlas, ale vlastne iba
sám seba.
Dýchala zhlboka nahnevaná sama na seba, že mu
v návale jedu prezradila viac, než bolo treba.
Aj jej však mozog priniesol myšlienku v
očiach jej mecenášov vyvážiteľnú zlatom.
- Nejaké tie hlúpe ľudské príslovia vravia,
že keď to nejde podobrotky, či ako to
je...ja ich skúsim pozmeniť, ak dovolíš. Násilím som, priznávam, nezmohla
nič...Ale jej smrť mi ľúto nie je, si nemysli! - rýchlo sa opravila, aby
nevidel, ako si sype popol na hlavu, aj
ako sa pred ním snaží skryť kôpku popola, čo zostala ešte na mieste,
odkiaľ sa ako fénix pred chvíľou zviechalo jej telo.
Naozaj si nijaký popol, ani to, čo skrýva,
nevšimol.
- Prečo...- začala s filozofickým
nádychom...- ...keď je očividné, že si ju miloval sa nepokúsiš zachrániť ju
vlastným srdcom, drahý?! – spýtala sa rázne a bez okolkov.
Spozornel.
Jej slová dávali zmysel. On je predsa nesmrteľný. Večne nesmrteľný, bez ohľadu na
to, či mu v hrudi bije srdce, alebo sú jeho útroby prázdne...On by
mohol...ožil.
- Nepýtam sa, kam tým mieriš, to mi je
jasné...Pýtam sa, prečo?! – zdôraznil otázku.
Zdvihla kútiky úst do skoro krásneho úsmevu.
Bol však chladný, vypočítavý.
- So srdcom ju budeš milovať. Navždy. Miloval
si ju kedysi, budeš ju milovať, aj keď je teraz mŕtva. Nerozumiem tomu, ale,
žiaľ, na toto, teda, na „lásku“, tú pravú lásku, nefunguje žiadna mágia, dokonca aj ten
primitívny čas, čo sa hrdí, že má recept na zabúdanie, je k ničomu,
ak...ak...ani to nemôžem vysloviť, ako sa... – rozrušená hľadala správne slová.
Chápal.
- Žiarliš. Závidíš, lebo tebe nikdy nebolo
dopriate a nikdy ani nebude, prežiť skutočnú...pravú lásku. – odpovedal
jej nervozite.
- Mýliš sa, drahý! – sklonila sa k nemu.
– Uzavrieme dohodu. – zasyčala, neovládajúc už ani svoju zvieraciu prapodstatu.
– Vzdaj sa svojho srdca, venuj ho tej chudinke, nech obživne a ide si kade
ľahšie, keď ti jej bolo tak veľmi ľúto... ale ty zostaň so mnou. Bez srdca, ju
aj tak už nebudeš môcť ľúbiť. To by bolo predsa proti zákonom tohto sveta. ...-
My dvaja budeme skvelý pár. Najmocnejší na celom svete! Čo tam po dajakých
srdciach, láske a emóciách...- usmiala sa zas. – Berieš?! – oblizla si
rozdvojeným jazykom pery dokola.
- Kde mám záruku, že ju necháte žiť. –
prekukol jej plán.
Neodpovedala. Len znervóznela.
- Tak už tomu rozumiem. – zasvietili mu oči.
- Je jedno, v ktorej hrudi bije moje srdce, vy k nemu skrátka
nemôžete! – zatlieskal ako malý chlapec. – Milovalo a bolo milované...-
uvedomil si konečne tú silu. Uvedomil
si, že ONA, Kráska ho takým učinila. Milovala
ho...predsa ho milovala, napriek všetkým tým útrapám, ktorým ju vystavil...
Ožil. Teraz jej to môže vrátiť. Zaplatí tú
cenu, že bez srdca už...Milovala ho.
To mu stačí. Musí to pre ňu urobiť.
- Načo čakáš?! – zreval na ženu nechápajúcu
jeho nadšenie. – Ideme do kobky. Uvidíš zázrak stvorenia! – bláznivo zvrieskol
nadopovaný ošiaľom radosti. Milovala
ho...
Dívala sa za ním, ako mizne z dvorany.
Len čo ho nebolo, zohla sa nad kôpku popola,
čo dosiaľ ukrývala pod šatami pred jeho pozorným pohľadom a vyhrabala
z nej srdce. Kráskino. Trochu zafúľané, ale živé, žiarivé, stále slabúčko
tlčúce, milujúce srdce. To nešlo upáliť...
- Ach, tie Johanky z Arcu...- prekrútila
očami nad zázrakom a ukryjúc drahocennú relikviu do záhybov šiat, pohla sa
za ním...aby nezmeškala „zázrak stvorenia...“
domiceli
srdce :) aká aktuálna téma, čo sa týka OUAT... zápletku Ste vymysleli super a dosť Ste ma pri tom ponaťahovali :)
OdpovedaťOdstrániť