RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 14. kapitola KRÍŽENIE ZBRANÍ

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

14. kapitola

Kríženie zbraní...

(...pred nejakým časom...)

    V kobke stále horela fakľa. Stál rozkročmo na opačnom konci, než sa pod vrstvou sutiny  a prachu črtalo jej nehybné telo. Nemal dosť síl vykročiť a pozrieť sa zblízka na svoje dielo skazy. „Kto vie, či mi vôbec odpustíš to, čo som ti  urobil...“ zaváhal.

  - Mám pocit, že sa ti do toho experimentu so "znovuzrodením" nejak zvlášť nechce. – skonštatovala vysoká žena, už hodnú chvíľu pozorujúca jeho rozpaky.

  - Mlč! Na tvojom mieste by som sa tak veľmi neponáhľal! Čo ak bez srdca už nebudem taký zhovievavý a spočítam ti to raz a navždy?! Odľahčím túto zem od jednej ničotnej pliagy, ktorá si nezaslúži tmoliť sa ani v prachu, ako ten had, z ktorého si vzišla! – vyprskol.

  - Takto sa mi páčiš, Rumpelstiltskin! – nadchýnala sa, akoby jej šepkal do uška dáke lichôtky a nie jedom napustené slová plné nenávisti.

  Ukázal prstom na Bellu a snažil sa, aby sa mu netriasol.

  - Začni!- rozkázal.

    Podišla k telu, ale otočila sa k nemu čelom, zvíjajúc sa ako had, ktorý sa snaží zhypnotizovať vyhliadnutú obeť.

  - Načo ešte čakáš?! – znervóznel, predpokladajúc zas dajakú pascu.

  - ...predsa, kým odobríš môj návrh a pristúpiš na dohodu. – odpovedala mu pokojne, nespúšťajúc ho z pohľadu.

  S nenávisťou si ju obzeral. Krása je vraj nemé odporúčanie... Vskutku, pokiaľ šlo o Krásku, pritakal by bez zaváhania, ale tu...díval sa na takmer dokonalú schránku ženy -  vampa s hladkými črtami, zvlnenými lesklými vlasmi, ktoré nepotrebovali diadémy ani korunu, samé ňou boli na hrdo vztýčenej hlave. Telo bohyne a zaliečavé pohyby dokázali by opantať nejedného muža, a predsa. Toto nebola krása, ktorá by mu dokázala učarovať... Mohla sa zaliečať prižmúreným zrakom, mohla lúdiť tajomný úsmev z pier a jej prsty mohli sľubovať slasť, jeho srdce pri pohľade na ňu zostávalo nemé, slepé a hluché.

  Vedel, že ju potrebuje. Bez nej svoju krásku neoživí a na večné veky ho budú prenasledovať výčitky, že mohol a neurobil to, lebo ho sebecky premohla vlastná ješitnosť a neuspokojiteľné ego.

  - Súhlasím...- vyriekol neochotne, mdlo.

  Bola by zatlieskala od radosti. Pod záhybmi sukne však zvierala kráskino ukryté srdce a čakala na vhodný okamih.

  Začal pristupovať bližšie, váhajúc s každým krokom, nie preto, že si svoj plán rozmyslel, bol odhodlaný vrátiť jej život za všetky ceny, ktoré od neho budú pýtať, len nemal odvahu pohliadnuť na jej zúboženú schránku.

  Žena sa zohla k mŕtvole a vpila sa do nej.

  Kamienky napadané na jej odev sa rozšumeli a padali na zem, ako sa znehybnená opäť prebúdzala do života neprirodzenými pohybmi, akoby sa to zvíjal had z košíka volaný zaklínačovou píšťalou. Telo bez srdca zostávalo mŕtve, len sa dokázalo hýbať.

  Vedel, že toto ešte  nie je skutočná Kráska a s jeho srdcom možno ani nikdy nebude, ale tešil ho aj nepatrný záblesk toho, že nie je mŕtva, že žije, že sa hýbe, že sa jej opäť môže dotknúť...

  Už neváhal. V zlomku sekundy zaboril prsty do svojej hrude a vyrval z nej vlastné srdce.

  Nebol to pekný pohľad. Bolo celé takmer čierne, len okraje pripomínali ešte žiarivú farbu a akési svetielko zvnútra, tlčúce v rytme jeho bitia boli dôkazom, že je to stále živé srdce.

  Zdvihol ho trochu vyššie k tvári, akoby sa s ním lúčil a prižmúriac oči, vymrštil ruku smerom, kde stála vlniaca sa postava krásky, preraziac jej odev i hrudník. Poslednýkrát prstami potiahol po svojom srdci, kým ruku vybral a zahľadel sa pozorne na svoje dielo.

  Kráska sa zatackala, ale bránila sa tomu, aby ju prichytil a ochránil pred pádom.

  Skôr než tak stihol urobiť, vyletela z nej ako prúd lávy v jedovatých zeleno-medových farbách rozmazaná silueta ženy a zhmotnila sa mu pred očami s rukou dovysoka vytiahnutou, akoby v nej zvierala ukoristenú víťaznú vlajku. Rovnaký úsmev žiaril jej na tvári. Víťazný...

  S hrôzou na ňu pohliadol. Vyštveral sa pohľadom po ozdobných rukávoch k jej dlani a to, čo tam uvidel, mu zobralo dych.

  Žena pevne v dlani zvierala jeho čierne srdce...

  Zúfalo pozrel na Krásku, či sa mu zas mŕtva nezrúti k nohám, ale tá stála s očami dokorán a dívala sa na ženu rovnako prekvapene ako on.

  - Predsa som to dokázala! – skríkla na oboch, stiahnuc ruku dolu a zachytiac svoj poklad oboma rukami pred spokojnosťou žiariacou tvárou.

  - Ako...- začal.

  - Ako je to možné?...že tá chudinka žije a nebúcha v nej tvoje skazené srdce?! To si sa chcel opýtať, drahý? – stisla ho a On sa skrútil bolesťou, načo sa žena rozosmiala a zatočila okolo vlastnej osi.

  Pocítil na ramenách jej nežné dlane. Takmer si ho privinula k telu, vidiac, že trpí.

  Zúfalo na ňu pohliadol a prikryl jej dlaň vďačne svojou.  Bola opäť teplá, trochu roztrasená, jemná...

  - Bella...si to zase ty...- zašepkal skôr, než mu telo skrútila ďalšia dávka neznesiteľnej bolesti, ktorou ho protivníčka obdarovala, vidiac, ako sa aj bez srdca správa.

  - To stačí, Rumpelstiltskin! Dodrž našu dohodu! Vrátila som tej úbožiačke život...síce jej vlastným srdcom, ktoré som, predstav si, našla len tak pohodené v popole, hore v dvorane a nikto si ho nevšímal...- rozovierala a stláčala čierne srdce s každým svojím slovom a On sa ledva stačil nadychovať, lomcovaný útokmi - ...a toto tvoje mi navždy zostane ako talizman. – nechtom prešla po jeho obvode a jemu sa na líci otvorila rana, čo začala krvácať.

  - Prečo mu ubližuješ? – otočila sa k nej Kráska.

  - Lebo môžem! – vyštekla jedovato a vymrštila jeho telo o stenu, nechajúc ho nešetrne dopadnúť na ostré výčnelky skál.

  Ani vo sne však nepredpokladala, že Bella jej útok vráti. S napriahnutou rukou udrela z celej sily nič zlé nečakajúcej žene zospodu pod ruku, v ktorej zvierala jeho srdce. Tá od bolesti v hánkach inštinktívne roztvorila dlaň, srdce sa vymrštilo do vzduchu a v snahe zachytiť ho, vrazili obe ženy do seba a zviezli sa na zem, kým srdce mierilo kdesi mimo nich.

  V poslednej chvíli vyriekol pár zaklínadiel, podlaha v kobke sa nečakane otvorila, roztočila a doslova vpila k zemi sa rútiace srdce do svojich útrob.

  Dvihol kútik úst. 

  Chcel vstať a bezpečne zatvoriť brány skrýše navždy, no skôr ako tak učinil, kráska zhrozená tým, že jeho srdce sa stráca kdesi v temnom podzemí, nezaváhala ani chvíľu a skočila za ním, zachrániť ho. V tom okamihu sa po nej zľahla zem, druhou ženou vyrieknutým kúzlom.

  - Čo si to urobila?! – zaúpäl nešťastne.

  - Nadomnou nikdy nevyhráš! Rumpelstiltskin! – namierila na neho prst a on zmeravel. Pochopil. Bez srdca, sú si obaja rovní. On aj táto čarodejnica...

domiceli