RUMBELLE
Aj
labyrint je len cesta...
11. kapitola
Lavína
(...pred nejakým časom...)
Hľadala medzierky pod pažami. Teplo, teplo,
teplejšie...horí. Na mieste v strede hrude pod uchom šumelo tak tajomne,
žblnkotavo. Obalená v prameňoch jeho prstami tesne nad kožou premývaných vlasov,
poddávala sa tlkotu a v zrýchľujúcom sa rytme postupovala až
k lopatkám, kým ukonané brušká prstov neroztiahli sa po pleciach
rozmaznávané jeho hodvábnou košeľou...
Nechty zvolávali zimomriavky z celého
tela, lebo horúčka stúpala a nebolo sily
zastaviť prúd lávy tlačiaci sa na povrch každým pórom jeho spoteného
tela, čo sa započalo vlniť v dosiaľ nepoznanej harmónii súzvuku dvoch práve
prebúdzajúcich sa tiel...
Vystrelil z kresla zmätený obrazom,
ktorý bol tak boľavo krásne reálny a predsa zmizol v nedoziernej
modrej šedi práve sa začínajúceho rána, páleného už na pätách prvými lúčmi
slnka.
„Ach, Bella...kde si?...“ spomenul si na
poslednú vetu, s ktorou pravdepodobne zaspal, a ktorá ho prebudila
skôr, než mohol okúsiť aspoň dúšok imaginárnej ilúzie svojej zatiaľ prihlboko
vnútri skrytej túžby.
Potriasol hlavou, nakreslil vrásky doprostred
čela, zaťal päste. Všetko márne. Obraz sa nevrátil...ale ani nezmizol.
Vedel, prečo váha.
Vedel, že to bude určite nejaká pasca.
Vedel aj to, že napriek všetkému,
nebezpečenstvu, výstrahám, tajomstvu... tam pôjde!
Jediná šanca, ako zistiť, kde Bellu väzní,
prípadne väznia, zrejme dosť obozretný nepriateľ, ktorý dokázal zahladiť všetky
stopy vedúce k tomu miestu, zabezpečiť kúzlami znejasnenie ciest a neposkytol
ani najmenšie indície na svoje odhalenie, hovorili len jedno.
Je to pasca!
Pohŕdavo dvihol kútik úst. „Nie je prvá a nebude
asi ani posledná. Som Temný pán!...Kto ale tak veľmi po mne túži, že si dovolí
nahnevať ma tým, že siahne na...môj majetok?! Moje vlastníctvo?! Moje právo?!..." nenachádzal stále vhodné slová, ako pomenovať to drobné semienko, čo sa práve chystalo klíčiť a ani dehonestujúce slová, za ktoré sa pokúšal skryť svoje rozorvané, zobudenými citmi preorané vnútro ho už nedokážu zahatať..." Kto?!...“ nedalo mu však pokoja.
Vedel, že nepôjde o nikoho bezvýznamného,
ničotného, obyčajného.
Vedel
aj to, že nepriateľ bude nielen silný, ale možno mu je roveň...
Zhrozil sa svojich pochodov, pretože jediné,
čo mu hyperaktívny mozog, už dávno vybudený nervozitou práve priniesol na jazyk
bolo...ONI!
„Prečo ale...?!“ premŕval celý svoj doterajší
život.
- Som predsa jedným z vás! Som Temný
pán! Jediný ! Najmocnejší...- skríkol pridržiavajúc si okenice zúrivo v rukách.
Kdesi v diaľke to zaburácalo. Nebo potemnelo.
A hromobitie znelo ako hurónsky smiech.
- Mňa nevyľakáte, nenastrašíte, neodradíte!
Vrátite mi, čo je moje a basta! Ja...Ja som jediný najmocnejší na celom
svete aj priľahlých krajinách! Iba ja!...reval ďalej, ale strach, že by kráske
mohli ublížiť sa mu už zahryzol do srdca a to začínalo bolieť.
Takú bolesť už necítil stovky
rokov...Odkedy...
Došlo mu.
„Moje srdce...Tu ide o moje srdce!“
Vonku sa úplne zotmelo, hoci ráno prišlo len
pred malou chvíľkou. Opäť bolo vytlačené z piedestálu temnotou a nemalo
šancu pozviechať sa pritlačené topánkou rozjedovanej noci.
Až teraz si spomenul sa rituál, ktorý pred
vekmi podstúpil, v ktorom hral o svoje srdce a...vtedy zvíťazil. Rezignovali,
museli ustúpiť a ponechať mu ho v hrudi, bez ohľadu na
nebezpečenstvo, že raz môže zapríčiniť jeho...a tým aj ich večnú skazu s jednou
podmienkou, ktorú im so smiechom odprisahal, mysliac si naivne, že ho na nič, na čo sa
chystá vo svojom živote, aj tak potrebovať nebude...že sa ho nikdy, čo bude
svetovládny, nepokúsi prebudiť...
Zlyhal. Porušil dohodu. Musí zaplatiť...za
malý okamih nádeje v znovuzrodenie čohosi silnejšieho, než je moc temnoty
a vraj všemocnej mágie.
To krehké slovíčko zlepené z nesmelých dotykov,
hladené myšlienkami a ohrievané v ryhách brušiek prstov...tá krehká,
nehmatateľná sila rastúca z dúhoviek, napájaná šepotom...tie jemné
vrstovnice imaginárne kreslené časom jedna nad druhou, kým nesplodia veľkú nekonečnú mapu, ktorá
ich povedie životmi...LÁSKA.
Ten okamih bol teraz blízko.
Vedeli to. ONI.
Vedel to aj sám...
- Bella...- zazúfal, tušiac, akú strašnú cenu
bude zrejme musieť zaplatiť za to, že sa sám sebe na chvíľu vymkol spod kontroly a odvážil sa
vybočiť z tisíce rokov starej cesty, na ktorú ho v mene vlády nad
všetkým živým i neživým, dávno, že na to skoro aj sám už zabudol, vyslali.
domiceli
konečne nejaké fakty, konečne :)) aj keď nemusia byť zas pravdivé...Rumpel si môže myslieť, že sa deje to a bude sa diať tamto :)
OdpovedaťOdstrániť