OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 30. kapitola

OUAT

30. kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Pec nám spadla...

  Skontroloval, či po ňom fakt nezostali na nepoškvrnenej plachte čmuhy. V jej hlave celkom iste, pomyslel si pyšne, ale hrdý na seba dvakrát nebol. Raz hej, za ten bozk. To stálo za držkovú polievku. Ozaj. Preslov sa nekonal?

   Zmizla niekde v byte. Čaká, kým ju nájde a prednáška z chlievoznalectva a chovu bezbožného dobytka v domácnostiach iste začne. Len s malým oneskorením. Bude. Celkom určite. 

  Aj mal nutkanie priložiť cestou ruku k imitácii krbu, ale chcel si nechať aspoň nejakú platnú teplú ilúziu dnešného dňa. Rande. Uškrnul sa. Cítil sa ako v stredoveku. Mladý pár vybrali rodičia, pristavili rebrík ku komôrke. Materiálom sa neplytvá, mačka vo vreci sa nekupuje. Roba musí byť statná a plodná, Robo bude plodný a statný. Chvalabohu, že nemá v spálni zrkadlo. Nerád sa díval na svoju vycivenú postavu. Nad plodnosťou sa radšej nezamýšľal. Za gombík potiahol padajúce rifle vyššie k pupku.

  Prekračovanie prahu bola cesta do Narnie. Už len sneh po členky chýbal, taká bola vo vedľajšej  miestnosti kosa.

  Z kuchyne sa ozýval silný prúd vody. Má rada odtečenú. Chlóru sa nezbaví.

   - Emilie, smiem zatvoriť to okno, prosím? Naozaj je tu... - nahol hlavu k plecu smerom ku kuchyni, kde ju prepokladal, ale oblúkom ju zhrozene  presúval k dokorán rozcabrenej diere do vonkajšej ľadovne.

  Do riti! Prečo má okno dokorán?! Lapol obe krídla, ale nebuchol nimi, iba sa o ne najskôr zaprel, aby ho neodpálkoval protestom prudký vietor. Voľne vlajúca záclona sa práve vracala z podvečerného výletu a prepleskla mu tvár vlhkým nánosom miešaným výfukmi a smogom centra mesta.  

  Kým sa jej zbavil, prešla ním dvojnásobná triaška. Predtuchová, aj z chladu. Obe reálnejšie, než reálne. 

  Vchodové dvere na byte v tom momente buchli. 

  Prievan. Prievan? Záclona poslušne vliezla do bytu. 

  Mykol hlavou dozadu, do bokov, späť k spálni, ku kuchyni.  Posledný záber chcel vynechať. Márne. Obavy mu rozštvorčekovali obrazovku. Vyklonil sa s nimi z okna. Minecraftové tsunami.

  Západom slnka do žltkava oblečená začínajúca tma sa ešte vadila s pouličnými lampami o trochu pokoja, ale technické služby mali presný harmonogram. Ich zombíkovo ošarpaní podriadení ožívali a odhaľovali sídlisku boľačky v nových odtieňoch. Sivé chodníky mäkli, tmavé cesty sa sucho rozpíjali, vo svetle reflektorov ponáhľajúcich sa dopravných prostriedkov, na etapy. Autá svišťali a kroky ľudí, aby ich prekričali, pridali na intenzite došľapovania.

  Šumenie sa zintenzívňovalo. K hlúčiku narastajúcemu pod bytovým domom dobiehali ďalší zvedavci. Mrviaci sa znehybneli, dosiahnuc na telá tých, čo prišli skôr. Kruh sa zväčšoval priliepaním ďalších vrstiev. Pípanie mobilov. Ktosi stopoval autá.

  Nevidel nič. Iba vrchy hláv.

  Iba jedna tvár sa pozrela smerom hore a nechala tam pohľad o poznanie dlhšie. Ostatné len bezmocne dvíhali a obracali tie svoje kdesi z neba ku chodníku. Iba jednu tvár chodník nezaujímal.

  Pohľady sa im stretli. Muž dolu cmukol bokom pier a zmenšil oči na štrbinky. Muž hore ustrnul. Muž dolu si povytiahol klopy ocvočkovanej bundy k ušiam, pretočil pár náramkov na ruke a s posledným cmuknutím, akoby si zo zadného zubu vyťahoval čosi zašprajcované, spomalene sa otočil na opätku a pohol sa sebavedomo preč.

  Hluk dolu sa stupňoval.

  - Emilie?! Emilie! - zvolal párkrát. Ticho. Zúfalo.

  Vedel, že sa mu neozve.

  Ktosi mrmlal, kde sa tu po zotmení berie toľko ľudí. Niekto iný sa vyhováral na stred mesta. Ďalší gánil na záchranku. Tamten nadával. Tento mlčal. On mlčal.

  Poznali ju. Info príslušníkom dávali s nadšením očitých svedkov celého jej doterajšieho života, ktorý sa dal krásne prikresľovať celou plejádou postavičiek a epizód. Pár prstov skončilo aj v jeho poli. Nemal šancu sa predrať k nosítkam, našťastie sa tie predierali práve jeho smerom.

  - Emilie... - zašepkal, ale nikto ho nepočúval.

  - Museli ju vystrihávať z tých handier, čo sa na ňu cestou namotali. Aha, koľko ich tam je naváľaných. Aj štipcov, aj šnúr... -

  - Ja by som nesušila prádlo takto do ulice, ale... ako dobre, ako dobre! -

  - To tie šnúry už nič nestoja, potrhalo ich všetky? Všetky. -

  - Spomalilo to pád.-

  - Kto to kedy videl, vešať do hlavnej ulice. -

  - ...skočila.-

  - ...neskočila. -

   Šumenie. Nekonečné šumenie. Hrozné! Príšerné!

   Ťahala ho za lakeť.

  - Musíš sa vrátiť hore. Čakajú ťa tam. - skúšala byť Emma odosobnená, ale neznášala tieto konfrontácie rovnako, ako on.

  Ktosi odkopol fialovú hrudu ponožiek ku stene. Až teraz si všimol, že von vybehol bosý. Mal nenormálnu chuť sa k nim priplížiť, ukradnúť si ich, nazuť a bahniť si v teple. Svorka uponáhľaných ľudí zaisťovala stopy. Iba Emma si so ženským záujmom všímala viac zariadenie a vkus majiteľky. Čo tam po stopách. Zmerčiac rozbalenú, nahryznutú čokoládu na stole natočila sa prekvapená k nemu. 

  - Pýtala si kúsok...čokolády. S orieškami. - prehadzovala výhybky zo stola k nemu.

  Konečne ožil.

  - Bola pri vedomí? Čo...čo vravela?! ...Teda žije! Je to...vážne?! Nie je to vážne, povedz, že nie...- zasypal ju otázkami a chňapol po čokoláde, ochotný ju aj bosý odniesť do nemocnice, ako liek. 

  - Nedotýkajte sa dôkazového materiálu! ...Majte úctu ...k stopám! - hrešil ho kolega, kým ho spoznal. 

  Zagánili na neho svorne. Odpojila sa a čosi dohadovala s nadriadeným.

  - Vezmem ťa cestou. Idem na stanicu. Už som im vravela. -

  - Nechcem na stanicu... kde ju odviezli?! Emma?! - ignoroval svoje tenisky, ktoré mu znechutená podávala, držiac ich medzi dvoma prstami.

  Pritakávala mu a sácala ho von z bytu.

  Utvorili mu pred vchodom koridor. Veď to môže byť aj vrah.

  Celú cestu mlčali.

  Zdalo sa mu, že premlčal aj výpoveď. Slová, slová, slová. Podpísal niekoľko papierov a potreboval na vzduch.

  - Nič sa ma nepýtaj. Nič! Rozprávať budeš ty, Emma. Kto je Noro a kde ho teraz nájdem? Hneď, teraz! - počkal si, kým zabuchne dvere na stanici a nasmeroval si to rovno k žltému chrobákovi, čo sa pod lampou zdal ešte žltším. Ako žlč.

domiceli

 Koniec druhej série tohto FF. Ďakujem za prečítanie... :-)